Divadelná inscenácia je živý organizmus. Rovnako sa narodí, dospieva, starne a umiera. Sprevádza ju obdiv, prípadne zatratenie divákov, ktorým je určená. Občas tvorcovia s nekritickým egom sa na divákov vykašlú a stačí im, že dielo vzniklo a zostane po nich zmienka v pamätníku divadla, ktoré im načas poskytlo svoj domov. Preto je dobré, keď sa na živý organizmus, dielo, divadelnú hru, divadelnú inscenáciu počase pozrieme a otestujeme, ako je na tom so životnou energiou, ale najmä so záujmom divákov. Takýmto divákom som bol aj ja. V apríli tohto roku som si išiel pozrieť Shakespearovho Macbetha do Slovenského národného divadla. Bol som prekvapený. Napriek avizovanému Shakespearovi som uvidel Čičvákovho Macbetha.

Jaro Ďuríček, herec, kabaretiér, ale najmä komik. V divadelnej brandži je veľa charakterových, dramatických, pekných, škaredých, múdrych a sprostých profesionálov. Ale len poniektorí sú komici. Tých je na Slovensku napriek malej krajne nedostatok. Myslím tým komikov, ktorí sa humorom živia poctivo. Nestačí súkať vtipy v dobrej spoločnosti, či robiť grimasy na verejnosti. Ozajstný komik musí mať odvahu postaviť sa na javisko a predviesť svoje umenie komiky. Už v antickom divadle boli komici vysoko považovaní. Preto aj veselohier, komédií je podstatne menej ako tragédií, eposov, melodrám, alebo takzvaných príbehov zo života. Jedným z tých, ktorý komiku na javisku ovládal s nadhľadom, úprimne a talentovane, bol Jaro Ďuríček.

Poznal som ho z čias bratislavského kabaretu Tatra revue. Ako mladý vyštudovaný herec sa stal okamžite posilou hereckého ansámblu, kde kraľovali Jozef Hanúsek a Michal Belák. Áno, ten Michal bol môj otec. Napriek dobe robili ozajstný kabaret aj s politickými narážkami a satirou. Tá im bola osudná. Po okupácii Československa v 1968 roku ich tvrdá čižma komunistickej kultúry na čele s básnikom Miroslavom Válkom rozdrvila. Dodnes sa podobné divadlo, či herecká skupina na Slovensku neobjavila.

Jaro na scéne Tatra revue dostal množstvo príležitostí a možno povedať, že po rokoch tam dorástol medzi slovenskú špičku komediálnych hercov. Komike a humoru zostal verný po celý život. Vedel sa smiať cez slzy a život brať tak ako sa patrí. S úsmevom na tvári. Ten úsmev nechal na pamiatku nám, čo si ho pamätáme.

Jaro, ďakujem ti za nás, divákov, ktorých si vedel nielen rozosmiať, ale aj naučiť brať život z tej lepšej stránky.

Česť tvojej pamiatke.

7.4.2023

Ľubo Belák

VIDEO spomienka

Nie každý si prizná, že začiatky majú aj svoje konce. Najmä keď ide o ľudský život a z tých, ktorých každodenne stretávaš, sa zrazu stanú len smutné tiene spomienok. Najhoršie je však, keď sa na večnosť poberú blízki, priatelia, s ktorými si prešiel časť cesty životom. Jedna z nich patrila Andymu. Obaja sme mali otcov, ktorých osudy sa až neuveriteľne podobali. Milovali sme svoje rodiny a keď bolo treba, stáli sme pri sebe.

Drink in gallery Andy a povestné vernisáže v Električke boli vždy miestom, kde sa stretli ľudia jedného druhu. Voňalo tam priateľstvo, humor, ale aj dobré vínko. Keď mi pred pár týždňami Andy blahoželal k mojim sedemdesiatinám, sľúbili sme si, že sa onedlho stretneme v jeho povestnej Električke. Dokonca sme si napriek jeho zdravotnému stavu robili plány, ako spáchame “on line” rozhovor, ktorý som chcel zverejniť v novej televíznej relácii. Posledná spomienka patrí pondelku 25. januára. V Nočnej pyramíde, naživo vysielanej zo štúdia Slovenského rozhlasu, som na diaľku poslal Andymu pesničku od Janky Kirschenrovej Láska neumiera. Nevedel som, že Andy to počúva. Až ráno som si našiel neprijatý telefonát od Andyho. Už ho nikdy neprijmem. Už nič nie je, všetko len bolo. Až na jedno. Určite, ak príde čas, pôjdem za ním do Nebeskej Električky, kde si budeme spievať smutnú, ale krásnu pesničku Tears in heaven. Boh žehnaj Andyho Hryca.

31. januára 2021 v Bratislave

Ľubo Belák