Priznávam sa, nikdy som nebol generálnym riaditeľom verejnoprávnej televízie, či rozhlasu, aj keď som sa o tento post v 21 storočí trikrát uchádzal. V roku 2006, 2008 a 2012. Hovorí sa trikrát a dosť. Toto heslo som si vzal k srdcu a tak som svojej manželke sľúbil, že v roku 2017 sa na to vykašlem. Niežeby som nemal dostatok síl, chuti, prípadne vedomostí, či skúseností. Jednoducho som počas troch verejných vypočutí stratil dôveru, že ma niekto počúva a že to má zmysel. Na poslednom stretnutí s „odbornou“ poslaneckou porotou som končil odpoveďou na otázku jej predsedu Dušana Jariabka „čo by som v budúcnosti chcel zmeniť“, že by som zmenil zákon o voľbe generálneho riaditeľa tak, aby ho už nikdy nevolili poslanci. Dokonca som sa odvážil napísať vtedajšiemu predsedovi Národnej rady SR, Pavlovi Paškovi, vtedy ešte bezúhonnému politikovi, list, v ktorom som ho žiadal, aby prinútil „odbornú porotu“ poslancov aspoň si prečítať môj projekt.

 V prípade verejnoprávneho média, ktorým je v súčasnosti RTVS, je to tak, že si sadne pár náčelníkov politických strán a nadiktujú svojim ovečkám v parlamente, koho majú voliť. A tak sa aj stane v roku 2017. Až po nejakom čase však zistia, že zvolený kandidát je buď nemehlo, krivák, alebo nepriateľ ľudu a tak pokračujú v hľadaní ďalšieho adepta, ktorý by poslušne slúžil štátnej moci. To, že televíziu a rozhlas si platia občania Slovenskej republiky je im jedno. Víťaz vo voľbách, prípadne partička pri utajovanom okrúhlom stole diktuje predstavu o médiu, ktoré má aj v súčasnosti zmysel. Som si istý, že tak ako politici, ani väčšina nedobrovoľných plátcov koncesionárskych poplatkov netuší, načo také médium je.

Aj pri zrode tohto typu šírenia informácií stáli najmä politici, ktorí si však na rozdiel od tých dnešných uvedomili, že verejnosť potrebuje relevantné a čo možno najpresnejšie informácie na to, aby sa vo svojom súkromnom živote dokázali rozhodovať. Či už pri plánovaní vlastnej budúcnosti, pri parlamentných voľbách, alebo pri úvahách o vlastnej bezpečnosti. Je toho viac, v čom verejná mediálna služba zohráva dôležitú úlohu. Na jednej strane sú politici, ktorí chápu verejnoprávne médiá (a nielen na Slovensku) ako hlásnu trúbu ich názorov a na druhej strane diváci, a tých je väčšina, ktorí sa chcú pri vysielaní televízie, či rozhlasu len zabávať a relaxovať. Potom to vyzerá ako pri preťahovaní sa lanom. Sám na vlastnej koži som zažil v britskom parlamente príhodu počas krátkeho prijatia členmi parlamentu, keď na moju otázku „na čo v Británii slúži BBC“ jeden z poslancov odpovedal, „no predsa na to, aby sme mali priestor na naše politické vyjadrenia“. Británia, menovite BBC má však jednu obrovskú výhodu. Zákon o médiách takzvaný Broadcasting act podpisuje kráľovná a ona rozhoduje o tom, čo s verejnoprávnym médiom. Počas môjho pobytu v BBC prebiehala aféra, keď sa sám premiér sťažoval kráľovnej, že nemôže vystúpiť vo vysielaní so svojim prejavom. Kráľovná sa len začudovala a spýtala sa „a pozval vás niekto?“ Slovensko žiaľ nie je konštitučná monarchia (mohla by byť) a máme prezidenta, ktorý nevie prečítať ani to, čo mu múdri radcovia napíšu.

A opäť sme v bode nula, kedy sa špekuluje, na čo je nám takáto televízia a rozhlas, keď ich máme (tých komerčných) na 5 miliónov obyvateľov až moc, a na čo treba vyhadzovať peniaze do vzduchu, keď ich môžeme využiť lepšie. Málokto si uvedomuje a niečo pre to robí, že tak ako sa chceme zdravo stravovať, bývať v slnečných a teplých bytoch, byť zdraví a podľa možností neschudobnieť, rovnako potrebujeme udržiavať svojho ducha aspoň na úrovni elementárneho kritického myslenia a  základných kultúrnych potrieb, bez ktorých sa človek prepadáva do bdelého stavu neandertálca. Tam niekde nás posúva mediálna strava komerčných médií, ktorých snahou je robiť biznis s našimi dušami. Tak, ako si potrebujeme vypiť, niekto si potiahne marihuanu, tak aj trh s médiami zneužíva ľudské slabosti. Bolo by katastrofálne, keby sme na kvalitu našich duší zanevreli a boli by sme odkázaní len na neresti a kontaminovanú duševnú potravu. Úplná Sodoma Gomora.

Kedysi múdri páni a určite aj dámy si uvedomili, že aj takéto slabosti sú súčasťou života a tak sa s tým treba naučiť žiť. Preto bolo uvoľňovanie mediálneho priestoru viazané na licenciu s množstvom podmienok, za ktorých je možné šíriť informácie a mediálne obsahy. A oproti komerčným médiám postavili mediálnu verejnú službu v podobe verejnoprávnych médií. V podmienkach Slovenska, kde médiá v minulom storočí dostávali štyridsať rokov na frak, si stále nevieme vyzliecť kabát akejsi stádovitosti, pasívnosti a nevšímavosti a netresneme do stola s výkrikom „tak konečne urobme niečo s verejnoprávnou televíziou a rozhlasom“. Stále táto otázka visí na gatiach politikov, prípadne osvietenosti generálneho riaditeľa (v súčasnosti) RTVS. Nie sme schopní usporiadať stav a fungovanie tohto média v prospech verejnosti. V prvom rade tej časti verejnosti, ktorú možno nazývať kultúrnou a ktorá má záujem podieľať sa aj priamo na veciach verejných.

Asi by už bolo načase pohnúť kostrou a práve pred hľadaním nového (či staronového) generálneho riaditeľa žiadať náš parlament o zmeny v prospech kultúrnej verejnosti, ktorá by si určite vedela sama poradiť čo a ako s RTVS. Je to zmena názoru na poslanie média a jeho funkcie v spoločnosti pretaveného do nového zákona a s tým aj zmeny postavenia verejnoprávnej inštitúcie. Bezpodmienečnou podmienkou je, aby sa médium vymanilo z rúk politikov a vytvoril sa občiansky priestor pre rozhodovanie o obsahu, forme, financovaní a riadení RTVS. Voľbou akéhokoľvek kandidáta na post generálneho riaditeľa problém nevyrieši. Nevyrieši to ani Rada RTVS, v ktorej sedia politickí nominanti. Musíme sa sami rozhodnúť, na čo a za akých podmienok dostaneme to, čo nám zo zmyslu veci, ale aj z názvu inštitúcie patrí. Nezávislú televíziu a rozhlas, ktorú už niekoľko desaťročí vlečieme za sebou ako dobitý balvan.

Ľubo Belák

4.5.2017