Pozývam všetkých na okružnú cestu po mojom živote. Nie že by bol niečím výnimočný, ale nechcem byť na tejto ceste sám.
Internet je dnes pre mnohých jediným spôsobom ako sa stretávať s ľuďmi, vymieňať si názory a tak trochu si aj posťažovať. Pre mňa je to jeden z novodobých spôsobov poznania. Keď sa chcem porozprávať s priateľom tak ho radšej pozvem na pohár vína, prípadne kávy.
Preto je moja webová stránka tak trochu zrkadlom mojej práce a názorov, ktoré nemusia a ani neboli geniálne, naopak niekedy až zarážajúco naivné. Ale taký je človek. Géniovia žijú iba v memoároch a v tradícii.
Niekedy mám pocit, najmä keď sa pozriem späť, že som prežil niekoľko životov a už ma na tomto svete nič neprekvapí. Viem, je to len nostalgia za tým, čo bolo, pri čom som bol aj ja a kde som stretol veľa nových ľudí, v nových prostrediach a situáciách. Je stále čo objavovať, čomusi sa priučiť. Práve vtedy mám pocit, že som malé dieťa a priznám sa, veľmi rád sa tajne vo vnútri správam ako puberťák.
Ponúkam informácie nielen o tom, čo som vytvoril, ale aj práce svojich priateľov alebo ľudí, ktorých si vážim. Viem, že tu nebudeme naveky a je dobre si zalistovať v denníku osudov každého človeka.
BIGBÍŤÁK
SLOVÁ
NA CESTE
Nebeská čakáreň
Nebeská čakáreň
(Ľubo Belák)
Dal som Bohu gitaru
aby sa na nej naučil hrať
On mi zas poslal z Nazaretu
bigbíťáka s dlhými vlasmi
Priniesol so sebou to,
na čo sme už takmer zabudli -
Lásku
Menzlovinky
(pár viet o najnovšom filme oskarového režiséra DONŠAJNI)
„Myslím, že je to film přístupný každému, kdo absolvoval aspoň osm let školy. Pro každého, kdo je gramotný.“ Sú to slová scenáristu a režiséra ovenčeného americkou filmovou cenou za Ostře sledované vlaky, alebo dnes už kultového filmu Vesničko má, středisková, Jiřího Menzla. Tí, čo sa prehupli cez sedemdesiatku, vedia, čo to v živote tvorcu znamená. Najmä filmoví režiséri, kameramani, ale aj herci. Je to čas bilancovania, zbierania vavrínov a spomínania. Jiří Menzel si svoju rozlúčku s aktívnou filmovou réžiou necháva na neskôr. Dôkazom je jeho najnovšia „roztopašná komédia“ Donšajni.
Tentoraz si vybral prostredie opery. Nie v tej reprezentatívnej podobe. Svoj pohľad zamieril do malého českého mestečka, kde dožíva operný súbor a jeho režisér Vítek (Jan Hartl). Práve cez neho Menzel prerozprával vlastný príbeh provinčného divadelného ansámblu a jeho režiséra. Pokiaľ sa Menzel v minulosti opieral o overené literárne predlohy z pera Vančuru, Hrabala alebo Svěráka, tentoraz sa do písania námetu a scenára za pomoci Terezy Brdečkovej pustil sám režisér. Menzel priznáva: „Ale nejsem ani Hrabal ani Svěrák… A je to na tom znát.“