Sezóna predvolebných kortešačiek je tu opäť. Mám pocit, že len pred nedávnom sme išli do volebných miestností, aby sme vyjadrili svoj názor.....no tak trochu. Vlastne priestor na vyjadrenie vlastného názoru počas volieb ani nie je. Volič nemá šancu sadnúť si za stôl s politikmi a debatovať o veciach, o ktorých si vytvoril vlastnú mienku. Naopak politici sa v médiách baletným spôsobom pohybujú po politickom javisku, robia piruety, skáču, dokonca niektorí aj lietajú, zo strany do strany, alebo do nebeských výšin porovnávajúc sa s Pánom Bohom. Pretože ten či onen vlastný politický názor je určite ten naj, navyše šitý na mieru voliča. Škoda však, že si neraz zabudnú vziať miery. Potom ušijú sako s príliš krátkymi rukávmi, alebo z ich nohavíc trčia ponožky.

Peter Juščák píše o kradnutí

Buď som pri tom nebol, alebo som o ničom nevedel

Určite sa vám to už stalo, že ste boli osobne prítomný pri nejakej udalosti, skutku, katastrofy a ste skalopevne presvedčený, že to, čo ste videli sa naozaj stalo, Žiaľ vás musím uistiť, že nemáte pravdu. Sám na vlastnej koži som v posledných mesiacoch a týždňoch zažil na Laurinskej 2 fatamorgánu. Aspoň mi o nej farbisto píše Peter Jučšák na stránkach novín, kde mám osobný zákaz publikovať. Presnejšie na blog.sme.sk sa moje meno nesmie objaviť. Ale to je druhoradé.

(Dnes píše Peter Juščák)

Ľudia kradnú a nechajú sa okrádať. Môže za to poddanská duša?

Neprejde deň, aby médiá nepriniesli správu o nových a nových podfukoch, jalových obchodoch, zlých zmluvách s úmyslom potiahnuť zo štátneho, potiahnuť zo spoločného, prosto, obohatiť sa na úkor bezbolestného štátu.
Vidiac toto božie dopustenie už si asi povedal každý úradník, funkcionár, nižší či vyšší zástupca ľudu, že treba konať väčšinovo – ako inak by sme sa prepracovali k poprednému miestu v rebríčku korupcie? Ako inak sa dal dosiahnuť dnešný stav fatálneho znechutenia?
Mám v pamäti staršie bolestínske texty o maďarskej a českej zlovôli, o potrebe vlastného štátu s vlastnou správou vlastných vecí. Prešlo dvadsať rokov a tuším nastal čas klásť otázky, kam sa podeli junácke predsavzatia ponovembrových buditeľov a zakladateľov? Kde sa stala chyba, že z vysnívaného štátu sa dolujú poklady dynamitom a budúcnosť spoločnosti, národa, jeho povznesenia – nič z toho zrazu nie je ani len predmetom úvah.
V čom tkvie slovenská zúrivosť s akou sa mnohí pustili do demontáže štátnych zdrojov? Nie je to v našej poddanskej filozofii – čo si nevieme obhájiť to ukradneme? Bezuzdnosť, ktorá pripravuje štát o veľké hodnoty, akoby sa netýkala budúcnosti a kvality života aj synov, bratov, rodín samotných aktérov, akoby oná bezuzdnosť bola oprávnená.
Akoby mierila proti nedefinovanému démonovi, proti zvláštnej zmesi pána, grófa, štátu, monarchie, maďarónstva, čechúnstva... asi to je dôvod, že aktéri každodenných afér nemajú pocit viny ani pocit hanby. Berú, lebo je im geneticky dané, že v grófskej kúrii sa treba hrať na grófov.
Napodobiť ich a zároveň sa im pomstiť, poroztĺkať ich prepych a zároveň si dostatočne nahonobiť vlastný a stať sa aspoň na chvíľu nenávideným pánom. Okúsiť slasť neobmedzenej moci, moci beztrestne si vziať, čo sa im zapáči a potom opatrne vykuknúť z ulity a skúmať či už prišiel čas predviesť sa pred hlúpym obecenstvom.
Schizofrénia, ktorá sprevádza toto podvedomé konanie, poškodzuje predovšetkým otrocky sa prizerajúcich občanov. Aj v tomto druhu pasivity je čosi z poddanstva a viery v nemennosť hier, ktoré predvádzajú dočasní i trvalí mocnári, a poddaní zo strachu pred ich mocou im pre istotu drukujú a tlieskajú. Akoby poddanská duša stále nechápala, že vláda rovná sa zodpovednosť, kým rozšafnosť je jej rozpúšťadlom.
Čítajte viac: http://komentare.sme.sk/c/6819390/ludia-kradnu-a-nechaju-sa-okradat-moze-za-to-poddanska-dusa.html#ixzz2UzBGZ6Ya

Nie je Prezident ako prezident

Vopred sa priznávam, som rojalista. Už počas môjho pracovného pobytu vo Veľkej Británii som sa uistil, že jediná možná autorita v demokracii je kráľ, prípadne kráľovná. Žeby to bol môj osobný omyl?

Už niekoľko desaťročí si všímam demokraticky zvolených prezidentov. Nechcem použiť príbeh Hitlera a Tisu, pre ktorých mám vyhradený iný „vodcovský folder“ mojej pamäti. Sú tu iné postavy a postavičky, ktoré sa zhodou okolností, zúfalým snažením, alebo dobre zaplatenou predvolebnou kampaňou dostali do sedla, z ktorého sa len tak ľahko nezhadzuje. Česť výnimkám.

Pozrime si takého Lincolna. Ten si ani to prezidentovanie neužil. Neustále sa staral o zjednotenie Severnej Ameriky a na hlúposti nemal čas. Od rána do večera bol bombardovaný žiadosťami, vyhrážkami, problémami a čo mal z toho? Stačilo zabehnúť do divadla a v jednom krátkom okamihu bolo po všetkom. Zastrelili ho. O čo lepšie na tom bol 42. Prezident Spojených štátov Amerických Billy Clinton. Ten asi pre nedostatok vlastných problémov, začal cestovať po svete. Podarilo sa mu odštartovať útok na Srbsko, Irak a Afganistan. Ľahko sa mu rozhodovalo, keď mu pod stolom asistovala šarmantná Monika s poľským menom. Neváhal, a pod tlakom argumentov sa k svojej nevere priznal – vlastnej žene. Zdalo sa, že je po jeho prezidentskej kariére. Nebolo. Ukázalo sa, že moderná doba prináša aj iný pohľad na prezidentskú morálku. Sex bol odvtedy vo Washingtone povolený. Oproti Clintonovi to mal jeho nasledovník Bush mladší jednoduchšie práve pre svojho jednoduchého ducha. Po otcovi zdedil meno, ale to ostatné si vzal asi od mamy. Neraz sa mu stalo, že ani nevedel čo má robiť. Najmä keď nablízku neboli jeho poradcovia.