Koncert pre Nórsko
V nedeľu 31. augusta som bol na Hlavnom námestí v Bratislave, aby som sa zúčastnil na manifestácii slovenských občanov proti masovej vražde, ktorá nami otriasla predminulý týždeň. Nebbol to len koncert. Vystúpi viacero občanov, ktorí nielen za seba vyjadria svoje myšlienky a pocity viažuce sa na tragédiu v Nórsku. Jedným z nich som bol aj ja. Tu je môj príhovor.....
V mojom muzikantskom živote som neraz zavítal do Osla, hlavného mesta severskej krajiny, známej nielen cez cestovateľa Thora Heyerdala ale aj svojou prírodnou krásou. Nikdy by mi neprišlo na um, že takáto krásna krajina môže byť dejiskom krviprelievania, násilia a zla.
Zlo má veľa podôb. Tá najkrutejšia je v podobe zločinu masovej vraždy. Nie je to po prvý raz, kedy ľudstvo zažilo vyčíňanie masového vraha, či už to bol holokaust, vraždenie v Lidiciach alebo v Nemeckej, New Yorku či v Moskve. Vyhasínajú životy bezbranných ľudí v mene nejakého izmu – fašizmu, nacionalizmu, fundamentalizmu, komunizmu.
Žeby v tom bol nejaký Fígeľ?
Žeby v tom bol nejaký Fígeľ?
Stretol som sa s ním na bohumilej akcii, odovzdávaní ocenení slovenským vedeckým pracovníkom Hlava roka. Vtedy prišiel ešte ako eurokomisár, ktorý sa celou dušou venoval vzdelávaniu, odbornej príprave a kultúre. Uhladený, s dôstojným vystupovaním. Hádam som ho ani raz nevidel vzrušeného, naštvaného alebo zroneného. Akoby bol naprogramovaný na rozdávanie pohody a dôvery.
E-mai Richardovi Sulíkovi
E-mai Richardovi Sulíkovi
Vážený pán predseda Národnej rady,
obraciam sa na Vás so žiadosťou o prijatie. V ostatnom čase som nadobudol presvedčenie, že politická scéna na Slovensku sa ani po vyše dvadsiatich rokoch nezmenila a všetky sľuby, ktoré postupne dávali víťazi volieb sa stali len sľubmi voličom. Preto by som Vás chcel zoznámiť s návrhmi, ktoré som sformuloval do textu "SME TU EŠTE MY, vaši voliči". Nie, nemýľte sa. Ja som vašim voličom nebol. Minulý rok som dal svoj hlas Ivete Radičovej, ktorej som už písal. Dokonca sme si vymenili aj pár SMS-iek.
List premiérke Ivete Radičovej
List premiérke Ivete Radičovej
Milá Ivetka,
hneď v úvode pripomeniem, že tento list je určený do rúk mojej premiérky Ivety Radičovej. Robím tak preto, aby si mi nemusela posielať podobnú SMS-ku ako minule. Ani si nevieš predstaviť koľkých ľudí to naštvalo. Očakávali od teba úplne inú, štátnickejšiu reakciu. Darmo som im vysvetľoval, že som to dostal od tej druhej Radičovej, ktorú sme poznali pred voľbami. Nepomohlo. Navyše mi začali chodiť desiatky emailov s výčitkami na tvoju adresu. Opäť som im darmo odpisoval, že ty si len obeťou svojej vlastnej strany a straníckych funkcionárov. Trvali na svojom. Radičová nás sklamala.
Budmerický kaštieľ patrí umeniu – nie privatizérom!
Výzva slovenskej kultúrnej obce
Budmerický kaštieľ patrí umeniu – nie privatizérom!
Dnes sme si nebezpečne zvykli na slovo privatizácia. Iste, štát sa ukázal ako zlý vlastník a správca spoločného. Je to tak aj v kultúre? Ťažko presne ukázať prstom kde a ako. Je tu však jeden príklad úcty k zverenému majetku. Je to Budmerický kaštieľ, známy ako miesto, kde vznikala slovenská literatúra, scenáre pre film a navštevovali ho významné osobnosti. Zrazu sa stal pre súčasnú moc tento kultúrny ostrov, kam nevstúpila noha nových žralokov, nepohodlný. Veď prečo by mal tento architektonický skvost patriť len hŕstke pisálkov a necelebít /poznámka - celebrity podľa vzoru bulvárnych denníkov/. A tak sa noví slovenskí kulturisti, teda tí ktorí s kultúrou majú spoločnú len moc riadiť ju, rozhodli zrušiť užívanie kaštieľa Litrárnym fondom a dať ho potichu niekomu z politických investorov.
Našťastie sa kultúrna obec ozvala. Výzva, ktorá je zverejnená na stránkach portálu Slovenského PEN je určená všetkým, ktorí to so slovenskou kultúrou myslia úprimne. Ide o jednoznačný postoj proti praktikám vlády a ministrov SR. Preto aj ja prostredníctvom mojej stránky Vás žiadam podporiť túto ušľachtilú vec a pripojiť svoj hlas k výzve. Stojí to za to, a pri tom nejde o peniaze.
Ľubo Belák
signatár výzvy
Nežná revolúcia
Moje Nežné revolučné spomínanie
Prešla jar, leto ubehlo ako povodeň a ani sme sa nenazdali, je tu Nežná revolúcia. Presnejšie akési oslavy výročia udalostí z roku 1989. Keď mi niekto v šesťdesiatych rokoch rozprával o Druhej svetovej vojne a Národnom povstaní, zdalo sa mi to až príliš dávno na to, aby som to bral príliš vážne. Niečo sa zmenilo. To niečo som ja. Na prekvapenie nie som stále dvadsiatnik a moje športové výkony sú len matné spomienky na smiešne pohyby. Jediné, čo mi na neuverenie slúži je relatívne zdravý rozum, ktorý ako videokamera neustále nakrúca všetko, čo sa deje okolo mňa, niekedy aj vo mne.