Pozývam všetkých na okružnú cestu po mojom živote. Nie že by bol niečím výnimočný, ale nechcem byť na tejto ceste sám.
Internet je dnes pre mnohých jediným spôsobom ako sa stretávať s ľuďmi, vymieňať si názory a tak trochu si aj posťažovať. Pre mňa je to jeden z novodobých spôsobov poznania. Keď sa chcem porozprávať s priateľom tak ho radšej pozvem na pohár vína, prípadne kávy.
Preto je moja webová stránka tak trochu zrkadlom mojej práce a názorov, ktoré nemusia a ani neboli geniálne, naopak niekedy až zarážajúco naivné. Ale taký je človek. Géniovia žijú iba v memoároch a v tradícii.
Niekedy mám pocit, najmä keď sa pozriem späť, že som prežil niekoľko životov a už ma na tomto svete nič neprekvapí. Viem, je to len nostalgia za tým, čo bolo, pri čom som bol aj ja a kde som stretol veľa nových ľudí, v nových prostrediach a situáciách. Je stále čo objavovať, čomusi sa priučiť. Práve vtedy mám pocit, že som malé dieťa a priznám sa, veľmi rád sa tajne vo vnútri správam ako puberťák.
Ponúkam informácie nielen o tom, čo som vytvoril, ale aj práce svojich priateľov alebo ľudí, ktorých si vážim. Viem, že tu nebudeme naveky a je dobre si zalistovať v denníku osudov každého človeka.
BIGBÍŤÁK
SLOVÁ
Verejnoprávna RTVS?
Ulice sú plné hesiel o demokracii, o fašizme, liberalizme, marxizme, na saká sa lepia viacfarebné vlajočky, pripínajú odznaky. Len poniektorí si nosia bez označenia v hlave obyčajný zdravý rozum. Napriek nedostatku toho posledného je to jediná pomôcka, aby sme úplne nezblbli. Ukážkou takejto situácie je odozva „výstrelu z dela“ Ministerstva kultúry, ktoré teatrálne zverejnilo návrh nového zákona o verejnoprávnom vysielateľovi. Posledných pár rokov nesie značku RTVS – Rozhlas a televízia Slovenska. Táto značka má manažérske korene v rozhlase na Mýtnej 1 odkiaľ do funkcie generálneho riaditeľa za potlesku politickej strany OĽANO (pridali sa aj mnohí ďalší) prišiel súčasný generálny riaditeľ RTVS Ľuboš Machaj. Možno potvrdiť, že väčšinu svojho života strávil na rozhlasovej stoličke. Je pamätníkom „porevolučných“ nových čias slovenských médií, ktoré dodnes stihli napísať pestrý dobrodružný román o tom, „ako sa kalili“ médiá na Slovensku. Tých tridsaťštyri rokov bolo zväčša v znamení boja o Slovenskú televíziu a Slovenský rozhlas, ktoré na prvý pohľad nikomu nepatrili. Ale aj tak sme ju platili. Zakaždým, keď sa menila moc v štáte doprava, doľava, hore, či dole, vždy bol záujem víťazných politických strán len tak zadarmo „demokraticky“ obsadiť verejnoprávne médiá. Napriek nekonečným novelizáciám mediálnych zákonov neboli Slovenská televízia ani Slovenský rozhlas verejnoprávne. V prvom rade na ne nadávali občania Slovenska, ktorí ich natvrdo platili, pričom ani poriadne netušili prečo. Aj keď to bolo len pár korún / eur mesačne, nárek divákov o zbytočne vyhodených peniazoch bolo počuť všade. Politickí reprezentanti sa predháňali obsadiť stoličky v štúdiu, aby sa ako kohúti predvádzali na svojom humne pred ostatnými domácimi zvieratami. Ruku na srdce, manažment RTVS poctivo slúžili týmto politickým úchylkám. Niektorý viac, iný menej. Najpresnejšie to sformuloval už v roku 1945 George Orwell vo svojej satiricko-politickej fantasy story Zvieracia farma. Pripomeňme si časť, v ktorej po neúspešnom pokuse o znovudobytí farmy pánom Jonesom a jeho spoločníkmi v „bitke o kravín“ oznámi Snehuliak svoje plány na modernizáciu farmy výstavbou veterného mlyna. Napoleon s tým nesúhlasí a spor vyvrcholí tým, že Napoleonove psy vyženú Snehuliaka z farmy. Nič vám to nepripomína?
Pokiaľ ostatný svet zmysluplne budoval svoju verejnoprávnu mediálnu sieť, na Slovensku to bol skôr politický kšeft než rozumná seriózna mediálna politika, súkromné médiá nevynímajúc. Preto je stavanie barikád a verejných vyhlásení na obranu verejnoprávnej RTVS, predtým Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu, skôr fraškou, ako obranou verejnoprávnosti tam, kde nie je. Ani jedna zo spomenutých (STV, SRo, RTVS) nemala šancu plniť svoju svätú povinnosť, slúžiť verejnosti ako kultúrna inštitúcia, ale najmä ako zdroj nestranných a overených informácií. Ich manažment sa skôr staral o to, ako minúť peniaze, koho mediálne podporiť a naopak koho utopiť v informačnej špine. Absencia morálnych zásad kvalitnej žurnalistiky sa prenášala od jedného „verejnoprávneho“ manažmentu k druhému vrátane Rady pre ktoréhokoľvek z nich. Neslúžili verejnosti. Ich záujmy mali v rukách politicko – ekonomické gangy, ktoré riadili ich osud. Dodnes ani jedna politická strana nepriniesla vo svojom programe ucelenú mediálnu politiku verejnej služby. Súčasne interní pracovníci, v prvom rade žurnalisti a redaktori sekcie spravodajstva a publicistiky, sa ani raz nepostavili na obranu verejného záujmu v inštitúcii, kam chodili do práce.
Ľuboš Machaj a s ním aj súčasná osádka spravodajcov RTVS sa zrazu prebudili a vyhlásili revolúciu proti kontrarevolučným snahám súčasnej politickej moci. Čo robili doteraz? Nerobili nič. Chcú tvrdiť, že za ich pôsobenia v televízii alebo v rozhlase bolo všetko v poriadku? V redakciách sedeli anjeli a vo vysielaní panovala mierová atmosféra strážcov spravodlivosti a nebeského pokoja? Keby svoje vyhlásenia uskutočnili pred rokom, tak by im hádam niekto uveril. Takto je to opäť len boj o vlastnú stoličku, o vplyv jednej politickej značky, nie o právo na neskreslené informácie a slobodu slova. Práve naopak, v spravodajstve a publicistike slúžili rovnako ako mnohí ich predchodcovia. Spomínajú na dobu mečiarizmu a robia si z toho posmech. Neuvedomujú si, že sú dnes v rovnakom postavení pred verejnosťou, ako boli hlásne trúby mečiarizmu v deväťdesiatych rokoch. Dnes sú to oni, ktorí čelia nepríjemným narážkam za ich slepú poslušnosť. Iste, súčasnej opozícii vyhovuje revolučný zápas o „spravodlivosť“ a „česť hrdých spravodajcov a publicistov" RTVS. Už organizujú nové protesty na obranu verejnoprávnosti v RTVS, kde Richard Sulík prednesie zápalistú reč pred „státisícovým“ davom. Pritom sám bol spolu so svojou stranou jedným z významných hrobárov nezávislosti verejnej služby, keď inicioval zákon o štátnom financovaní verejnoprávneho média. Teraz stojí v jednom šíku po boku PS a KDH. Boj o televíziu sa začal už v auguste 1998 mesiac pred voľbami. Pavol Rusko, vtedajší generálny riaditeľ Markízy, zverejnil správu, že mečiarovci chcú ovládnuť televíziu. V Záhorskej Bystrici sa zišli pobúrení umelci s heslom „Zachráňte Markízu“. Nevedeli, že to bol len prvý krok k ovládnutiu médií politikmi okolo Mikuláša Dzurindu. Bolo to prvé zneužitie televízie v politickom boji. O pár mesiacov zápas „dzurindovcov“ o médiá pokračoval. Tentoraz to bol príbeh o odvolávaní generálneho riaditeľa Slovenskej televízie. Igora Kubiša po dvoch rokoch na návrh Jána Budaja jednoducho hlasovaním v Národnej rade SR za jeden deň odvolali. Bolo po voľbách a mečiarizme. Do verejnoprávnych médií prišla nová metla. Ďalšia čistka sa odohrala v roku 2010. Vtedy za vlády Ivety Radičovej, SDKU a SAS v skrátenom legislatívnom konaní schválili Zákon o RTVS, ktorý menil voľbu generálneho riaditeľa zlúčeného verejnoprávneho média – prenášal ju z rady na verejné hlasovanie v NR SR. Zavádzal tiež nový kontrolný orgán: deväťčlennú Radu RTVS, zloženú z troch odborníkov na televízne vysielanie, troch odborníkov na rozhlasové vysielanie, dvoch ekonomických expertov a jedného právnika. A kto ich volil? Politici v parlamente. Zákon vtedy prezident Ivan Gašparovič vetoval. Napriek tomu ho v polovici decembra 2010 NRSR znovu schválila. Prečo? Vtedajší víťazi volieb potrebovali urýchlene uskutočniť personálne zmeny v televízii a rozhlase. Nie v mene verejnoprávnosti média, ale pre politické ovládnutie Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu. Nečudujte sa, že súčasná koalícia len kopíruje kroky týchto zmien.
Ľuboš Machaj sa domáha faktov, ktoré by potvrdili kritiku ministerky kultúry, a nielen jej, o neplnení si úloh kultúrnej a určite významnej spravodajskej inštitúcie. Generálny riaditeľ sa bráni prieskumom agentúry MEDIAN, ktorý s percentom objektivity spravodajstva 26,6% radí RTVS na prvé miesto medzi ostatnými televíziami na Slovensku (vo svete sme na predposlednom mieste). Potom sa možno spýtať, čo s tými ostatnými 73,4% nespokojnými divákmi na Slovensku? Ak chce fakty, stačí si sadnúť do projekcie a spätne si pozrieť video záznamy svojej práce. V jedinom má Ľuboš Machaj pravdu, ide o odplatu, vendetu, boj o radikálnu zmenu vo fungovaní RTVS. Po troch rokoch vlády minulých politických strán, ktoré takmer rozobrali štát na drobné, sa súčasnej vládnej moci ani nemožno čudovať. Nový zákon, ktorý mení RTVS na STaR je facka za diskreditáciu vtedajšej opozície v priamom prenose.
Kde boli protestujúci redaktori, keď sa pod značkou „Za slušné Slovensko“ organizoval tichý prevrat vo farbách vtedajšieho prezidenta Kisku, zatiaľ neprávoplatne odsúdeného za daňové podvody? Prečo vo vysielaní spravodajských relácií pozývali divákov na protestné demonštrácie s jediným cieľom. Diskreditovať SMER-SD, neskôr aj Hlas-SD a ďalšie politické strany, ktoré nestáli na strane OĽANO, SAS a vtedy rodiacej sa strany Za ľudí a Progresívneho Slovenska? Prečo takmer odignorovali informácie o mierových protestoch, ktoré po celom Slovensku neorganizovala žiadna politická strana? Prečo dovolili vo vysielaní dehonestovať politických, ale aj občianskych oponentov prívlastkami dezoláti, trolovia, konšpirátori...? Kde boli, keď sa pravidelne vo vysielaní objavovali publicistické relácie s moderátormi a hosťami z prostredia jedného názorového spektra bez možnosti dialógu za účasti oponentov? Pritom externí moderátori ani neskrývali svoju politickú orientáciu, či morálny profil. Jedna z nich už kandiduje vo voľbách 2024 za politickú stranu do Európskeho parlamentu. Kde boli, keď sa jednostranne informovalo o Ukrajine s poznámkou: „..tieto informácie nemôžeme overiť...“ ? Ako sa správali v predchádzajúcom volebnom období pri pozývaní zástupcov opozičných politických strán do diskusných relácií? Dokonca jedného ani nevpustili do budovy. Ako viedli rozhovory pri tzv. okrúhlych stoloch, kde zväčša vtedajšia opozícia čelila neustálym nepodloženým útokom moderátorov? Kde boli, keď na výročie vzniku Slovenskej republiky boli diváci svedkami neprofesionálneho zlyhania moderátorov Marty Jančkárovej a Miroslava Řádeka pri vedení rozhovoru vo vile Tugendhat s Vladimírom Mečiarom a Václavom Klausom? Prečo neprotestovali voči správnemu konaniu Rady pre mediálne služby vo veci možnej neobjektívnosti publicistického programu Tak takto?!, v ktorom televízia TA3 odvysielala rozhovor s americkým ekonómom Jeffreym Sachsom? Prečo sa nepripojili k výzve Za slobodu slova, keď vtedajšia ministerka spravodlivosti Mária Kolíková pripravovala novelu Trestného zákona o postihovaní za šírenie nepravdivej informácie? Prečo neprotestovali, keď sa schvaľovala novela zákona z dielne SAS o zániku koncesionárskych poplatkov a za financovanie RTVS zo štátneho rozpočtu? Kde ste boli, dnešní revoluční spravodajci RTVS, vo štvrtok 14. marca 2024 a neprotestovali ste, keď vedenie RTVS zneužilo vysielanie na 24: a viackrát za sebou propagandisticky zopakovalo v Aktualitách s nekritickou a jednostrannou obranou v situácii okolo nového zákona o RTVS? Navyše s využitím českých (?) mediálnych analytikov. Kde boli naši experti? Báli sa ich? Takých zlyhaní televíznych redaktorov spravodajstva a publicistiky spolu s vedením RTVS za celú novodobú existenciu „verejnoprávneho“ vysielateľa bolo omnoho viac. RTVS vám nepatrí. Vy ste spolu s generálnym riaditeľom len zamestnancami, ktorí by mali napĺňať poslanie verejnej služby. Samozrejme ak by ju namiesto opakovaných hesiel a obranných teorém niekto vedel zadefinovať. Mimochodom o verejnej službe sa možno dozvedieť aj z iných, relevantných zdrojov. Našťastie v RTVS pracujú ľudia, ktorí to so svojim poslaním pracovníka verejnoprávnej inštitúcie myslia úprimne. Napriek tomu, že RTVS nikdy nebola a ani v súčasnosti nie je verejnoprávna inštitúcia.
Áno, návrh nového zákona nie je riešením verejnoprávneho postavenia a fungovania RTVS. Je to právna úprava umožňujúca čistku v inštitúcii, z ktorej si poniektorí urobili exkluzívny apartmán ala „mejdan v Dubaji“. Ak si súčasná koalícia zachová aspoň trochu zmyslu pre verejnú službu RTVS, je jedno, aký bude mať nový mediálny dom názov, druhým krokom by mal byť návrh ozajstného moderného zákona o verejnoprávnych médiách so zárukami štátu, že občania si budú sami prostredníctvom svojich zástupcov spravovať a financovať inštitúciu, ktorú si po tridsiatich štyroch rokoch Slovensko zaslúži. Skúsme aspoň v tom byť európskejší a zároveň slovenskejší.
Ľubo Belák
19.3.2024
Twistovanie na scéne, ktorú voláme Nová
Tí skôr narodení majú určite v spomienkach uloženú pesničku Chubbyho Checkera „Let´s twist again“. Všetci sme sa na tanečnom pódiu zvíjali v rytme twistu, ktorý nám popri rock´n ´rolle vyhovoval. V tom istom roku (1961) vo wimbledonskom divadle v Londýne mal premiéru muzikál Oliver! Trojica divadelníkov, režisér Peter Coe, choreograf Malcolm Clare a výtvarník Sean Kenny inscenovali muzikál Lionela Barta. Skladateľ a libretista v jednej osobe vytvoril nesmrteľné dielo na ešte nesmrteľnejší príbeh Charlesa Dickensa Oliver Twist. Takto sa stala značka TWIST spolu s menom Oliver európskym kultúrnym dedičstvom. Píše sa rok 2024, šesťdesiattriročný muzikál sa nechystá do dôchodku. Naopak, po neuveriteľne úspešnej ceste po svete zavítal už po druhýkrát na Slovensko. Takže titulok článku neklamal. 8 marca sa takmer stočlenný divadelný ansámbel predstavil bratislavskému publiku na Novej scéne, divadle, ktoré si tiež už za roky svojej existencie počas 77 divadelných sezón niečo pamätá. Je pre každé divadlo vzácne, ak sa o ňom tvrdí, že nestarne. Herci prichádzajú, odchádzajú, menia sa scény, riaditelia, ale duch, ktorý mu vdýchol divadelný Boh nezostarol. A práve spomínané divadlo si „Nové“ zachovalo nielen v názve, ale aj v predstaveniach, tisíckach inscenácií a stotisícoch spokojných divákov, ktorí sa aspoň na chvíľu prídu do divadla nadýchať čerstvého divadelného vzduchu. Platilo to aj na premiére britského muzikálu s originálnou slovenskou divadelnou krvou začiatkom marca.
Bratislavský Oliver! napriek postave siroty má svojich divadelných rodičov. Tí neboli len dvaja, ako sa na pravých rodičov patrí. V divadle je to v prvom rade generálna riaditeľka Ingrid Fašiangová, umelecký riaditeľ Karol Čálik, režisér Stanislav Slovák, tandem choreografov Ladislav Cmorej, Silvia Hudec Beláková, dirigent a hudobná duša divadla Ľubomír Dolný, kostymérka Ľudmila Várossová, scénografi Petr Hloušek a Jaroslav Milfajt, zbormajsterka Iveta Weis Viskupová a dramaturgička Andrea Bučko.
Príbeh malého chlapca, siroty, ktorý sa odohráva v tieňoch londýnskych ulíc devätnásteho storočia, je obrazom vtedajšej mestskej spoločnosti plnej protikladov, krutosti, zločinu, odpadkov, chudoby, hladu, plaču a umierania. Charles Dickens, po Shakespearovi hádam najslávnejšia britská umelecká osobnosť, vkladal svoje literárne príbehy do prostredia, ktoré dobre poznal. Preto aj jednotlivé postavy deja majú výrazný a nezameniteľný charakter, hĺbku a farbu duše. Oliver Twist je prerozprávanie zážitkov opusteného chlapca v čase jeho dozrievania, ale najmä hľadania miesta, ktoré mu poskytol sám osud. Napriek krutej realite je príbeh kryštálovo čistý, dokonca aj špina ulíc a domov spodiny ľudských charakterov má niečo pekné, či skôr očisťujúce. Preto sa zrazu prichytíme, že aj ten najväčší zloduch je nám niečím sympatický. O tom je Dickensov román a o tom je aj divadelná inscenácia muzikálu Lionela Barta. Cesta k naplneniu tohto obrazu na Novej scéne nebola jednoduchá.
Na začiatku bol zámer po muzikáli Bedári (Les Misérables) Victora Huga, Alain Boublila a Claude-Michel Schönberga priniesť na javisko Novej scény opäť veľký literárny príbeh. Nie tak dávno sme boli svedkami boja divadla za svoju riaditeľku Ingrid Fašiangovú, ktorú chcela napriek víťazstvu v konkurze na miesto generálnej riaditeľky bývalá ministerka kultúry odvolať. Snáď v histórii slovenského divadla sme takýto súboj kvality na jednej strane a nekompetentnosti na strane druhej nezažili. Možno aj to posilnilo vieru samotnej Ingrid Fašiangovej zabojovať pri presadzovaní nových divadelných cieľov. Nezľakla sa venovať svoju, ale aj silu svojho kolektívu do inscenácie, v ktorej sa stretne takmer sto účinkujúcich, z toho tridsaťpäť detí od šesť do štrnásť rokov. Slovenskí tvorcovia inscenácie sa mohli oprieť o skúsenosti košického divadla, ktoré muzikál Oliver! v roku 1997 zverilo do rúk divadelnej legendy, režisérovi Jozefovi Bednárikovi. Bola to najmä slovenská predloha, preklad Jána Štrassera a nebohého Petra Petišku (v.m. Peter Kliment). Obaja renomovaní básnici vtedy preložili a tvorivo upravili text pre slovenského diváka. Verše aj pri interpretácii piesní na javisku boli priezračné a zrozumiteľné. Vyznieval v nich príbeh, ale aj humor, ktorý bol zašifrovaný už v pôvodnom Dickensovom diele. Muzikál stojí a padá na hudbe, inštrumentácii, interpretácii a zvukovosti, takzvanom sounde. Bartovu hudbu už v šesťdesiatych rokoch minulého storočia označili ako prelomovú a autora ako otca britského moderného muzikálu. Dirigent Ľubo Dolný si mohol vybrať inštrumentáciu pre malý alebo veľký orchester. Zvolil si aranžmán pre dvadsaťsedem členný orchester. Verziu, ktorá sa hráva všade na svete. Aj preto hudba na Novej scéne, aj vďaka dobrému ozvučeniu, plynula celistvo, konsonantne a farebne. Netvorila len sprievod k pesničkám. Dotvárala atmosféru scény a jednotlivých výstupov. Živý orchester, spevácky zbor za scénou a herci na javisku s armádou malých chlapcov a dievčat. To všetko musel svojou dirigentskou paličkou ovládnuť Ľubo Dolný z jedného miesta a v jednom čase. Práve to je jedným z kúziel živého umenia. Najmä na scéne, kde sa odohráva dej a herci dávajú do pohybu texty v kostýmoch. V prípade bratislavského Olivera mali niečo naviac. Aj zafúľané šaty, obnosené kabáty boli niečím pekné, krehké, akoby vymodelované s dobrým úmyslom. Okolo dvesto kostýmov navrhnutých Ľudmilou Várossovou ušili zručné krajčírky krajčírskej dielne DAB Nitra. Podobný výraz mala pohyblivá scéna Petra Hlouška a Jaroslava Milfajta. Jednoduchou zmenou priamo počas deja sa plynulo menili priestory od ulice až po suterén pohrebníctva s rakvou. Zaujímavé bolo použitie projekcie Petra Hlouška priamo na scénický materiál. Tak ožili aj panely a pohyblivé praktikáble, na ktorých boli umiestnené rekvizity.
Život postavám muzikálu vdýchla trojica, ktorá vyrastala na muzikálovej scéne. Dokonca sám režisér Stanislav Slovák nie je len dieťa muzikálu, ale aj ozajstným dieťaťom herca, speváka a bigbiťáka Mariána Slováka. Nezabudnuteľné sú Marošove postavy v muzikáloch na nitrianskej divadelnej scéne. Tovje vo Fidlikantovi na streche, Grék Zorba, Ján v Evangéliu o Márii, všetko v réžii muzikálového guru Jozefa Bednárika. Stano Slovák zakotvil v brnianskom Mestskom divadle. Spočiatku ako herec, neskôr režisér a dnes ako umelecký riaditeľ. Ak si niekto predstavuje, že réžia muzikálu je podobná maľovaniu obrazu alebo komponovaniu hudby pri klavíri, hlboko sa mýli. Nie je to len umelecká práca a duša naplnená vznešenými obrazmi. Je to drina, pri ktorej režisér musí zápasiť so všetkým a so všetkými, čo chce preniesť na javisko. Práve Oliver! So svojou náročnou divadelnou predlohou, hudbou a množstvom postáv potrebuje aj umelca-manažéra. A to Stano na doskách Novej scény zvládol na jednotku. V prvom rade si našiel spôsob ako spolu s tandemom choreografov, Ladislavom Cmorejom a Silviou Hudec Belákovou oživiť príbeh plný zmien a scén, kde sa pohybuje množstvo hercov, tanečníkov, ale aj detí, ktoré po prvý krát zažili vzrušenie divadelnej tvorby. Navyše pri živom speve je dôležité, aby všetci videli na dirigenta. Ten určuje rýchlosť, ktorou sa pohybuje inscenácia od začiatku po finále. Práve to bolo motorom Olivera! na Novej scéne. Vyše dvoch hodín sa pre diváka zdalo, akoby tento čas strávil v jednom nádychu pozornosti. Bez zaváhania sa tento muzikálový kolos, a Oliver! je kolosálne dielo, posúval so všetkými technickými zmenami bez výpadku motora až k úspešnému koncu deja. Bez absencie pokory tvorcov k životu, bez ohľadu na tvorivé krízy a sklamania. Aj vďaka úcte k umeniu. A tá u všetkých, čo sa na inscenácii zúčastnili, bola prítomná.
Pokiaľ určujúcim telesom pri tvorbe a príprave inscenácie sú režisér, choreografi, výtvarníci, na javisku sa počas premiéry stanú herci a tanečníci nositeľmi zodpovednosti takmer za všetko, čo divák prijíma. Jediný, koho na scéne nevidieť, je hudobné teleso a dirigent, ktorý má inscenáciu v rukách. Na premiére bola pevnosť rúk dirigenta preukázateľná. V jednom momente stíchnu pokyny realizátorov bez šance vracať sa a zopakovať si jednotlivé scény. Všetko sa odohráva v reálnom čase, ktorý určuje príbeh a hudba. Tím hercov a tanečníkov, a detskí účinkujúci k tom patria, to na premiére zvládol na výbornú. Pretlmočili celý hudobno-dramatický svet Olivera! divákovi v hľadisku Novej scény.
Len ťažko možno určiť, ktorá z postáv muzikálu je dominantná. Herecké úlohy sú v Oliverovi! rozdelené do viacerých rolí, ktoré paralelne tlmočia príbeh malého chlapca Olivera Twista. Na prvej premiére si ho zahral mladý Gregor Horák (alternujú Arthur Haverda a Tomáš Novák). Napriek neskúsenosti na scéne pôsobil suverénne. Ak si uvedomíme, že sa Gregor musel popasovať nielen s textom, ale aj spevom a náročným pohybom na scéne najmä v masových scénach, potom mu treba pogratulovať. Zvládol aj vlastný part v piesni s vokálnym kvartetom, ktorý určite patril k dominantným speváckym zážitkom (úvod piesne v anglickom origináli Who Will Buy?). Podobne si svoju postavu obhájil Jonáš Tóda v postave Lišiaka (alternujú Leonard Bíró a Dávid Surmak). Na opačnej generačnej rampe stoja nestori divadla Nová scéna. Určite je to v prvom rade umelecký šéf divadla Karol Čálik v úlohe Grimwigta (v alternácii Ján Mistrík). Spolu s Jankom Mistríkom sú verní farbám Novej scény, čo sa dnes medzi divadelníkmi nenosí. Generačný nasledovník je Csongor Kassai, a.h. Jeho cit pre humor a autentický výraz dokonale vyhovoval postave šéfa detského gangu Fagina (v alternácii Lukáš Pišta). Rovnako Paľo Topoľský so zmyslom pre zveličovanie vlastné karikatúre, vytvoril postavu majiteľa pohrebníctva Sowerberryho (v alternácii Marián Labuda) . Dnes už klasik slovenského dramatického umenia, všestranný herec Peter Kočiš s eleganciou jemu vlastnou stvárnil postavu ozajstného britského gentlemana v postave pána Brownlowa (v alternácii Róbert Halák). K mladšej generácii muzikálových hercov patrí Dárius Koči. Prekvapujúco zvládol úlohu zloducha Billa Sikesa (v alternácii Patrik Vyskočil). Sám je skôr určený pre úlohy romantického charakteru, dokonca aj svojim speváckym prejavom. Napriek tomu bravúrne stvárnil najzápornejšiu postavu muzikálu. Generačným partnerom je mu Peter Makranský. Jeho Bumble (v alternácii Jaroslav Rusnák, a.h.), šéf chudobinca bol vtipný a pikantný. Ženské postavy putovali dejom bez akejsi kľúčovej úlohy v deji. Určite netreba pripomínať kvality Lucie Vráblicovej, herečky s dostatočnou dávkou nadhľadu a zmyslom pre humor a spoločenskú karikatúru. Stvárnila postavu pani Sowerberryovej (v alternácii Monika Drgáňová). V kúzelnej postave, ktorá romantizuje celý dej, Nancy, sa predstavila Lenka Machciníková (v alternácii Jana Labajová, a. h.). Zaskvela sa v muzikálovej árii (v anglickom origináli As Long as He Needs Me) a krčmovej pesničke (v anglickom origináli Oom-Pah-Pah) so zborom. Keď spomíname profesionálny herecký ansámbel, nemôžeme nevyzdvihnúť 35 členný detský herecký súbor, ktorý zvládol najdôležitejšiu úlohu v celej inscenácii. Neustále pripomínal, že sa na príbeh pozeráme očami Olivera Twista, ich rovesníka. Ich nasadenie a presvedčivosť naplnila muzikál tým, čo by malo obsahovať každé umelecké dielo. Pozitívnou energiou spolupatričnosti ľudí, ktorý sa ocitli v nezávideniahodnej životnej situácii. Bratislavské deti, či skôr mládež stvárňujúca spodinu londýnskej spoločnosti nám odkázala, že stojí za to žiť a zápasiť o vlastné miesto na Zemi. Pod vedením asistenta réžie Michala Candráka sa z ambicióznych detí stali rovnocenní členovia hereckej skupiny Novej scény.
Bratislava má vďaka Novej scéne za sebou ďalší umelecký zážitok. Bez zbytočných siláckych slov a politických prejavov časti dnešných hercov divadelníci Novej scény dostatočne nahlas vyjadrili svoje presvedčenie, že majú na to, aby na špičkovej umeleckej úrovni priniesli domácemu obecenstvu kus sveta. Presvedčili nielen Slovensko ale určite aj ministerku kultúry Martinu Šimkovičovú, ktorá sa na premiére zúčastnila, že sa oplatí investovať do živej tvorby slovenského divadelného umenia. V prípade inscenácie muzikálu Oliver! sa mohla presvedčiť, že napriek zahraničnej predlohe má divadelná scéna interpretačne domáce korene. Je to vďaka našej muzikálovej generácie, ktorá je dnes rovnocenným partnerom svetovej divadelnej tvorby.
Nemáme síce náhradu za Chubbyho Checrera s jeho „Let´s twist again, ale máme vlastného „slovenského“ Olivera!
Ľubo Belák
13.3.2024
Európska únia, mlynček na mäso studenej vojny a napoleonský syndróm
Už sedemsto rokov pred narodením Ježiša z Nazaretu sa istý jeruzalemský prorok Habakuk sťažoval Bohu: „Pane, dokedy budem volať a nevypočuješ? Kričať k tebe: „Násilie!“ a nezachrániš? Prečo mi dávaš hľadieť na bezprávie a pozeráš sa na trápenie? Pustošenie a násilie je predo mnou, vzniká napätie, vybuchuje zvada.” Boha sme v mene inklúzie poslali do kláštora a namiesto neho sme si dosadili mantru s prepožičaným názvom Demokracia. Rovnako ako Boha sme ju nikdy osobne nestretli, len sa na ňu odvolávame vtedy, keď je zle. A v súčasnosti je naozaj v našom civilizovanom svete dosť zle. Prečo?
Read more: Európska únia, mlynček na mäso studenej vojny a napoleonský syndróm
Gitara mu bola osudom…
Jozef Barina, hudobník, spevák, hudobný skladateľ….a môj spoluhráč v skupine The Players. Bolo to v šesťdesiatych rokoch, kedy sa naše osudy spojili na jednom pódiu a s rovnakou láskou. Tou bola gitarová hudba, akú hrávala britská skupina The Shadows. Bigbít, ako sa vtedy hovorilo našej hudbe, znel v kultúrnych domoch a vznikajúcich vysokoškolských kluboch. Nechceli sme ňou provokovať. Napriek tomu sme boli označovaní za rebelov, dlhovlasé „máničky“ a pokazenú mládež. „To všechno odnéééés čas.....“ Jožko Barina, Ľubo Dolinský, Juraj Korenko alias Kofa a ja. Štyria mušketieri, ktorí sa venovali inštrumentálnej hudbe. Už vtedy sa na scéne objavili gitarové skupiny, ktoré nielen hrali, ale aj spievali. The Beatles, Thr Rolling Stones, The Kinks a mnohé ďalšie. Naša inštrumentálna hudba sa stala zrazu staromódnou. Vtedy sme sa rozhodli zmeniť svoj repertoár a začať spievať. Žreb padol na Jožka Barinu. V The Players prevzal úlohu speváka. Tak vznikla prvá a zároveň aj posledná pieseň The Players „Stratený sen“. Dopĺňali sme to hudbou Erica Claptona a The Cream. Žiaľ po prvom koncerte sme sa rozpadli. Ja s Kofom sme išli do sveta, Ľubo Dolinský sa venoval rozhlasu a Jožko Barina si založil zbrusu novú skupinu The Meditating Four. Našiel si nových spoluhráčov, začal spievať a hrať blues. Som presvedčený, že tak to chcel osud. Naše cesty sa rozišli nie preto, aby niečo zaniklo, ale aby vzniklo čosi nové, iné, napriek tomu stále naše.
Jožko, nedohral si! Hudba pozná smrť len zo zabudnutia. Tvoje piesne zostanú žiť naďalej, pretože nemajú telo, ktoré starne. Koluje v nich tvoja krv, ktorú do sveta pumpuje tvoja duša. A tá, muzikantská, len tak neumiera. Mnohí si budú naďalej spievať: „Hej, pán doktor, povedzte mi prosím, čo je to so mnou.
Česť tvojej pamiatke!
Ľubo Belák, ten čo s tebou hrával v The Players.
24.2.2024
Kultúra nekultúrnosti
Opäť nastal čas “kultúrnej revolúcie” s mottom: „Komu rozdať verejné peniaze na umeleckú tvorbu?”, prípadne: „Komu zvonia do hrobu?”.
S petíciami o slovenskej kultúre sa pretrhlo vrece. Na stole je „Otvorená výzva na odstúpenie ministerky Martiny Šimkovičovej“, ktorú vzápätí doplnila výzva „Podporujem ministerku kultúry Slovenskej republiky Mgr. PaedDr. Martinu Šimkovičovú a chcem jej zotrvanie vo funkcii.“ Podporovatelia z oboch strán sa dajú rátať na tisíce. Pritom v podstate ide o jedny peniaze. NAŠE.