Slnečné počasie, sobota popoludní, pri vode v Senci. Nie je to ideálny čas a miesto na dovolenku? Určite áno. Pre mňa to však bol výlet za Martinom. Neviem čo som zmeškal, ale má už za sebou štyridsať rokov života. Pre mňa je stále malým chlapčekom, ktorý chodieval na naše kapelové skúšky a raz si sadol za ozajstnú biciu súpravu. Akosi rýchlo starnem, prípadne čas predbieha moju mentálnu zrelosť. Malý chlapček vyrástol nielen na statného chlapa, ale aj statného muzikanta.

Akokoľvek to chcem zľahčovať, Martin Valihora, môj synovec oslavoval svoje štyridsiate narodeniny. Pripravil veľkolepú párty. Nepreháňam. Naozaj sa v Senci u Martinovho otca Dušana stretlo nekonečne veľa ľudí. Starých, mladých, najmladších, priateľov, rodín a muzikantov. To posledné malo byť vlastne na začiatku. Martinova jarná slávnosť patrila muzike. Nič nenechal na náhodu a rozbalil dve bicie súpravy, zosilňovače keyboardy a mikrofóny, čo naznačovalo, že sa bude hrať. A hralo sa, excelentne. Dokonca poniektorí gratulanti si s Martinom zahrali a zaspievali. Anita Soul, Ivan Vereš, Igor Kmeťo, Rytmus, dokonca za bicie si sadol aj David Koller a spolu s Martinom to odpálili ako na koncerte.

Vlastne som mu nestačil ani zablahoželať, také obrátky nabral senecký koncert. Tak aspoň dodatočne mi napadlo, keď som okolo seba videl desiatky známych, neznámych, slávnych aj menej slávnych gratulantov, že som v dobrej spoločnosti, v spoločnosti môjho Martina.

Takže Martin, želám ti, aby si život strávil iba v DOBREJ SPOLOČNOSI. Takej, aká bola v sobotu v Senci.

                                                                                                                                   Ľubo Belák

                                                                                                                                                           8.5.2016

Už sme si zvykli, že pri slove bomba sa mimovoľne prikrčíme a zapcháme si uši. V súčasnosti je to pre hrozbu atentátov na miestach určených divadlu a hudbe o to aktuálnejšie. Môžem vás však uistiť, že na javisku bratislavského divadla Nová scéna žiadna trhavina, ktorá by fyzicky niekomu ublížila nebola a ani nevybuchla. Bombu uvádzam len v súvislosti s uvedením nového naštudovania svetoznámeho muzikálu MAČKY - CATS . 30. apríla som mal možnosť dostáť do tela poriadnu dávku bombovej explózie pohybu a divadelnej energie, ktorá ma zasiahla nepripraveného na výkon našich spevákov, tanečníkov a hercov. Analógiu s bombou v divadle som si nevymyslel sám. Skutočne, tesne po svetovej premiére muzikálu v londýnskom West Ende v roku 1981 niekto zatelefonoval, že je v divadle bomba. Aj keď sa žiadna nenašla, anonym mal pravdu.

Často v spomienkach nadávame na socializmus minulého storočia, kedy cenzúra a strach zatvárali nielen ústa umelcom, ale celým divadlám.

Mám na to osobnú spomienku, kedy pre nežiadúcu politickú satiru divadla Tatra revue, boli začiatkom sedemdesiatych rokov všetci herci spolu s mojim otcom Michalom Belákom vyhodení na dlažbu a dvere kabaretu sa na večnosť zavreli. Socializmus sme vymenili za demokraciu, ale v slobode slova sa na javisku a televíznej obrazovke takmer nič nezmenilo. Tu sú príklady.

Demokratka Merkelová a extrémista Kotleba sa zrazu stretli. Kde? Na poli umenia, kultúry, literárneho textu. Aj keď sa osobne nepoznajú, obaja stáli a stoja pred rovnakým problémom moci. Načo sú nám politici? Odkiaľ pokiaľ by si mali prisvojovať právo na pravdu?

Len málokto si môže povedať, že sa poznal s klasikom. Nemyslím tým obdobie klasicizmu v umení, mám na mysli klasika človečiny. To je taký materiál, z ktorého sám Pán Boh vymodeloval našich prarodičov. Odvtedy sa človečinou mohli pýšiť len tí, ktorí si hneď v úvode svojho života odtrhli známe jablko poznania a tak boli odsúdení žiť svoj život naplno. Takým človekom z človečiny bol aj Sesi, vlastným menom Jozef Lauko.

Vojna je tu. Kde? Veď sa nestrieľa, nehučia sirény a nemocnice nie sú plné zranených. Je to tak? Keď sa ma začiatkom roka jeden televízny redaktor pýtal, čo si želám v novom roku 2016, odpovedal som „Mier“. Vyhodilo ho to zo zabehnutých novinárskych koľajníc. Niekoľko desaťročí takto odpovedali len missky, ktoré odrapotali naučenú vetičku „Chcem svetový mier“. Dnes je táto odpoveď vyjadrením obavy, že v našom svete, myslím tom pozemskom, nie je niečo v poriadku. Od druhej svetovej vojny sa toho zmenilo veľa. Prišli nové technológie, hudba sa hrá na počítačoch a celý život môžete prežiť vo virtuálnej realite, kde je všetko len „akoby“, aj smrť. Jedna z kulturologických teórií hovorí, že každá kultúra sa vyvíjala a vyvíja v cykloch, akýchsi špirálach.....až zanikne. Dnes sme v našej kultúrnej špirále na mieste, kde sme boli v roku 1938. Akoby sa všetko vrátilo späť......len herecké obsadenie, kostýmy a názov hry sa zmenili. Bombové útoky v divadlách, na letiskách a v kaviarňach, militantný džihád, hackerské útoky na digitálne informačné supermarkety a kvitnúci extrémizmus a radikalizmus. To je moderná vojna dvadsiateho prvého storočia.