Ako vzniká hit: Povedz mi otec

Nie každý deň si na našu rodinu spomenú médiá. Určite patríme skôr do družiny spomienkotvorných občanov ako medzi nádejnú mlaď Slovenska. Preto ma prekvapilo a tak trochu aj potešilo, že na stránkach denníka SME sa 19.4.2012 objavil článok od Dušana Taragela "Ako vznika hit: Povedz mi otec". Neviem, čo ho k napísaniu článku viedlo. Až na pár nepresností je to v celku milá spomienka. Prečítajte si ho

Tu je link na stránku SME

Ako vznika hit: Povedz mi otec

Verejnoprávny úradujúci Mačo

Netušil som, že blogom, v ktorom som vyjadril počudovanie nad neanimovaným filmom Posledný autobus, rozprúdim takú živú korešpondenciu s pánom Šmatlákom, riaditeľom Audiovizuálneho fondu. Priznám sa, strávil som pri tom na môj vkus až priveľa času a vydal nespočetne veľa energie. Nech mi to Pán Boh odpustí.

Vlastne o čo ide? Pri odovzdávaní cien filmovým a televíznym tvorcom, IGRICA, dostali hlavnú cenu za animovanú tvorbu tvorcovia filmu Posledný autobus. Keď som si ho pozrel, zistil som, že to nie je žiadny animovaný film a tak cenu nemal dostať. Podobne sa začudoval aj môj priateľ Ivan Popovič, známy priekopník animovaného filmu. Úryvky z tohto filmu som mal možnosť vidieť aj pri odovzdávaní cien Slnko v sieti. Aj tu sa dielko objavilo medzi nominovanými filmami ako animovaný film. Žeby ho akademici nevideli? V záverečných titulkoch tvorcovia ďakovali Audiovizuálnemu fondu a Ministerstvu kultúry za finančnú pomoc. Pre nič netušiacich čitateľov podotýkam, že je veľký rozdiel, najmä vo financiách a v čase, ktorý sa venuje animovanému a hranému filmu. V porovnaní s hraným krátkometrážny filmom sú náklady, ale aj čas na realizáciu niekoľko násobne vyššie. Teda, aspoň by mali byť. Desaťminútový poctivý animovaný film vzniká aj niekoľko rokov, pokiaľ hraný kratučký film sa dá úsporne a hravo nakrútiť za jeden - dva týždne. Iste, nedá sa to porovnávať aritmeticky, ale predsa len, spôsob výroby, financie a čas sú diametrálne iné.

Posledný autobus ide ďalej....

(odpoveď riaditeľovi Audiovizuálneho fondu Martinovi Šmatlákovi na jeho email)

Vážený pán Šmatlák,

ďakujem za odpoveď na môj email. Som rád, že ste v nej na pravú mieru uviedli podiel AVF na financovaní projektu Posledný autobus.

Pri príprave môjho blogu som vychádzal z informácii na Vašej web stránke

http://registracia.avf.sk/formular_statistiky.php?x_id=608

Tam figuruje projekt v podprograme 1.3.4. - Produkcia animovaných kinematografických diel.

1531/2011-4/2.1.1). (http://registracia.avf.sk/formular_statistiky.php?x_krok=1&x_id=1716).

Chcem podčiarknuť, že mi nejde o samotnú výšku dotácií, tie sú pre slovenských tvorcov neustále pod hranicou reality. Ani o fakt, že žiadatelia boli a možno aj dnes sú presvedčení, že ich žiadosti boli podané riadne, aj keď ide o iný druh spracovania filmovej poviedky a nie o animovanú tvorbu. Ani nespochybňujem výšku požadovaných finančných prostriedkov na krátkometrážny hraný štylizovaný film. Navyše sú mi mladí tvorcovia sympatickí a ich práca sa mi páči. Mojou snahou je pomenovať veci správnym menom. A v prípade, že ide o podozrenie z netransparentného úmyslu, požadovať o  vysvetlenie. Možno sú moje blogy emotívnejšie a expresívnejšie, ale to je už môj literárny štýl, aký pri tomto type internetovej literatúry používam. Som presvedčený, že moje texty nie sú odistenou zbraňou, ale skôr povzbudzujúcim prostriedkom zakríknutých, naštvaných a skeptických čitateľov a možno aj žiadateľov o štátny príspevok na animovanú tvorbu.

Posledný autobus animovanej tvorby na Slovensku

/otvorený list Ivanovi Popovičovi/

Vážený Majstre a priekopník animovaného filmu na Slovensku, Ivan Popovič,

dovoľ, aby som v krátkosti zareagoval na Tvoju zverejnenú korešpondenciu, ktorá sa netýka len audiovizuálneho diela autorov Snopek – Laučíková – Pašš „Posledný autobus“, ale širšie zasahuje do sféry filmovej tvorby.

V posledných rokoch (a stále ich pribúda) sa ozývajú hlasy nielen vo vnútri filmárskej rodiny, ale aj na verejnosti, že niečo nie je v poriadku. Sám vnímam filmovú tvorbu ako následok rozpadu a straty kontinuity v umeleckej tvorbe všeobecne. Po 89 roku sa nová filmárska generácia musí sama hľadať od začiatku. Tí starší, ktorí prežili, zase, úplne logicky, začali budovať obranné hradby pred vplyvmi zo sveta, ktoré s kultúrnosťou nemajú nič spoločné. Nápor nekultúrnosti možno prirovnať vlnám cunami, aj keď Slovensko má ďaleko od akéhokoľvek mora. Táto obranná stratégia sa dotýka aj stavu financovania slovenského filmu, vzťahu štátu a  verejnoprávneho média k umeleckej tvorbe, ktoré by malo byť hlavným podporovateľom a iniciátorom filmovej produkcie. Podobne, ako to nefunguje v zdravotníctve, v dôchodkovom a sociálnom zabezpečení, v ochrane životného prostredia..........vlastne všade, nefunguje to ani pri spomínaných stavoch a vzťahoch.

Gorilie voľby...loď, ktorá sa plaví do neznáma

Poviete si, otrepaná pesnička Peciho Uherčíka a Martina Sarvaša. Otrepaná, ale stále aktuálna. Keď ju v 1989-tom roku Ďurinda s Pecim  a s „občianskym združením  Zvieratá“ nahrali a video tajne zostrihali v Slovenskej televízii, nevedeli, akú historickú, ale najmä nestarnúcu hodnotu zakódovali do textu a atmosféry rockovej skladby.  Bolo to prvé, čo mi napadlo, keď som si dnes, v predvečer ďalších parlamentných volieb v roku 2012 sadol ku klávesnici a začal písať tento text.

Kam sa plaví náš malý slovenský svet? Kedysi v Kusturicovom filme Underground sa s Juhosláviou protagonisti úžasného filmu nostalgicky lúčili  so slovami : „Goodbye Yugoslavia“. Vtedy ju geniálny režisér, odchovanec pražskej Famu, prirovnal k akémusi ostrovu, ktorý sa vzďaľuje. Otázkou však bolo, kto komu? Či vtedajšia Juhoslávia občanom, alebo občania Juhoslávii. Nikdy som sa to nedozvedel. Tak to je aj so zajtrajšími, či už dnešnými voľbami. Čo opúšťame a čo nás čaká? Hneď v úvode priznávam „nič dobré“. Prečo?