Dušan zomrel. Poviete si „Čo už len je na tom zvláštne?“. Každý raz zomrie. Smrť je nedočkavá partnerka, ktorá je vždy poruke. Potiaľto sú všetky príbehy rovnaké.

Dušan Bol a už Nie je. Bodka.

Môj príbeh o priateľovi sa vlastne odohral až potom, keď nešťastnou náhodou počas večernej jazdy na bicykli spadol do Šúrskeho kanála a zomrel. Bol pri tom sám, len s priateľkou Smrť. Tá bola k nemu milostivá a nedovolila telu, aby trpelo. Sú všelijaké vysvetlenia, čo sa deje po smrti. Mnohí smrteľníci veria na to, že duša každého ide do očistca a odtiaľ podľa zásluh putuje do Neba alebo do Pekla. Aj tu sa nájdu optimisti, že Peklo je fajn, pretože sa až príliš podobá pozemskému živou. Až nato, že sa nebožtíkovia varia v kotloch. Naopak Nebo ponúka slastný odpočinok, žiaľ bez nerestí pozemského života. Ťažko si vybrať. Našťastie o tom nerozhodujú ľudia. Ani tí, ktorí si zatiaľ naživo užívajú slastné neresti pozemského života. Takí sme a asi aj zostaneme.

Smrť má však jednu zvláštnu výsadu. Vie zabezpečiť, že aj po smrti človeka sa jeho duch, nie dušička, začne správať neočakávane. Smrť nie je konečným riešením akejkoľvek živej bytosti. To sa nepodarilo ani počas dejín ľudstva. Hitler nevyriešil konečnú otázku „Čo so Židmi“, komunisti nevyriešili otázku „Čo s kapitalistami“ a kapitalisti nevyriešili otázku „Čo s robotníkmi a roľníkmi“. A otázku „Čo s pandémiou Corona vírusu“ nevedia v súčasnosti, v dobe rozkvetu vedy a technológií, vyriešiť ani žiadni lekári, imunológovia, a to nehovorím o politikoch, ktorí sľubujú nesplniteľné a hrozia ukameňovaním všetkých kritikov protipandemických opatrení. Sme úplne bezmocní? Nevieme v sebe vygumovať nenávisť, čiernobiele videnie sveta, neustále vytváranie vnútorných a vonkajších nepriateľov? V konečnom dôsledku ani nenávisť voči samému sebe?

Zrazu zomrie človek, priateľ, vlastník malej auto opravárne, o ktorom poniektorí machri hovorili, že mal neustále ruky od oleja a motorovej nafty. Športovec, ktorý nikomu nevedel povedať nie a vždy bol pripravený pomôcť. Neriešil konečné otázky ľudstva, bytia a nebytia. Len žil život naplno. V práci, ktorú mal rád, v športe, ktorému odovzdal syna, elitného futbalistu, a medzi priateľmi, ktorým rozdával všetko, čo mohol. Bol plný optimizmu a elánu do života.  Hľadel do budúcnosti s rukami otvorenými pre nové výzvy. Ale čo smrť? Jedna osudná cesta na bicykli a všetkému je koniec? Nebola táto smrť zbytočná?

Pohreb.

Ivanka pri Dunaji.

Zlepené domčeky s úzkou rovnou cestou, ktorá vedie priamo k obecnému cintorínu. Sobota predpoludním. Napriek jeseni sa slnko vyhrieva na predných sklách áut, ktoré pomaly zapĺňajú uličku. Vystupujú z nich ľudia v čiernych plášťoch, dámy v klobúkoch, všade plno kvetov v náručiach pokojného sprievodu na cintorín. Ako v spomalenom filme sa odvíja príbeh rozlúčky. Mám ťažký krok. Je to odkaz desiatok rokov na nohách. Konečná. Kaplnka v areáli cintorína pripomína skromný stánok, akúsi zastávku na ceste... Sadám si na lavičku , ktorú mi poskytla náhoda.

A vtedy to začalo.

Hudba napĺňa priestor pokojom, pokorou a láskou. Tí ktorí obsadili priestranstvo pred kaplnkou zrazu stíchli a akoby znehybneli. Stojí tam aj kamarát Vlado. V prežiarenom vzduchu počuť tlkot sŕdc a dýchanie smútiaceho davu. Postupne som začal chápať Dušana, ktorý ležal len pár metrov odo mňa v hnedej rakve. To nebol pohreb, to len Dušan svojim nebytím ovládol prírodu, slnko, hroby a smútiaci dav. Akoby to, čo vládne každodenne na uliciach, pri rozhovoroch, na pracovisku, v televízii a novinách sa zrazu vyparilo. Prestalo existovať. Bolo len jedno, súzvuk toho, ktorý už nemohol nič povedať a ostatných, ktorí zabudli, že sa ešte včera hádali na ulici, či nosiť rúška, alebo sa dať zaočkovať proti vírusu. V Ivanke pri Dunaji začal pôsobiť len jeden vírus. Covid porozumenia, úcty a pokory. To sa Dušan klaňal všetkým, ktorí sa prišli rozlúčiť s tichým odkazom, aby sa svet spamätal. Aby sa vrátil tam, kam bol určený. Do lona súzvuku prírody a človeka, harmónie rodiny, úžasu pri vzniku čohokoľvek krásneho a potrebného, čo človek urobil, povedal, alebo napísal. Tento zázračný okamih jednoduchej ľudskosti sa vznášal nad hlavami všetkých. Bez nálepiek a transparentov. Sedím na lavičke, hľadím na smútiaci dav a usmievam sa. Vznášam sa spolu s Dušanom a je mi dobre. Jeho smrť stála za tento okamžik  vytriezvenia. Do očistca vstúpil nielen on, ale spolu s ním aj my ostatní. Spolu s Dušanom, ktorého smrť nebola zbytočná.

Ľubo Belák a tí, ktorým nie je všetko jedno.

V Bratislave, dňa 13.11.2021

Aby neprišlo k omylu, sloveso “kaliť” v názve článku nie je odvodené od množstva vypitého alkoholu, ale od spôsobu výroby ocele. Napriek tomu tento termín pri voľbe nového generálneho riaditeľa používam v oboch významoch. Prečo? Jednoducho preto, lebo tieto voľby pripomínajú skôr bezuzdné štrnganie straníckych pohárov a nie seriózny záujem o skvalitnenie verejnej služby v telerozhlase.

Tak, ako sme si, žiaľ, už zvykli pri akýchkoľvek voľbách, voľba šéfa televízie a rozhlasu verejnoprávnych médií je historicky ukážkou parlamentného ukájania sa mocou. Aspoň raz napnúť svaly a ukázať ostatným, čo dokáže víťazstvo vo voľbách. Pokiaľ v minulom storočí do roku 1989 to bolo „jednomyseľné“ rozhodnutie komunistov, po takzvanej Nežnej revolúcii sa duch dnešnej „demokracie“ votrel aj do voľby generálneho riaditeľa RTVS. Tak, ako nová nedemokratická “demokracia” aj slobodné (neslobodné) voľby v rukách “demokraticky” zvolených poslancov, sú len fraškou, na čele ktorej opäť stojí hŕstka (ne)demokraticky vládnucich amatérov.

Od prvej ponovembrovej voľby riaditeľa Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu až po veľkého generálneho riaditeľa mediálneho mačkopsa RTVS pretieklo veľa vody. Tá má zväčša v prírode blahodarný účinok. Odplaví všetko odumreté, poškodené, nefunkčné, aby sa opäť na jar mohla príroda zaskvieť ešte v lepšom slnečnom svetle. Mediálna voda na Slovensku však pripomína skôr stoku ako čerstvý prameň. Pramení priamo v parlamente, kde vtekajú všetky politické pramene, ktoré spolu s nesplniteľnými sľubmi priplavili aj veľa špiny, zákernosti a nekultúrnosti. Práve to posledné (kultúrnosť) figuruje v preambule „demokratického“ zákona o RTVS, ktorí si poslanci schválili ešte v dobe slovenských parlamentných prvohôr. Množstvo pekných slov, zvukomalebných viet a nesplniteľných istôt sú zárukou, že verejnosť má jedinú šancu, dennodenne si sadnúť k televízoru a čudovať sa, čo to v tej verejnoprávnej televízii, ale aj rozhlase stvárajú. Akoby existovali dva svety. Jeden, ten RTVSácky, a druhý, ten ozajstný, ktorý každodenne zažívame doma, na ulici, v práci, na kultúrnych podujatiach, v obchodoch, bankách a na pumpách. Politici, ale aj doterajší šéfovia verejnoprávnych médií sa domnievajú, že verejnosti, presnejšie koncesionárom stačí každý večer odvysielať podpriemernú zábavu a nakŕmiť ich banálnymi správičkami s príchuťou bezbrehej manipulácie, aby sa aj na druhý deň mohli vrátiť späť do práce.

V týchto dňoch máme za sebou prejavy adeptov na generálneho riaditeľa RTVS 2022. Parlamentný výbor pre kultúru a médiá zorganizoval širokú diskusiu o ničom. Netreba sa čudovať. Ich predsedom je jeden z dominantných mediálnych amatérov, pán Kristián Čekovský. Bývalý zamestnanec RTVS bol prepustený pre neprofesionalitu, ale najmä pre  neschopnosť prepracovať sa medzi profesionálov. To však nie je všetko. Od prvého dňa svojho parlamentného účinkovania za stranu OĽANO, sa intenzívne snažil vykopnúť svojho bývalého riaditeľa, súčasného generálneho riaditeľa Jaroslava Rezníka. Privolal si na pomoc aj súčasnú ministerku kultúry Natáliu Milanovú, tiež „odborníčku na všetko“. Jediným motívom bola nenávisť a pomsta. Preto už v roku 2020 vznikla akási Dočasná pracovná skupina pre stabilizáciu verejnoprávneho vysielateľa  menovaná samotnou ministerkou. Jeho očakávanie sa však nesplnilo. Rezník zostal sedieť na svojej stoličke. Po troch zasadnutiach členov skupiny, aktívnych profesionálov v audiovízii,  konečne po desaťročiach vznikol kompetentný návrh na financovanie RTVS. Na Čekovského hľadanie argumentov pre odvolanie Rezníka sa nedostalo.  Iniciatívne do toho vstúpil Igor Matovič, tretí v záprahu na elimináciu akýchkoľvek pokusov o zmeny v RTVS a celú skupinu bez oznámenia jej členom zrušil. Odvtedy sa skupina viac nestretla. Odpolitizovanie RTVS sa tak ani nedostalo do jej programu. Preto, keď počúvam o odhodlaní všetkých, politikov, odborníkov (?) v poradnom orgáne, ale aj kandidátov na generálneho riaditeľa, razantne zmeniť postavenie RTVS, môžem sa len počudovať nad takou drzosťou. Už dávno neplatí, že lož má krátke nohy. Tie mediálne sú nekonečné.

Je vôbec možné postaviť televíziu a rozhlas v podmienkach RTVS na vlastné nohy? Ak vychádzame zo stavu dnešnej politickej scény (tie predchádzajúce sú odložené v archíve ako dôkaz o neschopnosti), tak prevratu v RTVS sa nedočkáme. Pritom riešenie pozostáva v pár krokoch.

Ryba smrdí od hlavy, aj zákony „smrdia“ od ich navrhovateľov a schvaľovateľov. Jediný účinný dezodorant je ukončiť nekonečnú traumu vplyvu politiky na verejnoprávneho vysielateľa, ale najmä na politickú voľbu generálneho riaditeľa. Ten musí mať legitimitu danú verejnosťou a nie koaličnou zmluvou. Ak niekto tvrdí, že voľbou riaditeľa RTVS v minulosti bola táto podmienka splnená tým, že riaditeľa volili členovia rady, je to opäť účelová lož. Členovia Rady Slovenskej televízie, či rozhlasu boli len nominanti politických strán. Namiesto vlastnej vôle hľadať vhodného kandidáta, počúvali svojich straníckych bosov. Už v roku 2012 (Ficova vláda), kedy som sa poslednýkrát zúčastnil „tomboly“ na generálneho riaditeľa RTVS, som končil svoj prejav odporúčaním parlamentnému výboru, aby už nikdy nevolili generálneho riaditeľa politické strany. Vtedajší členovia komisie sa tvárili, že túto požiadavku už dávno splnili.

Rovnako ako odpolitizovanie RTVS je dôležitá radikálna zmena v činnosti verejnoprávneho vysielateľa. Ten má povinnosť hľadať, zostavovať, prezentovať a šíriť objektívne a dôležité informácie. Na to treba profesionálny a morálne odolný tím žurnalistov, ktorí nezlyhajú pri prvom ataku politických lobistov, ale aj záujmov finančných skupín. Ak si niekto myslí, že hovorím len o spravodajstve, tak je na veľkom omyle. RTVS je v prvom rade kultúrnou inštitúciou. Akýmsi vzorom,  obrazom hodnotového systému spoločnosti pretaveným do kultúrnych obsahov nielen v obsahu, ale aj forme. Či je to večerná televízna zábava, filmy, dokumenty, publicistika, v každom programovom type musí byť zakódovaný gén kultúrnosti, pravdivosti a  estetiky. Kultúrna informácia nepatrí len spravodajstvu RTVS, ktoré vo verejnoprávnom médiu nahrádza prečudesná zbierka udalostí bez jasnej agendy a profesionality. Aj rôzne „spravodajské“ aféry sú len pravidelným sústom pre bulvárne médiá. Je na smiech konštatovanie o dôveryhodnosti média, ktoré balansuje na hranici amaterizmu, politickej servility, pokrytectva a vedomého zavádzania verejnosti.

Tretím pilierom verejnoprávneho média je jeho ekonomická a riadiaca nezávislosť. Tá úzko súvisí s politikou. Určite mnohým z členov Dočasnej pracovnej skupiny pre stabilizáciu verejnoprávneho vysielateľa (zriaďovateľ MK SR 2020) vyvolal úsmev na tvárach návrh predsedu Výboru pre kultúru a médiá Kristiána Čekovského, vytvoriť akýsi kolektívny orgán riadenia s priamou zodpovednosťou parlamentnému výboru. Tých nekompetentných návrhov Kristiána Čekovského, ktoré vyvolávali minimálne úsmev, bolo viac. Jedine správny orgán, akási Rada pre verejnoprávne vysielanie, zložená zo zástupcov verejnosti, by mohla kontrolovať činnosť vedenia RTVS. Nemôže ho však riadiť. Na to je volený manažérsky tím odborníkov. A to sa od politikov nedočkáme. Spolu s tým úzko súvisí financovanie. Najmä televízna výroba je nákladná. Napriek digitalizácii a akéhosi „zľudovenia“ výroby videí, je v profesionálnom prostredí televízna tvorba nákladná. Oveľa jednoduchšia a tým aj komfortnejšia je rozhlasová tvorba. Možno aj preto je tak trochu mimo pozornosť verejnosti. Je to akýsi zápas podobný hádanke o sliepke a vajci. Čo je prvé? Verejnosť sa domáha kvality, televízni tvorcovia zas finančných prostriedkov na výrobu. Kde začať? Najlepší a najkvalitnejší návrh na nový typ auta ohodnotíme, až keď sa na ňom odvezieme. A tak je to aj s televíznym programom. Dlhoročná absencia úpravy finančných prostriedkov pre RTVS je jednou zo základných bŕzd ďalšieho skvalitnenia programovej ponuky.

Spomenuté tri nenahraditeľné súčasti vybudovania verejnoprávneho média sú na stole. Verejnosť je oprávnene skeptická a nedôveruje nikomu. Zbytočné sú rozsiahle prezentácie kandidátov na generálneho riaditeľa. Tí by si mali pýtať dôveru úplne inde, ako na parlamentnom výbore, kde sa sypú otázky a odpovede ako z rukáva. Karty v rukách majú žiaľ opäť tí istí, ktorí nám organizujú dnešnú spoločenskú samovraždu. Vykrikujú slová o jednote, suverenite, pomoci, budúcnosti, blahobyte a šťastnej spoločnosti. Nevedia iné, len sľubovať, vykrikovať heslá, povyšovať sa nad iných, ale najmä intrigánsky ničiť náš každodenný život. Vláda vzájomného vydierania si aj pri voľbe generálneho riaditeľa RTVS vzala za živý štít vlastných občanov. Tí sú vinní, že išli voliť súčasné parlamentné strany, že sú napriek tomu nespokojní a chceli by zmenu k lepšiemu. Politici nám hrajú romantickú rozprávku. Len zabudli, že tieto rozprávky nepočúvajú deti.

20.6.2022

Ľubo Belák

Verejná poprava totality

Mladé dievča z portálu Aktuality.sk ma požiadalo o pár spomienok na nezabudnuteľnú Bratislavskú lýru 1989. Tu je celý článok

Fanúšikovia ju nosili na rukách, komunistickým pohlavárom narobila hlboké vrásky. Joan Baez v priamom prenose štátnej televízie podporila disidentov a pozvala na pódium zakázaného pesničkára, ktorému vypli zvuk. Autentické spomienky účinkujúcich, ľudí zo zákulisia aj priamych účastníkov malej hudobnej revolúcie, ktorá pred 30 rokmi prevalcovala ČSSR.

Jedným z najčastejšie spomínaných slov v politike je nesporne termín DEMOKRACIA. Iste, kto by nevedel, čo to je. Vláda ľudu. Stačia nám dve slová, aby sme vedeli, o čom hovoríme? Už samotný termín “ľud” nás privedie k dileme. Sú to ľudia, občania, pracujúci, naši, vaši, ich, všetky ľudské bytosti čo žijú na zemi? Ak by sme všetky pochybnosti zahodili, tak podľa zjednodušeného výkladu slova DEMOKRACIA je to spôsob odovzdania moci skupinke ľudí na určité obdobie. Akej moci? Nad kým? Má vôbec ľudstvo, národ, etnikum niečo rukolapné, čo odovzdáva? Pamätné výkriky študentov na Národní tříde  v roku 1989 „máme holé ruce“, asi najlepšie vystihujú tú bezmocnosť moci väčšiny. Pán Machiavelli, ktorý žil na prelome pätnásteho a šestnásteho storočia nám ponúka vysvetlenie, o akú moc ide. Je to akási premena človeka na vládcu. V demokracii by to mala byť súťaž tých najlepších, ktorí sa uchádzajú o dôveru väčšiny. Teda prevzatie moci podlieha spôsobu, ako tú moc získať. Max Weber, nemecký sociológ, to zaklincoval upresnením, že rozhodujúcim prostriedkom získania moci je násilie. Hmmm, žeby sa ľud mal pobiť o moc? Túto pochybnosť doplnil podmienkou legality. Spočíva v dôvere v zákonnosť stanovených poriadkov a v právo tých, ktorí sú na ich základe povolaní vykonávať moc. Ak by sme mali chirurgicky rozpitvať termín „moc ľudu“, nestačila by nám ani kniha o veľkosti Starého zákona.

Tento teoretický zájazd do minulosti je potrebný, aby sme si uvedomili, že súčasnosť demokracii nežičí. Už privlastňovaním jej technológie s prívlastkom ľudová alebo liberálna demokracia je podozrivá z nečestných úmyslov. Tak ako sa hovorí že šťastie je prchavé, tak dvojnásobne to platí o demokracii. Tá ako „muška zlatá“ na pár dní pred voľbami priletí a pár dní po nich odletí do neznáma. Na isté obdobie zabudne na ľud, ktorý ponechá osudu. Určite by stálo za to poučiť sa z chýb a omylov a pri tých nasledujúcich, naozajstných „demokratických voľbách“ dať moc do rúk tomu, kto verejne dokáže svoje kvality. „Som to ja, ktorý vás nesklame, bude presadzovať vašu vôľu, riešiť vaše potreby, plniť vaše požiadavky,“ jednoducho adept na prevzatie moci niečo sľúbi a ľud mu uverí. Tí, čo stihli zažiť niekoľko politických systémov vedia svoje. Z demokracie sa stala nálepka, ktorú si lepia na čelo najmä tí, ktorí o politickú moc bojujú len pre naplnenie vlastných, neraz súkromných ideálov. Navyše boj o moc v demokracii nie je lacná záležitosť. Človek s mesačným priemerným platom na boj o moc ani nemôže pomyslieť. Ten je určený len „bohatým“. Teda nie duchom bohatým, ale vlastníkom tučných bankových účtov a majiteľom obchodných spoločností. Jednoducho moc v demokracii si treba kúpiť. Kedysi skupina Lojzo spievala „Anča si drahá ako Volvo“. Tak je to aj s demokraciou. Je ešte jedna možnosť, ako prísť k peniazom na uchopenie moci. Podvodom. V našej neďalekej minulosti máme žiarivý príklad bývalého prezidenta, ktorý pre nedostatok miliónov na voľby chcel okradnúť štát o DPH. A ako to už v demokracii býva, doteraz si behá po slobode. Tak ako sa z moci ľudu stal obyčajný kšeft, tak aj z konštatovania, že „pravda víťazí“ sa stal len lacný námet pre televízny seriál. A ani heslo „lož má krátke nohy“ v politike neplatí. Pravda nevíťazí a lož má dostatočne dlhé nohy.

K demokracii sa v moderných dejinách sveta pridružil voňavý, farebný, ale aj krehký pojem „ĽUDSKÉ PRÁVA“. Už podľa významu týchto slov ide o práva pre Homo sapiens sapiens. Že vraj je to poddruh Homo sapiens, človek rozumný, neraz chápaný ako „dnešný“ človek. To, čo sa pod pojmom ľudské práva skrýva, sme si vlepili aj do našej Ústavy Slovenskej republiky. To asi preto, aby sme nezabudli, že sme ľudia. Keďže aj výklad Ústavy býva neraz sporný, aj výklad ľudských práv podliehajú víťazom, väčšine, ktorá prevzala moc.

Pojmy demokracia a ľudské práva sú dnes v rukách pár ľudí, ktorí vstupujú do politiky za rôznym účelom. Tí chudobnejší vidia v dvíhaní ruky v parlamentnej lavici spôsob dobrého mesačného príjmu na štyri roky. Bohatším väčšinou nestačí, čo majú a chcú od politiky stále viac. Je len pár postavičiek, ktoré vstupujú na parlamentnú či obecnú pôdu s presvedčením, že niečo zmenia. Zatiaľ sa podarili len dve veci. Nakradnúť si zo štátneho, alebo čestne „prerozdeliť“ štátny dlh svojim priateľom, pätolizačom, straníckym fanúšikom a sebe do vrecka. „Máte, čo ste si zvolili“ šepkajú si potajme tí, ktorí z politiky žijú. Patri k nim aj dobre platení „nezávislí“ novinári.

Horšie je, keď sa dialóg o demokracii a ľudských právach prenesie na ulicu. Tam sa ich chytajú podozrivé postavičky, neraz s kriminálnym, alebo nečestným úmyslom. Je to varovanie, že v spoločnosti nie je všetko v poriadku. Neraz sa stane, a sme toho svedkami, že sa tento dialóg zmení na spor s ničivými dôsledkami. Vyhrážanie, nenávisť a agresia. Stačí málo a nenávisť prerastie do pästných súbojov. Výsledkom takéhoto súboja o výklad pojmu demokracia neraz v histórii končil revolúciou. Ale aj na ňu bolo treba peniaze.

Konečným štádiom sporu o demokracii a ľudských právach je vojna. To už nie sú žiadne žarty. Výklad pojmov si za svoje berú všetky zúčastnené strany, štáty, národy. Všetci a nikto nemá pravdu. Preto náhradou za úprimnej snahy o spravodlivosť, suverenitu a rovnosť je pokrytectvo a lož, ktorá sa postupne stáva pravdou a prerastá spoločnosť ako rakovina. Pokiaľ by to bol nezmieriteľný dialóg na úrovni spoločenskej konvencie, bolo by to len panské huncútstvo. Žiaľ vo vojne umierajú ľudia, ničí sa všetko, čo človek vybuduje a bičuje sa nenávisť na úrovni susedov, národov, krajín a svetadielov.

Po druhej svetovej vojne sa zdalo že Homo sapiens sapies sa konečne umúdri, poučí sa o nezmyselnosti vojny a začne po novom budovať svet. Nestalo sa. Už pár rokov po porážke jedného zla a spoločného nepriateľa sa narodilo súperenie východu a západu. Opäť sa začala skloňovať demokracia a ľudské práva podľa toho, kto je práve pri moci. Ideál slobody sa v medzinárodnom mariáši vymieňal za pravdu víťaza. Západ ju zamenil za zisk a spotrebu a východ za pravdu pracujúcej triedy. Duel dvoch mocenských táborov pod vedením USA a ZSSR rozdelili nielen územia a politické systémy, ale aj ľudí. Vzájomné súperenie mocností vyústilo do vojenských konfliktov. Kórejská a Vietnamská vojna, Karibská kríza na Kube, boj o Falklandské ostrovy, hanebná agresia v Iraku, Srbsku, Líbyi, Sýrii, Afganistane, Jemene sú dôkazom toho, že je stále stojí mocným za a proti niečomu bojovať. Pritom to nie je boj občanov či národov za slobodu. Staromódny termín imperializmus nahradil pojem „záujem krajiny“. Neraz len ťažko je možné určiť, čo sa za ním skrýva. Namiesto medzinárodnej pomoci sa začala vyvážať ideológia. Koncepcia globalizácie sveta priniesla bezcharakterný liberalizmus, ktorý pod zástavou slobody šíril svetonázor neznášanlivosti. Slobodou sa začala nazývať  genocída národov a etník. Opäť sa pojmy demokracie a ľudských práv napĺňajú novými prívlastkami. Vlastenectvo a kultúra sa zamieňa za militantný nacionalizmus. Prirodzenosť človeka a rodiny nahradila teória rodovej rovnoprávnosti, kde muž a žena už nie sú základom spoločnosti. Právo na osobnú slobodu sa stalo právom skupinových záujmov s politickými požiadavkami. Politika nahradila spoločenský život. Dokonca aj zákony prírody v podmienkach spoločenského života sa stali zákonmi manipulácie a sociálneho inžinierstva. Prirodzený spoločenský vývoj a reálne podmienky života nahradila propaganda. Orwellovský Big brother a newspeak sa stali spôsobom života ľudskou rečou.

„Život už nie je ten, ktorý naozaj žijete. Je taký, ako vám ho interpretujeme. Pretože my, čo máme v rukách moc, vlastníme aj právo na pravdu.“ Presadzovanie nového svetového poriadku sa stalo rozbuškou konfliktov. Takým je aj vojna na Ukrajine. Nemilosrdný súboj ideológií, lži ale najmä pokrytectva je príčinou utrpenia ľudí. Tých, ktorí žijú svoj každodenný život. Je im jedno, čo je napísané v ústavách a medzinárodných zmluvách. Pretože im nepatria. Sú len literatúrou, ktorá je v rukách mocných. Mávajú s ňou aktéri konfliktov. Medzinárodné právo, sloboda, ľudské práva suverenita? Určite by ich mamy, otcovia a starí rodičia okamžite vymenili za mier, teplo, jedlo a vodu. Chýba im jedno jediné. Mať tú moc zastaviť bláznov, ktorí sa hrajú na demokraticky zvolených pánov sveta. Sveta, ktorý im nepatrí.

Ľubo Belák

6.6.2022

Pôvodné odpovede na otázky

Petržalské noviny

Aký bol dôvod, že sa sa stali súčasťou dokumentu o Lýre? Myslím tým, či bolo pre Vás príjemné vrátiť sa takýmto spôsobom do tých čias, prípadne ste mali pocit, že k tomu treba niečo dopovedať pre súčasných divákov....

1. Keď človeku pribúdajú roky, a ide to stále rýchlejšie, rád sa vracia späť do minulosti a vyberá si zážitky, ktoré sa hlbšie zaryli do pamäti. Aj festival Bratislavská Lýra patril k tým, ktorý vo mne kriesi spomienky nielen na hudbu, ktorú som hrával, ale najmä na tváre priateľov, hudobníkov, spevákov, ale aj úradníkov, zvukárov, či osvetľovačov. V tých časoch kraľovali speváci a speváčky. Kocianová, Vondráčková, Duchoň, neskôr skupiny Modus, Elán.....slovenská hudba žila naplno.