Opäť nastal čas “kultúrnej revolúcie” s mottom: „Komu rozdať verejné peniaze na umeleckú tvorbu?”, prípadne: „Komu zvonia do hrobu?”.

S petíciami o slovenskej kultúre sa pretrhlo vrece. Na stole je „Otvorená výzva na odstúpenie ministerky Martiny Šimkovičovej“, ktorú vzápätí doplnila výzva „Podporujem ministerku kultúry Slovenskej republiky Mgr. PaedDr. Martinu Šimkovičovú a chcem jej zotrvanie vo funkcii.“ Podporovatelia z oboch strán sa dajú rátať na tisíce. Pritom v podstate ide o jedny peniaze. NAŠE.

Divadelná inscenácia je živý organizmus. Rovnako sa narodí, dospieva, starne a umiera. Sprevádza ju obdiv, prípadne zatratenie divákov, ktorým je určená. Občas tvorcovia s nekritickým egom sa na divákov vykašlú a stačí im, že dielo vzniklo a zostane po nich zmienka v pamätníku divadla, ktoré im načas poskytlo svoj domov. Preto je dobré, keď sa na živý organizmus, dielo, divadelnú hru, divadelnú inscenáciu počase pozrieme a otestujeme, ako je na tom so životnou energiou, ale najmä so záujmom divákov. Takýmto divákom som bol aj ja. V apríli tohto roku som si išiel pozrieť Shakespearovho Macbetha do Slovenského národného divadla. Bol som prekvapený. Napriek avizovanému Shakespearovi som uvidel Čičvákovho Macbetha.

Jaro Ďuríček, herec, kabaretiér, ale najmä komik. V divadelnej brandži je veľa charakterových, dramatických, pekných, škaredých, múdrych a sprostých profesionálov. Ale len poniektorí sú komici. Tých je na Slovensku napriek malej krajne nedostatok. Myslím tým komikov, ktorí sa humorom živia poctivo. Nestačí súkať vtipy v dobrej spoločnosti, či robiť grimasy na verejnosti. Ozajstný komik musí mať odvahu postaviť sa na javisko a predviesť svoje umenie komiky. Už v antickom divadle boli komici vysoko považovaní. Preto aj veselohier, komédií je podstatne menej ako tragédií, eposov, melodrám, alebo takzvaných príbehov zo života. Jedným z tých, ktorý komiku na javisku ovládal s nadhľadom, úprimne a talentovane, bol Jaro Ďuríček.

Poznal som ho z čias bratislavského kabaretu Tatra revue. Ako mladý vyštudovaný herec sa stal okamžite posilou hereckého ansámblu, kde kraľovali Jozef Hanúsek a Michal Belák. Áno, ten Michal bol môj otec. Napriek dobe robili ozajstný kabaret aj s politickými narážkami a satirou. Tá im bola osudná. Po okupácii Československa v 1968 roku ich tvrdá čižma komunistickej kultúry na čele s básnikom Miroslavom Válkom rozdrvila. Dodnes sa podobné divadlo, či herecká skupina na Slovensku neobjavila.

Jaro na scéne Tatra revue dostal množstvo príležitostí a možno povedať, že po rokoch tam dorástol medzi slovenskú špičku komediálnych hercov. Komike a humoru zostal verný po celý život. Vedel sa smiať cez slzy a život brať tak ako sa patrí. S úsmevom na tvári. Ten úsmev nechal na pamiatku nám, čo si ho pamätáme.

Jaro, ďakujem ti za nás, divákov, ktorých si vedel nielen rozosmiať, ale aj naučiť brať život z tej lepšej stránky.

Česť tvojej pamiatke.

7.4.2023

Ľubo Belák

VIDEO spomienka