....spieva na Youtube Jarek Nohavica.

Fakty: Text piesne vznikol na romantickú, až erotickú ústrednú melódiu Lelouchovho filmu Muž a žena.

Tu sú slová pesničky:

Šabadabada, šabadabada šabadadádá.

Arab mi šahá na babu, já mu snad oči vydlabu.

Zabiju toho Barabu, toho Barabu, Alibabu, ze Sýrie.

Arab mi šahá na babu, já mu snad oči vydlabu.

Zabiju toho Barabu, toho Barabu, Alibabu, pokud mě nezabije...

Dnes prší. Poviete si, no a čo. Pre mňa to bolo jedno z prekvapení, ktoré ma očakávalo na dovolenke. Ostrov, ktorému som venoval svoj čas, ale aj pár eur, sa v cestovných ponukách charakterizuje ako miesto, kde svieti slnko 270 dní do roka. Je jasné, že som bol dažďom poctený ako turista, ktorý hľadá zvláštnosti. Povráva sa, vlastne je to súčasť gréckej mytológie, že ho od Dia dostal darom boh Helius. Pri rozdeľovaní Zeme zabudol Zeus na bola slnka a tak mu uprostred mora špeciálne pre neho vymodeloval zbrusu nový ostrov Rhodos.

Balzamovanie, známe nielen pred Kristom ale aj po druhej svetovej, bolo vyjadrením túžby po nesmrteľnosti, prípadne po udržiavaní spomienok na človeka, ktorý sa chcel stať nezabudnuteľným. Pokiaľ ide o konkrétnu osobu, tak je to len hra „poznám – nepoznám“, prípadne otázka v televíznej súťaži Milionár. Horšie je, keď skupina, spoločnosť, politická strana chce oživiť zabalzamovanú ideológiu, ktorá dnes vyvoláva skôr úsmev ako vážne zamyslenie sa nad aktuálnosťou jej posolstiev.  

Doteraz sa mi nepodarilo dešifrovať názov podujatia, na ktoré ma pozval Peter Peci Uherčík, pre väčšinu muzikantov, ale aj nemuzikantov jednoducho Peci, rockový gitarista a skladateľ. V piatok 27. mája po prvých horúčavách som sa spleťou električiek a trolejbusov dostavil do SD Nivy. My sme to miesto za čias originálneho bigbítu v šesťdesiatych rokoch volali kulturákom na Nivách. Bol to, a tak sa mi zdá, že dnes aj je, jeden z kultových priestorov Bratislavy, kde sa občas objaví nefalšovaný rock. Tu som začiatkom sedemdesiatych rokov absolvoval legendárne muzikantské prehrávky Slovkoncertu, kde namiesto o hudbe sme sa s previerkovou porotou bavili o politike. Určite ma zaskočila otázka, či poznám Vladimíra Iľjiča Lenina. Mal som chuť odpovedať otázkou „a v ktorej skupine hral?“. Samozrejme chcel som naďalej účinkovať a živiť sa ako muzikant, tak som radšej držal hubu a krok – ako takmer všetci. Inak to bolo, keď sme sa dostali na pódium. Tam s nami žiadny kontrolór ani Lenin nebol, tak sme si hrali, čo sme chceli.