Pár myšlienok o predsedovi Slovenskej národnej strany a jeho svätej ministerskej trojica v koaličnej vláde.

Určite mi dáte za pravdu, že súčasná slovenská politická scéna má gule. Viem, je to výraz na hrane kultúry prejavu, ale nič iné mi nenapadlo pri čítaní vyjadrenia Miroslava Beblavého, ktorý s pokojom Angličana poprosil pána premiéra a šéfa parlamentu, aby zvážili poverenie Petra Plavčana viesť Ministerstvo školstva. Podľa Beblavého ide o známu firmu z fungovania Študentského pôžičkového fondu v polovici prvej desiatky rokov dvadsiateho prvého storočia. Na rozdiel od pána veľkého konšpirátora Igora Matoviča, ktorý obviňuje kohokoľvek, kdekoľvek bez faktov, len na základe anonymov a klebiet, Beblavý otvára Pandorinu skrinku až po zvážení skutkovej podstaty nálezu.

Asi nie som jediným, kto čítal článok v Literárních novinách Jána Čarnogurského „Spojme sa s Ruskom“ . Priznám sa, po prečítaní článku mi po chrbte prebehli zimomriavky. Zazneli v ňom názory, ktoré so sebou prináša súčasný európsky extrémizmus, je jedno, či je pravý alebo ľavý. Spoločným menovateľom je strata pamäti. Nečakal by som to od rozhľadeného, históriou poučeného bývalého premiéra Slovenskej republiky. Viem o jeho rusofilstve a nič proti tomu nemám. Aj ja sa neraz pozriem na východ, keď hľadám kultúrne kotvy našej súčasnosti. Aj napriek našej (slovenskej) geografickej polohe, patríme viac na východ ako na západ. Nie je to len jazyk, ale aj história ale najmä ilúzia, že Slovania raz prinesú svetu novú, lepšiu kvalitu.

Veľký piatok, najväčší katolícky sviatok. Aspoň raz do roka si aj neveriaci všimnú, že sa slávi akýsi Ježiš z Nazaretu, ktorý vraj vstal z mŕtvych.

Pre mnohých je to len rozprávka, pre veriacich viera a pre mňa akýsi hot spot, ktorý ma neustále priťahuje. Už dávno som prišiel na to, že je potrebné niečomu veriť, aj keď stratíš vieru v Boha. Tých príčin, prečo neveriť je na tomto svete podstatne viac, ako tých, prečo veriť na Stvoriteľa, Boha, Jehovu, Jahve, Univerzum, Lásku a Dobro. Prišiel som aj na to, že v niečo veriť je náročné. Chce to nielen akési ponorenie sa dovnútra seba samého, do vlastných úvah, je to najmä  spôsob, ako a čo robiť, ako sa správať, prejavovať navonok a čo hovoriť. Preto práve vo viere zlyhávame. Predsa sme len z mäsa a kostí a duša v tomto usporiadanom chaose neraz nemá dostatok miesta. Sme otroci telesnosti, bolesti, slastí a vecí. Na ospravedlnenie si hovoríme „Takých nás Boh stvoril“. Zároveň sa na Boha obraciame s požiadavkami, ktoré Stvoriteľ nemá ako vybaviť. Je to skôr lenivosť a pasivita, ktoré nám rozkazujú preniesť zodpovednosť na niekoho iného, napríklad na Boha. Práve tu niekde začínajú kvitnúť naše ne-ľudské vlastnosti. Závisť, nevera, nenávisť, chamtivosť.......tých vlastností je nekonečný rad. Vyhovárame sa na Osud, Predurčenie, ktoré nám niekto zvonka nanútil a nám zostáva len čakať, čo sa stane. Nestane sa nič, len vo finále príde smrť, ktorá ukončí krátku epizódu každého z nás.

A sme o krok ďalej. Ktorým Smerom? Na kompase sú vyznačené štyri strany – východ, západ, sever a juh. V slovenskej politike však ani netušíme, kde je sever. Dnes sa nám to pokúšal ukázať slovenský parlament.

Musím uznať, že scenár prvej schôdze bol napísaný skúsenou rukou zaprášenou 23 rokmi politikov, ktorí nás mali v hrsti. Hmmmm.... vlastne na nás kašľali, aj keď nás, občanov, voličov mali vo svojich prejavoch plné ústa. Na prvé zasadnutie parlamentu prišli všetci. Nikto nemohol chýbať. Na to, aby sa zvolení mandátnici mohli postaviť za parlamentnú katedru a predniesť svoj prejav museli podľa zákona zložiť sľub. Zatiaľ to bol sľub, ktorý sa dá vo všeobecnosti splniť. Horšie to bude so sľubmi o zmenách k lepšiemu v živote ľudí.