Balzamovanie, známe nielen pred Kristom ale aj po druhej svetovej, bolo vyjadrením túžby po nesmrteľnosti, prípadne po udržiavaní spomienok na človeka, ktorý sa chcel stať nezabudnuteľným. Pokiaľ ide o konkrétnu osobu, tak je to len hra „poznám – nepoznám“, prípadne otázka v televíznej súťaži Milionár. Horšie je, keď skupina, spoločnosť, politická strana chce oživiť zabalzamovanú ideológiu, ktorá dnes vyvoláva skôr úsmev ako vážne zamyslenie sa nad aktuálnosťou jej posolstiev.  

 V Slovenskej národnej strane sa stalo oboje. Prebudila sa múmia v podobe podpredsedu strany Antona Hrnka spolu s ideológiou nacionalizmu, ktorá nesie v kufri viacero hesiel, akým je aj známe „Za Boha, za národ“. Súčasní predstavitelia tejto názorovej orientácie si neraz vyberú, za koho, či za čo. Za Boha, alebo za národ?  Prípadne oboje. Anton Hrnko nie je novicom v slovenskej politike. Bol jedným zo zakladateľov novej SNS, kedy stranu zdobil politický showman Janko Slota. Po čase stranu opustil....aby sa opäť v roku 2014 vrátil. To by nebolo na prekážku, keby spolu so sebou nepriniesol zabalzamovanú klasiku do strany, ktorá sa konečne zbavila hesla „Na tankoch do Budapešti!“. Hrnko dlho nezaháľal. Len pár týždňov po schválení vládneho programu, kam sa dostala aj SNS, svojim vyhlásením porušil zmluvu, ktorá mala byť zárukou existencie čudnej koalície, ktorú možno prirovnať skôr LEGU, než koexistencii rôznorodých politických strán. Ako?  Obišiel svojho predsedu, princa nevinnosti Danka a zaútočil na RTVS. A nie len tak, aby nestála reč. Rázne, v mene SNS, odmietol zákon o zmene koncesionárskych poplatkov aj napriek tomu, že sa k nemu zaviazala jeho vlastná strana. Buď SNS nemá poriadok vo vlastných radoch, alebo Hrnko zahral vo farbách SNS hru na „Človeče nezlob se“. Hodil si kockou a svojou figúrkou vykopol z hry súčasného ministra kultúry Mareka Maďariča, ktorý mal text zákona už pripravený na schválenie vo vláde. S otvorenými ústami zostali viacerí. Určite na čele prekvapených bol súčasný generálny riaditeľ RTVS Václav Mika, skúsený manažér a  mediálny profesionál.   Hrnko si medzi Bohom a národom tentoraz vybral národ, aby s ním namiesto červeného súkna začal mávať pred koaličnými partnermi. Jeho argumentom bol pletenec, či zlepenec nezmyselných vyjadrení, ktoré vypálil na Václava Miku a jeho mediálnu družinu. Nakričal na neho za používanie slovenčiny moderátormi rozhlasu a televízie a oprel sa o svoju nezrozumiteľnú argumentáciu o priestore pre rôzne sociálne, okrajové (?), či politicky korektné (?) skupinky vo vysielaní RTVS. Žiada, aby pred schválením zvýšenia koncesionárskych poplatkov, ktoré mimochodom neboli už 13 rokov ani o cent navýšené, priniesol Václav Mika na koberec koaličnej rady novú programovú a vysielaciu štruktúru, nové smerovanie televízie a rozhlasu, a ďalšie materiály, ktoré nemajú čo robiť v rukách akéhokoľvek politika, nehovoriac o podpredsedovi strany, ktorá vo voľbách do parlamentu obsadila až tretie miesto s 11 percentami voličských hlasov. Ak by to myslel úprimne s úmyslom posunúť ďalej verejnoprávne vysielanie, tak by prezradil svoju naivitu, alebo slušne povedané neinformovanosť. RTVS je zo zákona nezávislá verejnoprávna inštitúcia, ktorá sa riadi zákonmi. Politici  nemôžu diktovať médiu, čo má vysielať, koho má do štúdií volať, či žiadať od generálneho riaditeľa, aby sa chodil pýtať politikov, čo by si želali od RTVS. Zodpovední sú profesionáli, manažéri a televízni tvorcovia. Generálny riaditeľ je volený a odvolávaný Národnou radou SR. Keď je neschopný, alebo už ho politici nechcú, môžu ho odvolať. Václav Mika oproti všetkým predchádzajúcim riaditeľom (pár diletantov, pár straníckych služobníkov) posunul RTVS aj napriek vyše dvadsaťročnej katastrofe panujúcej v slovenskej verejnoprávnej televízii a verejnoprávnom rozhlase o konskú dĺžku ďalej. Presídlil televíznych pracovníkov do novej skromnejšej a efektívnejšej budovy, naštartoval moderný vizuál televízie prechodom z predpotopného vysielacieho formátu podobnému žurnálu v Kine Čas z 4:3 na HD. Výrazne prekopal programovú, ale aj vysielaciu štruktúru, priniesol na televíznu obrazovku pôvodné slovenské videofilmy, podporil tvorbu slovenských filmov, ponúkol atraktívne relácie pre stále viac spokojných divákov a poslucháčov a zmodernizoval fungovanie výroby a vysielania oboch verejnoprávnych médií. Je to málo? Pre Hrnku je to málo, pretože Mika ako generálny riaditeľ RTVS neustrážil prechyľovanie mien. Čiže Gina Lolobrigida sa má u nás prechyľovať na Lolobidžidovú........Pritom v hovorovej reči už dávno verejnosť odmietla striktný zákaz používať tento gramatický pra-tvar, ktorého riešenie spadá skôr do pôsobnosti SAV, nie generálnemu riaditeľovi RTVS. Ctím si slovenčinu ako základný identifikátor slovenského národa, ale je určite komické stavať na tom odmietnutie zvýšenia koncesionárskych poplatkov.

O čo teda Hrnkovi vlastne ide? Jeho bojové vystúpenie proti Maďaričovmu zákonu je skôr vendeta, odplata za postoje ministra kultúry, ktorý napriek nezmyslom čítankového historika pre médiá a audiovíziu urobil doteraz dosť na to, aby ho majster Hrnko s rešpektom počúval. Hrnko a s ním SNS rozohrala hru spráchnivených štruktúr v slovenskej kultúre, ktoré sa stále vidia na čele boja za Slovensko, slovenčinu.....a svoje existenčné záujmy. Je to najmä Spolok slovenských spisovateľov združujúci literátov a bývalých literátov nad šesťdesiat rokov, akási gerontologická spoločnosť Hejslovákov, ktorého členom je aj náš kultúrtréger Anton Hrnko. Najnovšie z nového Fondu na podporu umenia, ktorý na ministerstve naštartoval Marek Maďarič,  Spolok namiesto požadovaných 65 000 eur na vydávanie čudesného Literárneho týždenníka dostali  „len“ 29 000 eur. Rozhodnutia Fondu sú nezávislé, no spisovatelia sa ohradili. Minister dávnejšie nevyhovel ani žiadostiam Spolku slovenských spisovateľov, aby za nich vyriešil katastrofálny stav budovy na Laurinskej 2, kde Spolok sídli. Jednoducho takéto požiadavky, a bolo ich viac,  zo zákona v demokratickej spoločnosti minister kultúry nemá prečo riešiť. Tak, ako poslanec Hrnko nemá čo riešiť programové smerovanie RTVS. Na to je zo zákona Rada RTVS volená Národnou radou SR a v jej kompetencii je dohliadať a usmerňovať fungovanie média. Aj to len v súlade s ustanoveniami zákona o verejnej službe a verejnoprávnom médiu. Dokonca generálneho riaditeľa nezmyselne volí Národná rada SR, pričom by to malo byť v kompetencii Rady RTVS.

Posledným konšpiratívnym dôvodom je koaličný kšeft o pozície vo verejných inštitúciách. Václav Mika sa stal generálnym riaditeľom v roku 2012. Onedlho končí jeho mandát. V SNS sa zobudili ako prví a začali obchod s novým generálnym riaditeľom. Súčasný generálny riaditeľ inicioval zmeny v zákone nie pre to, aby sa vo funkcii udržal, ale preto, aby jeho funkcia mala do budúcnosti zmysel. Aj v tom, že zvýšením koncesionárskych poplatkov sa posilní pôvodná tvorba, ktorá trpí nedostatkom finančných prostriedkov. Určite to však nie je všetko, čo vo svojej vízii priniesol na mediálny parlamentný výbor Václav Mika. Preto sa mu nemožno čudovať, že novým postavením RTVS aj vo financovaní podmieňuje svoje zotrvanie vo funkcii.  Hrnko a jeho „národné krídlo“ má už svojho náhradného mediálneho koňa. Bývalého moderátora Karola Farkašovského, poslanca SNS, súčasného podpredsedu výboru pre kultúru a médiá, ktorý sa už stihol vyjadriť, že by výzvu prijal. Výzvu? Obyčajný obchod s médiom, ktoré má byť nezávislé. Koncesionárske poplatky kontra nový generálny riaditeľ RTVS. Farkašovský nie je prvým moderátorom, ktorý sa zatiaľ len chystá politicky šliapať po etike v kultúre a médiách. Podobne sa vyšvihol markizácky (aj Farkašovský pôsobil v Markíze) kultúrny buratino Daniel Krajcer. Ten si kreslo ministra pomýlil s kultúrnym talkshow. Inak pre kultúru neurobil nič. Dúfam, že Karol Farkašovský nie je z rovnakého cesta a nenechá sa nahovoriť na rovnaký scenár. Určite, súčasnosť veľmi nepraje akejkoľvek vízii pre lepšiu budúcnosť spoločnosti na Slovensku. Navyše v kultúre, ktorej sa rozumie každý a o ktorej panuje názor, že len žobre peniaze. Je to pravda, pretože inú možnosť jej naša spoločnosť nedáva.

Anton Hrnko to rozbehol a zároveň zaklincoval. Rozbehol vynútený impeachment Václava Miku a zaklincoval kolaboráciou na politické ovládnutie RTVS. Neuvedomuje si, že už nie je minulé storočie. Prišli nové generácie, mladí ľudia, ktorí kašľú na Hrnkove argumenty. Slovensko a slovenčina nepatrí akejsi skupinke dôchodcov, ktorí senilne snívajú o návrate do obdobia, kedy by boli užitoční. Do času rozpadu rakúsko-uhorskej monarchie, kedy ešte neexistoval rozhlas a televízia. Môžeme byť hrdí, že sme v tých časoch mali aj pár intelektuálov, akým bol Martin Rázus a jeho SNS, nemôžeme byť však hrdí na Hrnkovcov a dnešnú SNS, ktorí dnes svojimi politickými aktivitami kopú hrob modernej slovenskej kultúre a verejnoprávnym médiám len preto, aby presadili svoje úzke politické a mocenské záujmy.

Zatiaľ však na body vyhrávajú Hrnkovci. Dokedy? Pokiaľ im to budeme tolerovať.

                                                                                                          Ľubo Belák

                                                                                                          5.6.2016