Poznáte ten biblický príbeh o Sodome a Gomore. Obe mestá boli zničené „sírou a ohňom“ (Genezis 19,24-25). Odvtedy sú ich mená synonymom nemravného hriechu a ich pádu so známym prejavom Božieho hnevu. (Júd 1,7) Skazu oboch miest prežil iba Lót a jeho dve dcéry. Lótova manželka to neprežila. Napriek zákazu pri úteku z mesta sa otočila a zmenila sa na soľný stĺp. Toľko nám zanechala literatúra. Jeden z druhov umenia, ktoré už od klinového písma sprevádza ľudstvo od nepamäti. Nepamäť je tá časť aktivít človeka, kde netreba používať pamäť. Na to je tu však kultúra, magické slovo označujúce niečo, o čom sa hovorí, ale len málokto sa zamyslí nad jej obsahom.

Najnovšie, aby sme začali od konca, sa pojmy kultúra a kultúrnosť ohýba od parlamentu, cez ulicu, až po kaviarne a nedajbože aj pivárne. Výkriky, upozornenia, urážky, nadávky, apokalyptický koniec kultúry na Slovensku až po označenia osobností, ale aj neosobností, šťavnatými výrazmi zo slovníka argotu slovenčiny. Máme bohatý jazyk, len keby sme ho vedeli naozaj „kultúrne“ používať.

Malé teoretické okienko! Tentoraz budem citovať vlastné východisko k definícii kultúry. Tak, ako som ju chápal v roku 2012. „Kultúru podľa autora tejto práce je potrebné chápať ako hodnotový systém spoločenstva s ambíciou tvorivo pristupovať ku všetkým činnostiam,  ktoré človek – občan vykonáva v pracovnom, ale aj súkromnom živote. Kultúra v tom najširšom kontexte je aj súbor vzorov, či už správania, postojov, názorov a záujmov, ktoré majú svoju historickú podstatu. Sú to aj tie najzákladnejšie idey, ktoré definujú existenciu spoločnosti. Jej hybnou silou je tvorivá činnosť. Je uchovávaná v  súboroch symbolov vyjadrených v artefaktoch a v systéme kultúrnych inštitúcií, ktorých funkcia je jasne definovaná. Na rozdiel od teórií, ktoré kultúru definujú len ako vzor správania, je toto vymedzenie dichotomické, kde oproti kultúre vystupuje ne-kultúra, ne-kultúrnosť, ne-hodnotnosť.“ (http://lubobelak.sk/index.php/media-prace/314-projekt-riadenia-a-rozvoja-rtvs). Žiadny strach. V teórii je skryté aj umenie, ktoré mnohí stavajú na úroveň „KULTÚRY“.

V týchto dňoch sa KULTÚRY ujali „kulturisti“. Nie umelci, tí nepotrebujú hluk, nadávky a nenávisť na uliciach. Tam sa stretli kulturisti, ktorí namiesto umeleckej práce ukazujú svaly. Práve preto je to skôr komické než vážne. Predsa len tí, ktorí sa živia umeleckou prácou, nie sú práve obdarení dávidovsko-michelangelovsko-renesančnou postavou. O svaloch ani nehovorím. Na protestoch sa predbiehajú v sile slov, vyhrážok a prorockých výkrikov. Pritom takmer nevedome bojujú proti sebe samým. Zo známych tvárí sú to najmä herci, ktorých pracovným nástrojom je slovenčina. Operní speváci sa tam neukázali. Zrejme preto, lebo bývalý generálny riaditeľ „erbovej“ scény Slovenského národného divadla ich už v minulých rokoch stihol vykopnúť na ulicu ako nepotrebný materiál. Neprišli ani tanečníci, ktorým pán vtedajší generálny riaditeľ SND Matej Drlička stihol na ulicu poslať aj ich riaditeľku. Síce nikomu o dôvodoch nič neprezradil, ale spravil to o to razantnejšie. Ako sa hovorí: „Dovtedy chodíš s džbánom po vodu, pokiaľ sa nerozbije. Nakoniec na ulicu vykopli aj Drličku, ktorého protestujúci prirovnávajú k prorokovi slovenskej kultúry, bez ktorého zanikne. Ak sa vrátime k teórii kultúry, tak hneď v úvode treba opraviť slovník protestujúcich. Pretože v ich prípade nejde o kultúru, ani slovenskú, ale o umeleckú činnosť, ktorá spadá pod umeleckú kultúru. Aj to je široký pojem. Pretože pod umením ako kultúrnou činnosťou chápeme nielen tvorcov, ale aj inštitúcie, artefakty, architektúru, umelecké školstvo, médiá, osvetovú činnosť a úradníkov, ktorí na rôznych úrovniach a postoch spravujú štátom riadenú umeleckú kultúru na základe zákonov upravujúcich fungovanie spomenutých súčastí.

Keďže spúšťacím momentom dnešných „kultúrnych“ protestov bolo rozhodnutie ministerky kultúry SR o odvolaní vedúcich pracovníkov v inštitúciách spravovaných ministerstvom kultúry, možno ich zúžiť na vyjadrenie nesúhlasu s direktívneho zbavovania sa nepohodlných riaditeľov. V žargóne povedané, protesty proti vykopnutiu funkcionárov z riaditeľskej stoličky. Každý, kto ide do funkcie, kde je menovaný na určité obdobie, si musí byť vedomý, že rovnako môže byť aj odvolaný. Dôvody sa vždy nájdu. Protesty si navyše pomohli aj barličkou demokracie. Odvolania sa zrazu stali nedemokratické, pretože sa zamestnancov inštitúcií nikto nepýtal, či to tak môže ministerka urobiť. Rovnaký meter možno použiť aj v prípade verejnoprávnych médií, kde zákonnú výmenu generálneho riaditeľa RTVS za generálneho riaditeľa STVR protestujúci označili ako koniec verejnoprávneho vysielania, nástup mediálnej mafie a koniec demokracie. Pritom aj v prípade televízie a rozhlasu išlo o legislatívny akt. V demokracii, ak ju berieme vážne, platí najmä zákon. Bez právneho štátu, kde si i napriek nesúhlasu ctíme schválené zákony, možno len ťažko hovoriť o demokracii. V prípade podobných „kultúrnych“ protestov, ktoré nemajú sociálny charakter, možno hovoriť len o revolúcii, prevrate, občianskej vojne, kde právo neplatí. Dôsledkom takéhoto spolitizovania verejného života je aj atentát, ktorého sme len pred nedávnom boli svedkami. Preto treba jednoznačne odmietnuť protesty „kulturistov“ za udržanie riaditeľov na dočasných stoličkách.

Často sa ako prívlastok v kultúre používa slovo „národná“. Má to viacero príčin, ale najmä politických dôsledkov, ktoré priniesla globalizácia, inklúzia, rodová politika a nový politický fenomén „progresivizmus“. To posledné v súčasnosti vidíme najmä na protestných zhromaždeniach. Politický smer blízky liberálnej politike je zrejmý najmä v pôsobení politiky Európskej únie. Určite by stálo za to „vypátrať“, kde sú korene tohto takmer neo-marxistického hnutia, ktoré naberá na sile a vnucuje starej Európe nové poriadky. Určite nemožno uprieť popularitu progresívcov a ich strategické umiestnenie v Európe. V súčasnosti sa podpora Progresívneho Slovenska šplhá smerom nahor. Sympatizantov má najmä medzi mládežou. Ich agendou sú trendy, ktoré majú svojich odporcov a kritikov. Sú to zväčša ideologické otázky, ktoré sa zámerne pomenúvajú empaticky. Odmietanie národnej identity je hlavným pracovným nástrojom Interglobalistov. Určite to pripomína časy socialistickej internacionály. „Proletári všetkých krajín spojte sa!“, hlásali transparenty v období, ktoré sme po roku 1989 zavrhli. Podobne je to s inklúziou. Eufemistická definícia je: „Inklúzia znamená začlenenie a akceptovanie každého na báze rešpektovania rovnej hodnoty a dôstojnosti všetkých ľudí.“ V normálnom jazyku to znamená zjednocovanie, paušalizácia, generalizácia trendov, ktoré v rodovej politike priniesli „objav“, že už nie sú len muži a ženy. Každý si môže určiť akého rodu je. Základný dar prírody, keď práve spojenie muža a ženy zabezpečuje prežitie a rozvoj ľudstva, je nabúravaný ideológiou sexuálnej deviácie a promiskuity, ktorá pre budúcnosť ľudstva neznamená žiadny pokrok. Patrí k tomu aj akýsi „boj za práva lesbičiek a homosexuálov“, ktorí žiadajú páva navyše. Ich argumentom je diskriminácia spoločnosťou, v ktorej žijú. O akú diskrimináciu v demokracii ide? Majú všetky práva ako každý iný, kto žije v súlade s prírodnými a spoločenskými zákonmi, dokonca demokraticky prijatými. Ak majú byť požiadavky protestujúcich v rozpore s prirodzenými ľudskými právami, a sem patrí aj zdravý sexuálny život, tak potom ich protest nepatrí do výbavy demokracie ale absurdokracie, ktorá je potichu zakomponovaná v progresivistickej ideológii. Ekonomicky ale aj spoločensky je devastujúci trend pod termínom GREEN DEAL. Už to nie je tajná formulka. Ide o absurdný zápas o zastavenie klimatických zmien „bojom proti CO2“. Pokiaľ by to bola len jedna z neškodných vedeckých teórií, pokojne by na nej mohli pracovať nadšení vedátori. Hrozbou je, ak tento vedecký nezmysel sa stáva politickou agendou. A tá sa pohodlne usadila v kresle progresívcov. Ďalším trendom je ospravedlňovanie akýchkoľvek vojnových konfliktov so zámerom šíriť systém západnej demokracie. Aj tento pojem je historický nezmysel. Nie všetko, čo funguje, alebo malo by fungovať na západe, je ideálne a kompatibilné s ostatným svetom. Dôkazom je konflikt na Ukrajine. Progresívci dokonca usporadúvajú ZBIERKY na muníciu a tanky. Absurdný boj o nastolenie „Svetového mieru“ podporovaním vojny. Výrazný vplyv progresívcov (nielen členov a sympatizantov strany) je v umení, súčasti umeleckej kultúry. Je to presadzovanie obsahových a formálnych predstáv o živote v akejsi ideálnej spoločnosti bez národnej identity, bez života v usporiadanej rodine muža a ženy, vymazávanie odlišností medzi národmi, jazykmi, tradíciami, vzdelaním, sexuálnou orientáciou. Vytvorenie akéhosi homogénneho priestoru všetkých bez osobitosti, či jedinečnosti. Tento umelecký aktivizmus, známy z čias socializmu ako angažované umenie sa neobjavuje len na protestných zhromaždeniach, ale zasahuje aj do dramaturgie divadiel, filmu a televízie. V podmienkach kultúry ako inštitúcie sa to prejavilo najmä pri prerozdeľovaní peňazí na podporu umenia. Tento „umelecký“ trend prerástol do uzavretej skupiny aktivistov, ktorá rozhodovala nielen v dramaturgii divadiel a filmu, ale obsadila ideologické kreslo aj vo Fonde na podporu umenia a v Audiovizuálnom fonde. Argument, že rozhodovali odborné komisie, neobstojí. Členovia komisií nemuseli žiadateľom zdôvodniť, prečo ich žiadosť nebola podporená. Stačilo im jedno odmietavé nič nehovoriace súvetie bez faktických argumentov, ale najmä bez zodpovednosti. Z veľkého UMENIA sa stalo umenie získavať od štátu peniaze na niečo, čo štát nielenže nepotreboval, ale ani nechcel. Sloboda v rozdávaní peňazí nie je základným ľudským právom, ktorým sa oháňajú protestujúci „umelci“.

Preto sa nemožno čudovať, že aj spoločnosť, národ, občania sa bránia takémuto prerastaniu ideológie bezbrehosti do vlastného života, aj cez umenie. Nepriamo to vyjadrili vo voľbách 2023. Bol to signál aj pre umeleckú kultúru (v širšom chápaní), od ktorej žiadajú návrat k podstate tvorivosti, k hlasu za mier, zastavenie vojenských konfliktov, genocídy páchanej na Palestínčanoch a odmietnutí prejavov nenávisti na námestiach. Táto legitímna požiadavka prenesená na víťazov volieb nie je prejavom diktatúry, autokracie, či cenzúry. Nikto nikomu nezakazuje tvoriť. Ani progresívcom a aktivistickým umelcom. Inak je to však pri riadení štátu, ktorý je vyjadrením vôle väčšiny občanov. Štát nie je mimovládna organizácia. Svoje funkcie má jasne definované Ústavou SR. Je aj vyjadrením historického zápasu tých, ktorí štát vytvorili. Nie je to amatérsky krúžok, akého sme boli svedkami ostatných troch vlád pandemických rokov na Slovensku. Nie je to však neľútostný boj. Svoju vôľu občania Slovenska presadzujú prostredníctvom volených orgánov, aj ministerstvom kultúry. Ide najmä o riadenie kultúrnych inštitúcií. V prvom rade je to financovanie kultúry, a sem patrí aj umenie, ktoré by malo mať právny rámec a jasnú predstavu zdôvodnenú  a vyjadrenú vo vytvorení priestoru pre umeleckú tvorbu. Určite to neznamená jednostrannosť v rozhodovaní a odstrihnutie „progresivistického“ umenia od finančných zdrojov. Tento zápas sa však nesmie viesť v rovine politického zápasu. Je dôležité protestovať pri pokrivení prístupu k umeniu vládnou mocou, ak ide o umelecké otázky a slobodu tvorby. Je však chybou nechať sa zviesť politickým súbojom a zabudnúť na to, aké je poslanie umenia. Je to v prvom rade poznanie s veľkou dávkou pravdivosti, ale najmä krásy, ktorá sa dá najpriamejšie vyjadriť a zrealizovať v umení. Podmienkou je však umelecká zručnosť (kumšt), profesionalita v kreativite a umelecká hrdosť na vlastnú tvorbu. Umenie môže byť vo svojej  tvorbe aj protispoločenské. Najmä ak sa nechá strhnúť vlnou propagandy a zneužívania na ovládnutie slobodného myslenia jednotlivca. Aj dnes sme toho svedkami, najmä vo filmovej tvorbe, keď sa objaví dielo s vysokou mierou konštrukcie a manipulácie s pravdou. Určite to nikoho neobohatí, len ho energicky vyprovokuje k nenávisti. V dráme sme sa dostali do stavu, kedy zlo vyhráva nad dobrom, hrdinovia sú vrahovia a slovenská história sa podobá skôr indiánke s Apačmi, ako umeleckému stvárneniu minulosti. Chce to zmenu.

Tá sa začala výmenou riaditeľov inštitúcií platených z verejných prostriedkov. Ministerstvo kultúry s ministerkou Martinou Šimkovičovou je v gescii Slovenskej národnej strany. Ak si niekto myslí, že to majú pri vládnutí ľahké, tak je minimálne na omyle. Ministerka je viazaná programovým vyhlásením vlády. A tak aj koná. Žiadny minister nevyštudoval univerzitu ministrovania (nie miništrovania!). Je to politická funkcia a vtedy sú dôležitejšie stranícke postoje než akýkoľvek ideál spravodlivej úradníčky. Taký minister, ani ministerka sa na Slovensku nenarodili. Preto možno neraz dvíhať obočie nad jej vyjadreniami. Pani Martina si musí uvedomiť, že komunikuje s umeleckou profesionálnou komunitou. Dôrazne, ale s argumentami. Pritom nemusí byť odborníčka na kultúru. Stačí, keď si nechá poradiť od tých, ktorým dôveruje a majú dostatočnú teoretickú a praktickú výbavu viesť takúto komunikáciu. Umenie, rovnako ako šport, sú témy, ku ktorým sa každý vyjadruje bez toho, aby tomu rozumel. Páči sa mi, nepáči. Som fanúšikom, alebo nie som. Na poste ministra musí komunikácia prebiehať na úrovni jej aktérov, umeleckých pracovníkov, teoretikov, funkcionárov a možno aj sponzorov. To sa našej Martine nedarí. Je na politickej moci rozhodnúť, ako ďalej. Voľby 2023 boli prekvapivým medzníkom vo vývoji našej spoločnosti. Väčšinovo sme odmietli názor na život ponúkaný Progresívnym Slovenskom. Slováci a občania iných národnostných menšín jasne rozhodli. Je teraz na premiérovi, vláde a tých, ktorých vládna moc počúva, aby rozhodli. Určite cesta späť by bola politickou samovraždou. Keďže ide o umenie, a umenie má silu presviedčať, treba začať budovať dialóg s umeleckou sférou bez nenávisti a revanšizmu. To, že má niekto iný názor, neznamená, že má držať „hubu a krok“. Na to sme si zvykli v rokoch minulého storočia.

V Bratislave, 19.8.2024

Ľubo Belák

Každá rozlúčka bolí. Najmä ak ide o nenahraditeľného človeka, akým bola Janka. Žijeme síce všetci na jednej planéte, napriek tomu ona žila v krajine, kde nekraľovali celebrity ani influenceri. Len obyčajní, napriek tomu úžasní ľudia, ktorí milovali svojich najbližších a svoju prácu bez kompromisov.

Aspoň tak som ju poznal ja. Speváčka s nežným hlasom a očami, ktoré vedeli rozprávať. Stretli sme sa na projekte Náruč záchrany v roku 2006. Je to síce pár rokov nazad, ale zážitok zo spolupráce som si uchoval dodnes. Na moju finálovú pieseň programu, ktorú som okrem hudby aj otextoval som dostal šancu, aby ju zaspievali speváčky z prvej ligy. Helenka Vondráčková a Janka Kállayová Šomošiová. Významne prispeli aj vtedajší speváci vokálnej skupiny Fragile.

Takto si ju budem pamätať aj naďalej...bez kompromisov.

Česť jej nežnej duši a muzikalite, ktorú rozdávala bez úplatkov.

Mal som šesť rokov, keď som sa dostal na Obchodnej ulici pod kolesá auta. Diagnóza - Pneumothorax, rozmliaždené pĺúca, klinická smrť....Mal som však pri sebe anjela doktora Grunnerta. Po šiestich hodinách operácie všetci čakali, či prežijem. Tu je dôkaz, že anjeli a Nebo existujú, aj keď nemajú krídla. Bolo to 2. augusta v roku 1957.

Nie každému môžeme napísať na katafalk “čestný človek”. Takým medzi mnohými bol Tonko Hykisch, môj priateľ, literárny otec a učiteľ života. Osobne som sa s ním poznal až v tomto storočí, keď už mal za sebou bohatú literárnu  ale aj osobnú cestu životom. Patril k tým, ktorí mi otvorili zakliatu bránu jazyka. Nie každému sa podarí nájsť kľúč k slovenčine. Najmä keď používa jazyk len na dorozumievanie. Tonko mal však okrem svojho literárneho jazyka aj svoj občiansky, suverénny a nenahraditeľný slovník, ktorým tlmočil svoje, vlastne naše myšlienky. Svoj život spojil s vierou v Boha. Napriek tomu, že už nie je v móde verejne sa priznávať k viere, jeho slová, vety, súvetia, myšlienky mali pôvod vo viere v dobro a lásku.

Moje osobné kontakty s Tonkom, ako som mu hovoril, boli vždy úprimné ale najmä nezištné. Neboli sme si navzájom nič dlžní, ale o to viac sme si boli blízki. Stál  pri mne, keď som oslovil kultúrnu obec aby sa pridala k výzve „Za slobodu slova“. Pravda mu bola matkou a slovo vlastným dieťaťom. Patril ku generácii, ktorá si pamätala svet šesťdesiatych rokov a pesničku, ktorú môj otec Michal Belák spolu so sestrou Janou naspievali v čase pôsobenia v Tatra revue, bratislavskom kabarete. Pri každej príležitosti mi to Tonko pripomenul a požiadal ma, aby som mu ju zaspieval. „Povedz mi otec, jak vyzerá čas“, spievala dcéra svojmu otcovi, všetkým otcom, ktorí svoj život zasvätili poctivej práci, pravde, dobru a láske.

Taký bol aj Anton Hykisch, ktorý vedel ako vyzerá čas…aj dnes, pri svojej rozlúčka s nami, ktorí čakáme na odpoveď.

Česť jeho pamiatke a literárnemu odkazu budúcim generáciám.

18.7.2024

Ľubo Belák

Ak by sa niekto rozhodol odpovedať na otázku v názve článku, tak pochybujem, že by chcel vojnu. Podľa Jana Szczepańského, poľského sociológa, je vojna ozbrojený boj za dosiahnutie politických cieľov. V teórii poznáme občiansku vojnu, horúcu vojnu, studenú vojnu a svetovú vojnu. Tá posledná predstavuje ozbrojený konflikt veľkých rozmerov. V novodobej histórii ľudstva sa doposiaľ vyskytli dve vojny, ktoré niesli tento prívlastok - prvá svetová vojna a druhá svetová vojna. V prvej svetovej vojne padlo za obeť dvadsať miliónov ľudí. Všeobecne sa usudzuje, že v druhej svetovej vojne zahynulo najmenej 50 až 80 miliónov ľudí, čo predstavuje asi 2,5 až 4% svetovej populácie z roku 1939. Je to málo?

Téma vojna, akéhokoľvek druhu, je aktuálna. Zhodli sa na tom štáty zjednotené do NATO. North Atlantic Treaty Organization s pôvodným prekladom ako Organizácia Severoatlantickej zmluvy, v súčasnosti Severoatlantický pakt, bol koncom štyridsiatych rokov pôvodne založený ako politické združenie, ktoré spájalo záujmy krajín na oboch stranách Atlantického oceánu. Nešlo však o rybolov, ale o politické záujmy, ktoré odrážali vznikajúce napätie vo svete. Britský barón Hastings Ismay, prvý generálny tajomník NATO, to vyjadril vyhlásením: „...(úlohou NATO) je udržať Ameriku v Európe, Rusko mimo západnej Európy a Nemecko pri zemi“. Napriek skúsenosti z vojnových čias sa politické elity nepoučili. Koncom štyridsiatych to bol konflikt ideológií. Komunizmus – kapitalizmus. Rusko, východoeurópske krajiny, Čína na jednej strane a USA so západnou Európu a ďalšími krajinami na rôznych miestach unaveného sveta zo svetového konfliktu na strane druhej. Studená vojna, najmä vznikom konfliktu v Kórei, rozbehla ďalšie kolo zbrojenia a ideologického zápasu. Po rokoch sa zdalo, že sa napätie medzi východom a západom uvoľňuje. Svet si začal uvedomovať, že hrozba riešenia sporov s atómovými zbraňami nemá víťaza. Technológia začala diktovať svetovým hráčom. Ničivá sila nových zbraní a nástup digitálnych technológií umiestnených na obežných dráhach okolo Zeme znásobili vedomie, že akékoľvek konflikty, či už geopolitické, hospodárske alebo klimatické, sa dajú riešiť iba rokovaním a diplomaciou. Dokonca to viedlo k politickým zmenám vo východnej Európe a vtedajšom ZSSR, keď komunistickú ideológiu a totalitu nahradila demokracia. Nie ľudová, ani liberálna. Jednoducho demokracia, ktorá dáva šancu každému prejaviť svoju politickú vôľu.

V súčasnosti je to však všetko inak. Zdravý rozum, dialóg, porozumenie vystriedala arogancia, agresia, politická tuposť a nezmyselné jednostranné presadzovanie vlastných politických cieľov na úkor druhého. Dáva sa tomu nálepka „NÁRODNÝ ZÁUJEM“. Pritom národy netušia o čo ide. Aj na našom malom Slovensku, ktoré by sa s obyvateľstvom celé zmestilo na newyorský Manhattan, zápasia politickí náčelníci o presadenie vlastného videnia sveta. Na chvíľu si všimnú svojich voličov a po voľbách si už robia, ako uznajú. Tak to zatiaľ funguje od roku 1989, po takzvanej Nežnej revolúcii, ktorá bola snáď až príliš nežná, aby sme ju mohli nazývať revolúciou. Ten náš „NÁRODNÝ ZÁUJEM“ si každá politická strana vykladala po svojom. Tí, ktorí kráčajú v stopách politiky USA sú zradcovia národa a tí, ktorí presadzujú Slovensko Slovákom zase nacionalisti. Len samotní Slováci neraz netušia, kam patria. Vyhrotilo sa to postupným narastaním napätia v susednej Ukrajine, ktorá vzhľadom na svoju strategickú polohu medzi organizovaným západom a silným východom sa stala hračkou v rukách mocností. Ukrajinci, na rozdiel od svojich politikov nemali na výber. Za nich rozhodovali a dnes rozhodujú vlastní ukrajinskí politici, ktorí už dávno stratili legitimitu (Zelenskému sa 20. mája mu skončil päťročný prezidentský mandát) ale najmä dôveru vlastných občanov. Európa je plná národných a etnických rozdielov. Nevedia si porozumieť ani jazykovo, nieto ešte politicky. Kritické to bolo, a stále je na Ukrajine, ktorej historický vývoj a poloha je malým obrazom sporov európskych národov. Kedysi to bol spor Nemcov a Francúzov, ešte dávnejšie Britov a Francúzov, či Poliakov a Ukrajincov. Na samotnej Ukrajine je to spor o národnostné menšiny, ktoré nie sú svojim počtom práve najmenšie a nahlas sa hlásia k svojej národnej identite. Aj to bol jeden z kľúčových problémov, ktorý spolu s neslávnou profašistickou minulosťou a postupnou infiltráciou americkej „hospodárskej“ pomoci vo forme investovania do ukrajinských nehnuteľností, poľnohospodárstva a nenápadnej vojenskej prítomnosti, nenechal spať Rusov. Najväčšieho suseda, ktorý je historicky známy ako hrdá, ale nekompromisná bojovná krajina, s hrdými, bojovnými, ale nekompromisnými Rusmi a suverénny štát s vlastnými NÁRODNÝMI ZÁUJMAMI. Ak ide o ich bezpečnosť, sú pripravení na všetko, aj na totálnu vojnu. S Rusmi máme svoje skúsenosti z roku 1968, pred aj po tom. Práve národnostný spor na Ukrajine s ruskou národnostnou menšinou bol rozbuška, ktorá sa vznietila a odštartovala krutú vojnu. Doplatili sme na ňu všetci. Zatiaľ popri samotných Ukrajincoch aj Európania zmietajúci sa v permanentnej ekonomickej, energetickej a spoločenskej kríze. Namiesto hľadania riešenia sa zrazu objavil NÁRODNÝ ZÁUJEM spoza oceána, ktorý nekompromisne vlečie európske štáty do narastajúceho vojnového konfliktu. Politické elity v tupej poslušnosti práve prostredníctvom NATO a Európskej únie sa začali pripravovať na vojnu. To, že sa Európa potápa, ich nezaujíma. Ochotne sa stretávajú na samitoch, kde ako slobodomurárska  sekta kujú vojnové plány. Pritom tvrdia, že to všetko robia v mene mieru. Akého mieru? V médiách sa ako cunami ženie posolstvo Mier nastolíme porážkou Ruska. Čím chcú poraziť túto krajinu? Ekonomicky, hospodársky, ekologicky? Nie. Má to byť bezpodmienečné víťazstvo v „spravodlivej vojne“. Pripomína to učebnice marxizmu-leninizmu, kde sa tvrdilo, že existujú spravodlivé vojny za víťazstvo komunizmu na celom svete. Teraz sa asi na univerzitách učí ako zvíťazí západný kapitalizmus v spravodlivej vojne proti komukoľvek. Proti Číne, nezávislým juhoamerickým štátom, Severnej Kórei, Palestíne? Spravodlivosť vo vojne neexistuje. Jedine mier môže nastoliť spravodlivosť, aj to len za podmienok štátu, ktorý poskytuje všetkým svojim občanom spravodlivú šancu pre šťastnejší život. Vojna to určite nie je.

V ostatných parlamentných voľbách, ale aj pri voľbe prezidenta, na Slovensku vyhrala vôľa obrániť mier, ktorý sme si asi až pridlho užívali. Politici, ktorí to sľúbili, dostali jednoznačný mandát od Slovákov, ale aj Maďarov, Rusínov a ďalších slovenských občanov inej národnosti, aby v ich mene reprezentovali vôľu voličov. Ubehlo len pár mesiacov a už sa emotikon podobný usmievavému pomaranču mení na pokrivenú tvár mandarínky. Prečo? Akoby sme zrazu zistili, že sľuby politikov a ich názory zostali v minuloročných voľbách a politická elita zrazu mení svoj slovník. Stačilo pár verejných vyjadrení na medzinárodnej úrovni, aby sme sa začali mračiť. Pritom nejde o vôľu Slovenska vypadnúť z EU a NATO. Zrazu sme svedkami neúprimných stiskov rúk, objímania a úsmevov na medzinárodných fórach a podpisoch pod dokumentami, ktoré pokračujú v stratégii upevňovania militaristických vzťahov „doma a v zahraničí“.

Žiarivým príkladom je náš novopečený usmievavý prezident Slovenskej republiky. Jeho vyjadrenia si žiaľ môžeme overiť v televíznych správach a na internete. Vo voľbách sľuboval „svetový mier“. Už jeho prvá oficiálna návšteva v Poľsku nechala nejedného sympatizanta stáť v nemom úžase nad jeho vyjadreniami. Pri hodnotení vojny na Ukrajine konštatoval, že „...ide o nevyprovokovanú agresiu vo vzťahu k Rusku...(?). To myslí úprimne? Takto mu radia jeho poradcovia v diplomacii? Klamať, prípadne miernejšie „bez znalosti“ hodnotiť konflikt Ukrajina – Rusko, kde aj priemerne informovaný občan vie, že tých vyprovokovaných krokov, najmä približovanie sa NATO k hraniciam s Ruskom, je viac než dosť? Mama by svoje dieťa pokarhala slovami : “Klamať sa nemá!“. Ani keď ide o medzinárodné vzťahy a treba používať „diplomatický“ jazyk.

To, že sa Európa namiesto riešenia zložitej situácie chystá na vojnu proti Rusku už nikto nezakrýva. Pre politickú elitu na čele s terajším mentálne poškodeným americkým prezidentom Joeom Bidenom je európsky svetadiel vojnovým poľom, ktoré obetujú pre vojnu s ich rivalom, nepokoreným Ruskom. Prinajlepšom to pripomína romantické Hviezdne vojny režiséra Georga Lucasa. Žiaľ my na vlastnej koži prežívame sci‑fi hru bláznov, ktorí sa hrajú na svetovú vojnu s džojstykom v ruke. Hospodárstvo západných krajín (na západ od Ukrajiny) sa mení na vojnové. Dokonca aj „Mierové“ Slovensko sa pripojilo a sľubuje ústami ministra obrany rozšírenie vojenskej výroby na export. Veď kto by sa nezúčastnil na dobrom kšefte, aj keď je to v konečnom dôsledku výroba smrti a ničenia. To, že sa pri tom Slovensko nemá dnes čím brániť, nikoho nezaujíma. Netreba k tomu ani základnú školu, aby priemerný občan pochopil, že peniaze venované na zbrojenie sú vlastne pôžičkou do budúcnosti. Kto to zaplatí ak vôbec ešte nejaká „budúcnosť“ bude? Najväčší investor USA je zároveň najväčším dlžníkom. Ich jediná šanca je výroba zbraní, ktoré lifruje po celom svete, aj na Slovensko, Európu, Ukrajinu...Nerieši sa život ľudí, utrpenie vojnou skúšaných Ukrajincov, Palestínčanov, Afričanov. Nemajú strechu nad hlavou, hladujú? To je ich vec.

Vojna zúri aj mimo bojiska. Stačí si pripomenúť atentát na premiéra Slovenskej republiky Roberta Fica a aktuálnou streľbou na potencionálneho nového prezidenta USA Donalda Trumpa . Obaja majú jedno spoločné. Až pričasto od nich zaznieva slovo mier. To, že majú voči sebe až priveľa nebezpečných nepriateľov najmä v politike a v biznise vidieť v  zúrivom zápase o kšeft s očkovacími látkami, nezmyselnou elektromobilitou, dekarbonizácii sveta, zavádzaní polyrodovej spoločnosti, nahrádzaní kultúrnych hodnôt dobre predávaným gýčom. To je vojna, kde sa umiera pomaly, ale iste.

Preto jednoduchá otázka či „Chceme mier alebo vojnu?“ je namieste. Kompromisné riešenie neexistuje pre nikoho, ani pre tých, ktorí to priamo ovplyvniť nevedia, ale majú rozum, skúsenosť, ale najmä vlastný názor bez mediálneho opotrebovania. Stačí sa pozrieť okolo seba. Svet sa mení. Aby sa menil k lepšiemu, musíme niečo urobiť aj sami. Neraz stačí výraznejší protest alebo odmietnutie účasti na „vlastnej poprave“. Aj to môže prispieť, aby po obetiach z prvej svetovej vojny (20 miliónov ľudí) a druhej svetovej vojny (80 miliónov ľudí ) nakoniec neprepukla tretia svetová vojna, po ktorej asi už nezostane nikto, kto by zrátal obete.

16.7.2024

Ľubo Belák