WikiLeaks dorazil na Slovensko, alebo hľadá sa Richelieu

Megaškandál s odpočúvaním: Minister Galko prehovoril! - Pravda terčom útoku vojenskej tajnej služby - Galkovi tajní monitorovali premiérku Radičovú - Baška priznal, že sa odpočúvalo aj v minulosti - Kaliňák obvinenia popiera: Nikoho z Pravdy som neúkoloval!

Úvod môjho blogu som prepožičal titulkom zo slovenských médií. V tomto prípade nikomu nemusím vysvetľovať o čo ide. Toľko informácií, koľko prebehlo médiami v týchto dňoch, snáď nebolo o žiadnej kauze, či škandále. Pretrhlo sa vrece s prepismi rozhovorov, ktoré legálne, či nezákonne získavala zákonom ustanovená VOS. Priznám sa, doteraz som netušil, že aj armáda má svoje Vojenské obranné spravodajstvo, ktoré sa asi v ničom neodlišuje od preslávenej SIS. Nie každý občan má svoju štátom platenú tajnú službu. Jeden minister a jedna ministerská predsedníčka ich majú. Prídu ráno do práce dajú si kávičku a namiesto dennej tlače si otvoria denníček utajovaných informácií, ktoré sú také tajné, že ich nesmie takmer nikto vidieť. Občania sú kŕmení inými informáciami, ktoré si buď niekto vymyslí alebo účelovo upraví, aby mali šťavu a dobre sa predávali, aj keď ich hodnota je ako týždeň starý banán. Určite na to niekto prišiel a poponáhľal sa podobne ako neziskové združenie WikiLeaks priniesť čerstvé správy z tunelov štátnej moci. Inak si to ani neviem vysvetliť. Keď som si položil základnú otázku „Komu to prospeje?“, prišiel som na to, že z politikov hádam nikomu. Otvorila sa téma spravodajských služieb, ktorú po desaťročia politici zametali pod stôl. Vyhovoval im neprehľadný a nekompetentný stav našich štátnych informačných, podľa popisu práce tajných, agentúr, ktoré na základe nálady svojich šéfov zháňali informácie odkiaľ sa dalo a na kohokoľvek, o kom by bolo dobré niečo vedieť. Veď sa zíde, napríklad pri najbližších voľbách, alebo neúspešných, či úspešných tendroch.

Stalo sa však niečo, s čím asi nikto konšpiračne nerátal. Práve amaterizmom, slepotou predstieraného štátneho, alebo verejného záujmu, sa do médií dostali prepisy telefonických rozhovorov. A to nešlo o jeden, či dva. Každým dňom vychádza na svetlo nový, ešte farebnejší telefonický rozhovor, ktorý musí dotknutá „rozpracovaná“ osoba vysvetľovať na verejnosti. Jedno, či je to politik, generálny riaditeľ televízie, možno zajtra to bude kuchár z reštaurácie na Zochovej chate, výber osôb a tém je čitateľsky chytľavý. Keby všetky prepisy prúdili cez jedno médium a jednostranne prinášali informácie o istej politickej partii, alebo záujmovej skupinke, to by sa podľa našich provinčných parametrov vysvetliť dalo. Ale kto je tým kardinálom Richelieu, ktorý po svojom a so svojimi ľuďmi nás kŕmi výdatnou stravou? Za Ľudovíta 13 to bol mocenský zápas medzi hugenotmi a katolíkmi, ktorý donútil kardinála, aby mal svoju tajnú službu. A tá mu naozaj verne a tajne slúžila. Dokonca sa jeho škola tajnej špionážnej služby zapísala do dejín. Dnes máme demokraciu, politikov bez kúska morálnych záväzkov, zlodejov na najvyšších miestach, niekoľko stoviek politických strán, občianskych združení a náboženstiev, nehovoriac o národnostných menšinách. V takomto chaose sa „naozaj nedá“ dobre organizovať profesionálna tajná - verejná služba. (Dúfam, že ste postrehli môj ironický podtón) Ale!!! Dá sa kdekoľvek v štátnom aparáte vytvoriť útvar utajovaných informácií, trinástych komnát, strážnych služieb, ktoré sa o to postarajú. Aj vo vnútri štátom platených tajných služieb. Takto má nejeden nami platený úradník a politik svoju tajnú úderku, ktorá vytvára, zhromažďuje a účelovo šíri všetko, čo sa nemá dostať na svetlo božie, teda na verejnosť. Potom si zaľahnú do zákopov a ostreľujú sa navzájom získanými informáciami a udaniami. To, že z toho občan nič nemá, je jedno. Profitujú z toho firmy pri udeľovaní štátnych zákaziek, účastníci tendrov a súťaží, prípadne sa niečo odloží na najbližšie voľby pre voličov. Jednoducho ide o prachy a moc.

Nastal však zatiaľ nevydýchaný skrat. Možno to nebol kardinál, ale niekto zariadil, aby sa prestrelka prepismi tajne odpočúvaných telefonátov dostala na verejnosť. Iste, navonok to boli novinári, tlač, televízia, ktorí kričali prví a zverejnili časť materiálov. Ale obsahy telefonátov sa akosi obracajú aj proti nim. Už to nie je len predvolebný politický súboj alebo súboj o kšeft, už je to bitka o morálku, lepšie povedané morálne bahno, v ktorom žijeme, a to dostatočne neinformovaní.

Ak to nebol Pán Boh, ani kardinál Richelieu, alebo WikiLeaks, tak potom ďakujem tomu, kto pootvoril chliev nášho spoločenského života na najvyššej úrovni a trochu z tých výkalov vypustil na ulicu. Zapáchajú aj napriek tomu, že sú to vraj drahocenné, štátom utajované informácie. Teraz je rad na nás, aby sme nielen ulicu, ale aj ten chliev vyčistili. Pýtam sa len, máme na to? Občania!?

Ľubo Belák

24.11.2011