Sľúbili sme si lásku, tak sa stretnime a spoločne nenáviďme. Táto veta v súčasnosti určite vyjadruje náladu v našej spoločnosti, ktorú nemožno charakterizovať inak,  ako len balík plný dynamitu. Čo sa s nami, prípadne s nimi stalo? Prečo je jedno ľuďom či bude drahší plyn, elektrina? Že si o pár mesiacov nebudeme môcť kúpiť ani z polovice to, čo si dnes vkladáme do nákupného košíka? Prečo sa nedemonštruje za to? Na námestiach sa stretávajú jednofarební nespokojenci, fanúšikovia súčasných opozičných strán a s heslom „Dosť bolo Fica!“. Prečo sa na námestiach nestretávajú masy ľudí, ktorí kričia „Dosť bolo  Šimečku, alebo Matoviča!“? Je to len spontánny protest nespokojných voličov s víťazmi volieb 2023?

Aj po prehrmení pandémie naďalej kazí vzduch vírus nenávisti. Nie názorov, polemiky, rozumu. Len výkriky a arogancia. Je na vine demokracia, ktorá nám poskytuje  slobodu zhromažďovania, slova (čiastočne) a voliť podľa vlastného názoru? Práve slobodná politická súťaž sa vytratila z našej spoločnosti. Akoby pach nenávisti zvyšoval chuť k agresii. Demokracia, kde sami voliči určia smerovanie spoločnosti, sa stala staromódna. Ak by to mal byť politický boj pod taktovkou dnešných dní, netreba ani usporiadať voľby. Jednoducho námestia rozhodnú. Zrazu žijeme v permanentnej revolúcii , ktorej však nejde o právo väčšiny, ale o prevzatie moci menšinou. A tá podľa toho čo vidíme na uliciach, v médiách, dokonca aj na školách, robí všetko pre to, aby nastala zmena politických pomerov. Revolúcie zväčša v dejinách ľudstva končili ozbrojeným povstaním. Tak skončila Francúzska revolúcia v 18. storočí alebo Veľká októbrová revolúcia v Rusku 1918. Vždy sa to zle skončilo.

Pokiaľ v minulosti asi iná cesta pre zmenu nebola, dnes je v civilizovaných krajinách zavedené právo s heslom všetci sme si pred spravodlivosťou rovní. Za tých pár rokov existencie Slovenska sme si vytvorili inštitúcie, ktoré zaručujú pre každého staré revolučné heslo „Liberté, égalité, fraternité“ (slobodu, rovnosť, bratstvo). Dokonca sme sa dohodli na Ústave Slovenskej republiky, kde sú vyjadrené všetky podstatné názory, prečo a za akých podmienok sa oplatí žiť v spoločnom štáte. Keď sa však vyberiete na ulicu, do divadla, posadíte sa k televíznym správam, zistíte, že všetko je inak. Podľa žlčovitých vyjadrení so zaťatými päsťami rečníkov nadobudneme dojem, že nič neplatí a dostali sme sa do situácie všeobecnej katastrofy. Akej? Zatiaľ máme v bytoch teplo, všetky elektrospotrebiče majú dostatok elektriny, na pumpách dostať benzín a naftu a v supermarketoch sa už pre množstvo nakupujúcich ani nedá chodiť. Všetci držia v rukách iPhony (nie najlacnejšie), chodíme sa zabávať do divadiel, krčiem, nočných barov, nikto nám neprikazujeme čo máme čítať a s kým sa stretávať. Na dovolenky k moru sa už ani pomaly nedostanete, keďže je všetko vypredané. Jednoducho žijeme v relatívnom blahobyte. Tí skôr narodení to môžu potvrdiť. Tak potom o čom sú protesty? Pripravuje sa politický PREVRAT? Ten s demokraciou nemá nič spoločné. Aj keby sa chcel bežný človek dozvedieť prečo a za čo sú protesty a litre jedovatých slín, z prejavov plných ohovárania, lži a demagógie hodnej potláčania ústavných práv tých, ktorí neprotestujú, nemá šancu. V textoch napísaných v centrále „odporu“ sa objavujú len komentáre a osočovanie, ktoré s vyjadrením názoru ako ďalej, čo robiť vo svete zmietanom prírodnými, zdravotnými, ekonomickými a vojnovými krízami, nemajú nič spoločné. Určite nestačí manifestovať s heslom „Dosť bolo Fica“. Keď sa poobzeráme okolo seba s nádejou nájsť niekoho, koho môžeme v politickej súťaži poveriť zastupovaním, je to takmer nemožné. Racionálne návrhy ako viesť spoločnosť ďalej sú utopené len v nenávisti. A tá nikoho nenakŕmi, ani nezohreje. Už si neveríme ani navzájom. Vo všetkom a vo všetkých vidíme len politiku, delenie ľudí na tých za a proti. Len nevieme začo a proti čomu. Dozvieme sa len, že „Dosť bolo Fica“, bez volieb, dialógu, pokoja a aspoň štipky dôstojnosti.

- 17. novembra 1989 vyústila vôľa väčšiny poraziť totalitnú spoločnosť, ktorú sme sami tvorili. Vyhovárali sme sa, že za všetko môžu oni, komunisti, aj za nás, ktorí sme si predstavovali život inak, slobodnejšie, farebnejšie a pestrejšie. Preto sme sa vybrali na námestia s vierou, že to dokážeme PREVRATOM väčšiny, ktorá nemala šancu vyjadriť svoj názor v slobodných voľbách. Dovtedy sme si mohli vybrať len medzi červenou a červenou. Iná farba pri voľbách pred rokom 1989 neexistovala. Dnes máme celú paletu možností, výberu, dokonca sa s každým hlasom vhodenom do urien ráta. Stačilo pár desaťročí a už ani to nestačí. Sme na začiatku novej epochy, kde sa s demokraciou nepočíta? Chceme mať nad sebou Veľkého brata, totálnu kontrolu nad všetkým čo robíme, kam chodíme, čo jeme, s kým sa priatelíme a za čo platíme bankovkami? Chceme, aby prestali platiť prírodné zákony a aj tie budú pod kontrolou? Chceme, aby prirodzené rozmnožovanie ľudstva, ktoré patrí vzťahu muža a ženy, bolo len panským huncútstvom? Chceme, aby zvíťazili absurdné požiadavky na život, sektárske zákony istej skupiny majiteľov našej budúcnosti?

- 17. november nebol nástup budúcnosti s víziami podobnými románu Orwella 1984. Bola to požiadavka vrátiť sa k ľudskosti, vzájomnej úcte, rešpektu na iný názor, ale najmä slobodne žiť v kruhu svojich rodín a s očakávaním novonarodených potomkov. To sme chceli v pamätný deň vyjadriť. O tom spieval Ivan Hoffman na námestí SNP. Napriek tomu, že nás naďalej majú v rukách „Utajení svedkovia“, ktorí vládnu z ústrania nad našimi životmi, 17. november mal svoju generáciu, poslanie a túžby, ktoré si ani panujúcou Nenávisťou na námestiach vziať nedáme.

Ľubo Belák

17. novembra 2025