Veľký piatok, najväčší katolícky sviatok. Aspoň raz do roka si aj neveriaci všimnú, že sa slávi akýsi Ježiš z Nazaretu, ktorý vraj vstal z mŕtvych.

Pre mnohých je to len rozprávka, pre veriacich viera a pre mňa akýsi hot spot, ktorý ma neustále priťahuje. Už dávno som prišiel na to, že je potrebné niečomu veriť, aj keď stratíš vieru v Boha. Tých príčin, prečo neveriť je na tomto svete podstatne viac, ako tých, prečo veriť na Stvoriteľa, Boha, Jehovu, Jahve, Univerzum, Lásku a Dobro. Prišiel som aj na to, že v niečo veriť je náročné. Chce to nielen akési ponorenie sa dovnútra seba samého, do vlastných úvah, je to najmä  spôsob, ako a čo robiť, ako sa správať, prejavovať navonok a čo hovoriť. Preto práve vo viere zlyhávame. Predsa sme len z mäsa a kostí a duša v tomto usporiadanom chaose neraz nemá dostatok miesta. Sme otroci telesnosti, bolesti, slastí a vecí. Na ospravedlnenie si hovoríme „Takých nás Boh stvoril“. Zároveň sa na Boha obraciame s požiadavkami, ktoré Stvoriteľ nemá ako vybaviť. Je to skôr lenivosť a pasivita, ktoré nám rozkazujú preniesť zodpovednosť na niekoho iného, napríklad na Boha. Práve tu niekde začínajú kvitnúť naše ne-ľudské vlastnosti. Závisť, nevera, nenávisť, chamtivosť.......tých vlastností je nekonečný rad. Vyhovárame sa na Osud, Predurčenie, ktoré nám niekto zvonka nanútil a nám zostáva len čakať, čo sa stane. Nestane sa nič, len vo finále príde smrť, ktorá ukončí krátku epizódu každého z nás.

A sme o krok ďalej. Ktorým Smerom? Na kompase sú vyznačené štyri strany – východ, západ, sever a juh. V slovenskej politike však ani netušíme, kde je sever. Dnes sa nám to pokúšal ukázať slovenský parlament.

Musím uznať, že scenár prvej schôdze bol napísaný skúsenou rukou zaprášenou 23 rokmi politikov, ktorí nás mali v hrsti. Hmmmm.... vlastne na nás kašľali, aj keď nás, občanov, voličov mali vo svojich prejavoch plné ústa. Na prvé zasadnutie parlamentu prišli všetci. Nikto nemohol chýbať. Na to, aby sa zvolení mandátnici mohli postaviť za parlamentnú katedru a predniesť svoj prejav museli podľa zákona zložiť sľub. Zatiaľ to bol sľub, ktorý sa dá vo všeobecnosti splniť. Horšie to bude so sľubmi o zmenách k lepšiemu v živote ľudí.

K názvu ma inšpiroval blog Vladimíra Janova (14.3.2016 - Hazardér Banáš... ) Nie preto, že si našiel obeť svojho monológu, ale argumenty, ktoré používa, aby interpretoval text Jozefa Banáša (9.3.2016 - Kotlebu volili... )

Slovenčina, podobne ako aj všetky ostatné jazyky, má základný problém – interpretáciu. Nie je novinkou, že syntax textu ešte nevypovedá o obsahu textu. Stane sa ním až po denotácii u toho, komu je konotovaný text určený. Ľudovo povedané jeden text neraz vnímajú dvaja čitatelia odlišne. Chýba im interpretácia, kedy sa text mení na zrozumiteľný obsah. Neraz na to čitateľ potrebuje dostatok vedomostí, znalostí, ale aj ochotu rozumieť autorovi. Čo to má spoločné s Vladimírom Janovom? Veľa. Janov Banášovmu textu nerozumel, alebo nechcel rozumieť. Je na vine mladosť, alebo tvrdohlavosť?

Môj včerajší príspevok k výročiu vzniku Slovenského štátu dopĺňam ďalším originálom nariadenia náčelníka HVHG O. Kubalu z roku 1942. Tentoraz je to malá ukážka napĺňania Židovského kódexu - platného zákona v praxi.