Čierne na bielom

Predaj * Martinus * ArtForum Pantarhei

Objednávka CD Bigbíťák

Objednávka CD
CD Bigbíťák

Návštevnosť

963570
DnesDnes868
VčeraVčera822
Tento týždeňTento týždeň6355
Tento mesiacTento mesiac2574
CelkoveCelkove963570

Čitáreň

Video vyhľadávanie

Foto

Kultúra nekultúrnosti

Lubo 11 obcankaOpäť nastal čas “kultúrnej revolúcie” s mottom: „Komu rozdať verejné peniaze na umeleckú tvorbu?”, prípadne: „Komu zvonia do hrobu?”.

S petíciami o slovenskej kultúre sa pretrhlo vrece. Na stole je „Otvorená výzva na odstúpenie ministerky Martiny Šimkovičovej“, ktorú vzápätí doplnila výzva „Podporujem ministerku kultúry Slovenskej republiky Mgr. PaedDr. Martinu Šimkovičovú a chcem jej zotrvanie vo funkcii.“ Podporovatelia z oboch strán sa dajú rátať na tisíce. Pritom v podstate ide o jedny peniaze. NAŠE.

Možno  bude dobré pripomenúť si slová českého spisovateľa Milana Kunderu: „Prvním krokem k likvidaci národa je vymazání jeho paměti. Zničte jeho knihy, jeho kulturu, jeho historii. Pak nechte někoho napsat nové knihy, vytvořit novou kulturu, vymyslet novou historii. Zanedlouho tento národ začne zapomínat, čím je a čím byl. Boj člověka proti moci je bojem paměti proti zapomínání.“ Dúfam, že málokto z „umelcov“ neuznáva genialitu tohto spisovateľa. Od uznania osobnosti je len krok k uznaniu jeho myšlienok a názorov. Najmä tých, ktoré sa viažu na kultúru zviazanú s krajinou, vlastným jazykom a históriou.

Aj keď myšlienky a vyslovené slová sú nepolapiteľné a len tak sa šíria vzduchom, ich nezastupiteľné miesto potvrdzuje najmä písané slovo. Akýsi protodigitálny jazyk, ktorý ešte nepoznal nulajednotkový zápis znakov v digitálnej komunikácii. Slovo nemá ruky, nohy, farbu, ani vôňu. Bez človeka je to len pár znakov bez významu. A predsa patrí k dominantným znakom kultúrnosti. Mnohí si pojem Kultúra zamieňajú s umením, čo je priam historický omyl. Kultúra bola, je a bude sprievodcom človeka, ľudskej rasy, ale aj etnika a národa, v ktorej si do balíka hodnôt ukladá všetko pozitívne, prospešné a ľudské na ceste svojimi vlastnými dejinami. Bez nich sa z človeka stáva len príslušník živočíšnej ríše, v ktorej ide len o proces ušľachtilého pudu. Práve umenie má schopnosť cez artefakty a tvorivú činnosť tieto hodnoty neustále oživovať a vracať späť do spoločnosti.

Preto je aj umenie a umelecká činnosť úzko spätá s existenciou kultúry, ktorá mu poskytuje obsah. Keď  hovoríme o kultúrnosti a nekultúrnosti, dichotómie pojmu kultúra, jedným dychom môžeme hovoriť aj o Umení a NE-umení,  presnejšie o umeleckom a neumeleckom, ako označení ľudskej činnosti. Umenie navyše oslovuje svoje okolie svoju schopnosťou pretlmočiť pocity, farby, hlučnosť či ticho, tvary a gestá. K tomu, aby sme činnosť nazvali umeleckou, je jednoznačne potrebná zručnosť. Buď vrodená alebo získaná neustálym cvičením a zdokonaľovaním. Dokonca aj toľko proklamovaná sloboda umeleckej tvorby má svoje kultúrne hranice, ktoré ju oddeľujú od neumeleckej, nekultúrnej aktivity. Pokiaľ sa človek venuje takejto činnosť len pre vlastné potešenie a zábavu, je to len tvorivá hra pre vlastné uspokojenie. Akonáhle sa však niekto odhodlá vystúpiť na verejnosť a predstaviť svoje umelecké schopnosti a diela, potom sa dostáva do „dialógu“ s prijímateľmi, divákmi, poslucháčmi, čitateľmi. Tí, bez ohľadu na umelcov názor, zhodnotia predstavované dielo, či umelecký tvorivý čin podľa vlastných kritérií. Zväčša sa to odohráva na úrovni páči – nepáči, pekné – škaredé, smiešne – smutné. O hľadaní posolstva umeleckého diela ide až následne podľa úrovne vzdelania, skúsenosti, alebo jednoducho len záujmu. Na verejnosti vystupuje umenie ako súčasť spoločenského života. Konkuruje vzdelávaniu, zdravotnej starostlivosti, obrane, ekonomickej prosperite a mnohým ďalším spoločenským činnostiam. Jedinou výhodou umelcov je pozornosť, ktorú vyvolávajú  naprieč celou spoločnosťou. Pomáhajú im v tom médiá, kde sa pravidelne objavujú. Umenie sa stalo každodennou potravou a  spotrebou. Je to spôsobené aj rýchlosťou a prístupnosťou, akou sa k umeleckým prejavom dostane percipient. Už to nie je len divadlo, kino, galéria alebo koncertná sála. Všetko, pár kliknutiami na klávesnici smartfónu si môže umenie cez internet pozrieť doslova každý na dlani. Potiaľto o umení hovorí teória. Čo to má spoločné s peniazmi? Odpoveďou sú opäť otázky. Čo robí umenie umením? Kto je umelcom a kto nie? Kto má nárok na podporu štátu a kto o podporu žiadať nemôže? Kto má o tom rozhodovať?  Minister kultúry, ty, ja, on? Žiaľ o tom je vojna petícií, kde sa šermuje s kultúrou a slobodou umeleckej tvorby.

Od roku 1989 sme svedkami niekoľkých „kultúrnych revolúcií“, ktoré rozvírili spoločenskú hladinu. Popravde, zväčša išlo o obyčajnú politickú nadprácu umelcov pre tú-ktorú politickú stranu, alebo hnutie. V denníku slovenskej novodobej histórie je toho dosť. Zväčša by si to verejnosť ani nevšimla, keby nebolo médií a ich potreby prinášať na svetlo božie aféry, intrigy a slovné súboje. Aj dnes sa politický boj preniesol na námestia a bohato živí umeleckú obec. Tá sa opäť s radosťou pripojila. Boj za „Spravodlivé rozdávanie peňazí“ zo štátnej kasy je vhodný televízny seriál pre protestujúce „umelecké“ masy. Prispel k tomu aj výstrel z ministerstva kultúry. Nová ministerka zverejnila ako a kam v najbližšej budúcnosti pôjdu peniaze na podporu umenia. Možno až príliš jasne sa vyjadrila, že verejné finančné prostriedky na umenie sa nebudú rozdeľovať podľa sexuálnej orientácie a spornom zapojení sa do „boja za demokraciu“. Takto predkladané projekty sú len obyčajnou propagandou a nie umením. Aj keď sa tvária ako umenie. Podľa vyjadrenia ministerky bude spôsob financovania umenia štátom podliehať výsostne kritériu kultúrnej politiky víťazov v ostatných voľbách. Projekty propagujúce ideológie sociálnych skupín, sexuálnych orientácií a jednostranných politických názorov už nebudú mať šancu na finančnú podporu. Jednoducho propaganda prostredníctvom umenia dostala stopku.  Dúfajme, že sa umenie bude konečne posudzovať na základe požiadavky umeleckej náročnosti, ušľachtilosti, mravnosti a ľudskosti.

Umelecká tvorba je slobodná a nezávislá. Nevzniká na pokyn kultúrnej, politickej či mediálnej inštitúcie, aj keď ho tieto využívajú. Umelec má právo slobodne tvoriť bez obmedzenia a cenzúry a jeho tvorba nie je závislá od prípadnej finančnej podpory štátu. Nezáleží na tom, či je tvorca konzervatívec, liberál, lesbička, homosexuál, katolík, žid, rusofil, ... Je na jeho slobodnej vôli, aký má názor na svet. Úlohou štátu je zabezpečiť slobodu tvorby a ak na to má, finančne podporovať to umenie, o ktorom je presvedčený, že zodpovedá predstave majority občanov. Keby to bola len trojčlenka o jednej neznámej, tak by sa štátne peniaze minuli na banálne rodinné televízne seriály, pečenie zákuskov na televíznej obrazovke, prípadne po 22,00 hodine by sa objavili porno relácie. Veď to chce väčšina. Našťastie to tak nefunguje. Ešte stále (nevieme ako dlho) je záujmom každého víťaza volieb napĺňať ideály kultúrnosti, v umení kritéria krásy, ušľachtilosti, ľudskosti... Kultúrna politika je v prvom rade o riadení kultúrnych inštitúcií,  ochrane kultúrneho dedičstva a naplnení kultúrnych práv a povinností občanov Slovenska, aj v oblasti umenia. Až v druhom slede ide o finančnú podporu. Rovnako ako pri podpore ochrany kultúrnych pamiatok, podpore štátom uznaných cirkví, štátnych inštitúcií a verejnoprávneho média. Súčasní politici v zastúpení ministerky kultúry majú v tom jasno. Kultúra musí navyše napĺňať požiadavku národnej identity, tradícií a umeleckej náročnosti. A podľa toho bude rozdeľovať chudobný balíček podpory umenia vrátane audiovízie a kultúry národnostných menšín.

Ako ďalej? Jediným kritériom podpory (aj finančnej) by malo byť uplatňovanie nárokov na kvalitu umeleckej tvorby, ktorá sa hlási k vlastnému, národnému odkazu. Nie je to len formálny návrat k tradícii. Slovenské umenie je rovnocenné so súčasným  umeleckým svetom. Je rovnako úspešným vývozným artiklom ako niektoré športy. Dôkazom sú osobnosti známe po celom svete. Určite by sa účinnosť podpory umenia cez Fond pre umenie a cez Audio-vizuálny fond znásobila, keby ich politika smerovala k podpore toho najkvalitnejšieho a najreprezentatívnejšieho, čo slovenské umenie poskytuje. Zatiaľ je rozhodovanie v rukách neznámych členov komisií bez kreditu a preukázateľných výsledkov ich doterajšej tvorby. Ich posudzovanie pri poskytovaní finančnej podpory je neraz v rozpore s kultúrnou politikou štátu ale aj v rezistentnej opozícii k úspešným a medzinárodne uznávaným osobnostiam a podujatiam na Slovensku. Finančné prostriedky sa prideľujú bez verejnej obhajoby, pod rúškom podpory anonymnej „avantgardy“ či „záujmových skupín“, kedy sa uprednostňujú umelecké projekty neznámych a neraz pochybných indivíduí len pre svoju inakosť a extravaganciu. Estetické kritéria pri rozhodovaní o pridelení finančných prostriedkov sú nahrádzané požiadavkou inklúzie a jednostrannej politickej orientácie na úkor originality a kvality. Ich kritériom „kultúrnosti“ je hodnotová absencia bez pokory ku kultúrnemu  odkazu spoločnosti. Tak ako napísal Milan Kundera: „Prvním krokem k likvidaci národa je vymazání jeho paměti. Zničte jeho knihy, jeho kulturu, jeho historii... národ začne zapomínat, čím je a čím byl. Boj člověka proti moci je bojem paměti proti zapomínání.“

Ľubo Belák

8.2.2024

Ľubo Belák v TV Bratislava o Slobode slova

You must have the Adobe Flash Player installed to view this player.

 

 

Anatómia vraždy podľa Čičváka

Lubo 11 obcankaDivadelná inscenácia je živý organizmus. Rovnako sa narodí, dospieva, starne a umiera. Sprevádza ju obdiv, prípadne zatratenie divákov, ktorým je určená. Občas tvorcovia s nekritickým egom sa na divákov vykašlú a stačí im, že dielo vzniklo a zostane po nich zmienka v pamätníku divadla, ktoré im načas poskytlo svoj domov. Preto je dobré, keď sa na živý organizmus, dielo, divadelnú hru, divadelnú inscenáciu počase pozrieme a otestujeme, ako je na tom so životnou energiou, ale najmä so záujmom divákov. Takýmto divákom som bol aj ja. V apríli tohto roku som si išiel pozrieť Shakespearovho Macbetha do Slovenského národného divadla. Bol som prekvapený. Napriek avizovanému Shakespearovi som uvidel Čičvákovho Macbetha.

Read more: Anatómia vraždy podľa Čičváka

Zomrel herec s úsmevom na tvári

 

Duricek

Jaro Ďuríček, herec, kabaretiér, ale najmä komik. V divadelnej brandži je veľa charakterových, dramatických, pekných, škaredých, múdrych a sprostých profesionálov. Ale len poniektorí sú komici. Tých je na Slovensku napriek malej krajne nedostatok. Myslím tým komikov, ktorí sa humorom živia poctivo. Nestačí súkať vtipy v dobrej spoločnosti, či robiť grimasy na verejnosti. Ozajstný komik musí mať odvahu postaviť sa na javisko a predviesť svoje umenie komiky. Už v antickom divadle boli komici vysoko považovaní. Preto aj veselohier, komédií je podstatne menej ako tragédií, eposov, melodrám, alebo takzvaných príbehov zo života. Jedným z tých, ktorý komiku na javisku ovládal s nadhľadom, úprimne a talentovane, bol Jaro Ďuríček.

Poznal som ho z čias bratislavského kabaretu Tatra revue. Ako mladý vyštudovaný herec sa stal okamžite posilou hereckého ansámblu, kde kraľovali Jozef Hanúsek a Michal Belák. Áno, ten Michal bol môj otec. Napriek dobe robili ozajstný kabaret aj s politickými narážkami a satirou. Tá im bola osudná. Po okupácii Československa v 1968 roku ich tvrdá čižma komunistickej kultúry na čele s básnikom Miroslavom Válkom rozdrvila. Dodnes sa podobné divadlo, či herecká skupina na Slovensku neobjavila.

Jaro na scéne Tatra revue dostal množstvo príležitostí a možno povedať, že po rokoch tam dorástol medzi slovenskú špičku komediálnych hercov. Komike a humoru zostal verný po celý život. Vedel sa smiať cez slzy a život brať tak ako sa patrí. S úsmevom na tvári. Ten úsmev nechal na pamiatku nám, čo si ho pamätáme.

Jaro, ďakujem ti za nás, divákov, ktorých si vedel nielen rozosmiať, ale aj naučiť brať život z tej lepšej stránky.

Česť tvojej pamiatke.

7.4.2023

Ľubo Belák

VIDEO spomienka

You must have the Adobe Flash Player installed to view this player.

Nebeská električka

Nie každý si prizná, že začiatky majú aj svoje konce. Najmä keď ide o ľudský život a z tých, ktorých každodenne stretávaš, sa zrazu stanú len smutné tiene spomienok. Najhoršie je však, keď sa na večnosť poberú blízki, priatelia, s ktorými si prešiel časť cesty životom. Jedna z nich patrila Andymu. Obaja sme mali otcov, ktorých osudy sa až neuveriteľne podobali. Milovali sme svoje rodiny a keď bolo treba, stáli sme pri sebe.

Drink in gallery Andy a povestné vernisáže v Električke boli vždy miestom, kde sa stretli ľudia jedného druhu. Voňalo tam priateľstvo, humor, ale aj dobré vínko. Keď mi pred pár týždňami Andy blahoželal k mojim sedemdesiatinám, sľúbili sme si, že sa onedlho stretneme v jeho povestnej Električke. Dokonca sme si napriek jeho zdravotnému stavu robili plány, ako spáchame “on line” rozhovor, ktorý som chcel zverejniť v novej televíznej relácii. Posledná spomienka patrí pondelku 25. januára. V Nočnej pyramíde, naživo vysielanej zo štúdia Slovenského rozhlasu, som na diaľku poslal Andymu pesničku od Janky Kirschenrovej Láska neumiera. Nevedel som, že Andy to počúva. Až ráno som si našiel neprijatý telefonát od Andyho. Už ho nikdy neprijmem. Už nič nie je, všetko len bolo. Až na jedno. Určite, ak príde čas, pôjdem za ním do Nebeskej Električky, kde si budeme spievať smutnú, ale krásnu pesničku Tears in heaven. Boh žehnaj Andyho Hryca.

31. januára 2021 v Bratislave

Ľubo Belák

DSC 0300

DSC 0297DSC 0386

DSC 0389DSC 0381

Televízna 3:ka a čas

Lubo 11 obcanka

„Povedz mi otec, ty predsa všetko vieš!... Tak povedz mi otec, jak vyzerá čas!“ je verš Ruda Skukálka, ktorým sa začína rovnomenná pieseň. Kedysi v minulom storočí ju spieval otec s dcérou. Podobne ako film Štefana Uhra Slnko v sieti sa zapísala do zlatého fondu kultúry malého, ale napriek tomu neraz viditeľného Slovenska. Teda ako je to s tým časom, najmä televíznym?

Dnešok nie je naklonený kultúre, ale ani pohľadom späť do histórie. Rýchlosť, ale najmä bezohľadnosť doby ukrajuje z voňavého bochníka toho, na čo by sme mohli byť hrdí. Vlastne ani hrdosť sa už nenosí. Sme zaplavení zbytočnosťami, v ktorých sa topíme. Pritom stačí podať záchranné koleso spomienok a vynoríme sa z blata nenávisti a zloby. Takýmto kolesom by mohla byť aj nová televízna stanica, dnes sa tomu opovržlivo hovorí televízna programová služba, s nič nehovoriacim názvom TROJKA. RTVS ju pripravila a spustila koncom roka ako predsviatočný darček. Pre koho? Na rozdiel od iných televíznych staníc nie je pre všetkých, ale pre každého. Každého, kto má záujem obzrieť sa späť do minulosti, ktorú sme v roku 1989 odmietli. Má čo ponúknuť minulé storočie? Stojí to zato? Určite áno. Napriek tomu, že Československá a neskôr Slovenská televízia vznikla v kolíske päťdesiatych rokov v náručí komunistickej diktatúry. Tá chápala televíziu, ale aj ostatné médiá, ako slúžku ideológie. V každej dobe, a neobišlo to ani Slovensko, vznikali hodnoty, ku ktorým sa môžeme bez obavy z duševnej ujmy vracať.

Read more: Televízna 3:ka a čas

Dnešný dátum

nedeľa, 3 marec 2024

Návštevníci

We have 483 guests and no members online

Novinky

Gitara mu bola osudom… 2024-02-24 - Jozef Barina, hudobník, spevák, hudobný skladateľ….a môj... Čítaj viac
Václav Klaus v Bratislave Václav Klaus v Bratislave 2024-02-22 - Nie je reklama ako reklama... Milan Markovič a Václav... Čítaj viac
Kultúra nekultúrnosti Kultúra nekultúrnosti 2024-02-08 - Opäť nastal čas “kultúrnej revolúcie” s mottom: „Komu... Čítaj viac
Zlaté šesťdesiate... 2024-02-02 - Zlaté šesťdesiate...  autori  Ľubo... Čítaj viac

JEvents Calendar

March 2024
S M T W T F S
25 26 27 28 29 1 2
3 4 5 6 7 8 9
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30
31 1 2 3 4 5 6
Používame cookies!

Na našej webovej stránke používame cookies. Niektoré z nich sú nevyhnutné pre fungovanie stránky, iné nám pomáhajú zlepšovať túto stránku a používateľskú skúsenosť (tracking cookies). Môžete sa sami rozhodnúť, či chcete cookies povoliť alebo nie. Upozorňujeme, že ak ich odmietnete, možno nebudete môcť využívať všetky funkcie stránky.