Kultúra nekultúrnosti
Opäť nastal čas “kultúrnej revolúcie” s mottom: „Komu rozdať verejné peniaze na umeleckú tvorbu?”, prípadne: „Komu zvonia do hrobu?”.
S petíciami o slovenskej kultúre sa pretrhlo vrece. Na stole je „Otvorená výzva na odstúpenie ministerky Martiny Šimkovičovej“, ktorú vzápätí doplnila výzva „Podporujem ministerku kultúry Slovenskej republiky Mgr. PaedDr. Martinu Šimkovičovú a chcem jej zotrvanie vo funkcii.“ Podporovatelia z oboch strán sa dajú rátať na tisíce. Pritom v podstate ide o jedny peniaze. NAŠE.
Anatómia vraždy podľa Čičváka
Divadelná inscenácia je živý organizmus. Rovnako sa narodí, dospieva, starne a umiera. Sprevádza ju obdiv, prípadne zatratenie divákov, ktorým je určená. Občas tvorcovia s nekritickým egom sa na divákov vykašlú a stačí im, že dielo vzniklo a zostane po nich zmienka v pamätníku divadla, ktoré im načas poskytlo svoj domov. Preto je dobré, keď sa na živý organizmus, dielo, divadelnú hru, divadelnú inscenáciu počase pozrieme a otestujeme, ako je na tom so životnou energiou, ale najmä so záujmom divákov. Takýmto divákom som bol aj ja. V apríli tohto roku som si išiel pozrieť Shakespearovho Macbetha do Slovenského národného divadla. Bol som prekvapený. Napriek avizovanému Shakespearovi som uvidel Čičvákovho Macbetha.
Zomrel herec s úsmevom na tvári
Jaro Ďuríček, herec, kabaretiér, ale najmä komik. V divadelnej brandži je veľa charakterových, dramatických, pekných, škaredých, múdrych a sprostých profesionálov. Ale len poniektorí sú komici. Tých je na Slovensku napriek malej krajne nedostatok. Myslím tým komikov, ktorí sa humorom živia poctivo. Nestačí súkať vtipy v dobrej spoločnosti, či robiť grimasy na verejnosti. Ozajstný komik musí mať odvahu postaviť sa na javisko a predviesť svoje umenie komiky. Už v antickom divadle boli komici vysoko považovaní. Preto aj veselohier, komédií je podstatne menej ako tragédií, eposov, melodrám, alebo takzvaných príbehov zo života. Jedným z tých, ktorý komiku na javisku ovládal s nadhľadom, úprimne a talentovane, bol Jaro Ďuríček.
Poznal som ho z čias bratislavského kabaretu Tatra revue. Ako mladý vyštudovaný herec sa stal okamžite posilou hereckého ansámblu, kde kraľovali Jozef Hanúsek a Michal Belák. Áno, ten Michal bol môj otec. Napriek dobe robili ozajstný kabaret aj s politickými narážkami a satirou. Tá im bola osudná. Po okupácii Československa v 1968 roku ich tvrdá čižma komunistickej kultúry na čele s básnikom Miroslavom Válkom rozdrvila. Dodnes sa podobné divadlo, či herecká skupina na Slovensku neobjavila.
Jaro na scéne Tatra revue dostal množstvo príležitostí a možno povedať, že po rokoch tam dorástol medzi slovenskú špičku komediálnych hercov. Komike a humoru zostal verný po celý život. Vedel sa smiať cez slzy a život brať tak ako sa patrí. S úsmevom na tvári. Ten úsmev nechal na pamiatku nám, čo si ho pamätáme.
Jaro, ďakujem ti za nás, divákov, ktorých si vedel nielen rozosmiať, ale aj naučiť brať život z tej lepšej stránky.
Česť tvojej pamiatke.
7.4.2023
Ľubo Belák
VIDEO spomienka
Nebeská električka
Nie každý si prizná, že začiatky majú aj svoje konce. Najmä keď ide o ľudský život a z tých, ktorých každodenne stretávaš, sa zrazu stanú len smutné tiene spomienok. Najhoršie je však, keď sa na večnosť poberú blízki, priatelia, s ktorými si prešiel časť cesty životom. Jedna z nich patrila Andymu. Obaja sme mali otcov, ktorých osudy sa až neuveriteľne podobali. Milovali sme svoje rodiny a keď bolo treba, stáli sme pri sebe.
Drink in gallery Andy a povestné vernisáže v Električke boli vždy miestom, kde sa stretli ľudia jedného druhu. Voňalo tam priateľstvo, humor, ale aj dobré vínko. Keď mi pred pár týždňami Andy blahoželal k mojim sedemdesiatinám, sľúbili sme si, že sa onedlho stretneme v jeho povestnej Električke. Dokonca sme si napriek jeho zdravotnému stavu robili plány, ako spáchame “on line” rozhovor, ktorý som chcel zverejniť v novej televíznej relácii. Posledná spomienka patrí pondelku 25. januára. V Nočnej pyramíde, naživo vysielanej zo štúdia Slovenského rozhlasu, som na diaľku poslal Andymu pesničku od Janky Kirschenrovej Láska neumiera. Nevedel som, že Andy to počúva. Až ráno som si našiel neprijatý telefonát od Andyho. Už ho nikdy neprijmem. Už nič nie je, všetko len bolo. Až na jedno. Určite, ak príde čas, pôjdem za ním do Nebeskej Električky, kde si budeme spievať smutnú, ale krásnu pesničku Tears in heaven. Boh žehnaj Andyho Hryca.
31. januára 2021 v Bratislave
Ľubo Belák
Televízna 3:ka a čas
„Povedz mi otec, ty predsa všetko vieš!... Tak povedz mi otec, jak vyzerá čas!“ je verš Ruda Skukálka, ktorým sa začína rovnomenná pieseň. Kedysi v minulom storočí ju spieval otec s dcérou. Podobne ako film Štefana Uhra Slnko v sieti sa zapísala do zlatého fondu kultúry malého, ale napriek tomu neraz viditeľného Slovenska. Teda ako je to s tým časom, najmä televíznym?
Dnešok nie je naklonený kultúre, ale ani pohľadom späť do histórie. Rýchlosť, ale najmä bezohľadnosť doby ukrajuje z voňavého bochníka toho, na čo by sme mohli byť hrdí. Vlastne ani hrdosť sa už nenosí. Sme zaplavení zbytočnosťami, v ktorých sa topíme. Pritom stačí podať záchranné koleso spomienok a vynoríme sa z blata nenávisti a zloby. Takýmto kolesom by mohla byť aj nová televízna stanica, dnes sa tomu opovržlivo hovorí televízna programová služba, s nič nehovoriacim názvom TROJKA. RTVS ju pripravila a spustila koncom roka ako predsviatočný darček. Pre koho? Na rozdiel od iných televíznych staníc nie je pre všetkých, ale pre každého. Každého, kto má záujem obzrieť sa späť do minulosti, ktorú sme v roku 1989 odmietli. Má čo ponúknuť minulé storočie? Stojí to zato? Určite áno. Napriek tomu, že Československá a neskôr Slovenská televízia vznikla v kolíske päťdesiatych rokov v náručí komunistickej diktatúry. Tá chápala televíziu, ale aj ostatné médiá, ako slúžku ideológie. V každej dobe, a neobišlo to ani Slovensko, vznikali hodnoty, ku ktorým sa môžeme bez obavy z duševnej ujmy vracať.