(Dnes píše Peter Juščák)

Ľudia kradnú a nechajú sa okrádať. Môže za to poddanská duša?

Neprejde deň, aby médiá nepriniesli správu o nových a nových podfukoch, jalových obchodoch, zlých zmluvách s úmyslom potiahnuť zo štátneho, potiahnuť zo spoločného, prosto, obohatiť sa na úkor bezbolestného štátu.
Vidiac toto božie dopustenie už si asi povedal každý úradník, funkcionár, nižší či vyšší zástupca ľudu, že treba konať väčšinovo – ako inak by sme sa prepracovali k poprednému miestu v rebríčku korupcie? Ako inak sa dal dosiahnuť dnešný stav fatálneho znechutenia?
Mám v pamäti staršie bolestínske texty o maďarskej a českej zlovôli, o potrebe vlastného štátu s vlastnou správou vlastných vecí. Prešlo dvadsať rokov a tuším nastal čas klásť otázky, kam sa podeli junácke predsavzatia ponovembrových buditeľov a zakladateľov? Kde sa stala chyba, že z vysnívaného štátu sa dolujú poklady dynamitom a budúcnosť spoločnosti, národa, jeho povznesenia – nič z toho zrazu nie je ani len predmetom úvah.
V čom tkvie slovenská zúrivosť s akou sa mnohí pustili do demontáže štátnych zdrojov? Nie je to v našej poddanskej filozofii – čo si nevieme obhájiť to ukradneme? Bezuzdnosť, ktorá pripravuje štát o veľké hodnoty, akoby sa netýkala budúcnosti a kvality života aj synov, bratov, rodín samotných aktérov, akoby oná bezuzdnosť bola oprávnená.
Akoby mierila proti nedefinovanému démonovi, proti zvláštnej zmesi pána, grófa, štátu, monarchie, maďarónstva, čechúnstva... asi to je dôvod, že aktéri každodenných afér nemajú pocit viny ani pocit hanby. Berú, lebo je im geneticky dané, že v grófskej kúrii sa treba hrať na grófov.
Napodobiť ich a zároveň sa im pomstiť, poroztĺkať ich prepych a zároveň si dostatočne nahonobiť vlastný a stať sa aspoň na chvíľu nenávideným pánom. Okúsiť slasť neobmedzenej moci, moci beztrestne si vziať, čo sa im zapáči a potom opatrne vykuknúť z ulity a skúmať či už prišiel čas predviesť sa pred hlúpym obecenstvom.
Schizofrénia, ktorá sprevádza toto podvedomé konanie, poškodzuje predovšetkým otrocky sa prizerajúcich občanov. Aj v tomto druhu pasivity je čosi z poddanstva a viery v nemennosť hier, ktoré predvádzajú dočasní i trvalí mocnári, a poddaní zo strachu pred ich mocou im pre istotu drukujú a tlieskajú. Akoby poddanská duša stále nechápala, že vláda rovná sa zodpovednosť, kým rozšafnosť je jej rozpúšťadlom.
Čítajte viac: http://komentare.sme.sk/c/6819390/ludia-kradnu-a-nechaju-sa-okradat-moze-za-to-poddanska-dusa.html#ixzz2UzBGZ6Ya

Nie je Prezident ako prezident

Vopred sa priznávam, som rojalista. Už počas môjho pracovného pobytu vo Veľkej Británii som sa uistil, že jediná možná autorita v demokracii je kráľ, prípadne kráľovná. Žeby to bol môj osobný omyl?

Už niekoľko desaťročí si všímam demokraticky zvolených prezidentov. Nechcem použiť príbeh Hitlera a Tisu, pre ktorých mám vyhradený iný „vodcovský folder“ mojej pamäti. Sú tu iné postavy a postavičky, ktoré sa zhodou okolností, zúfalým snažením, alebo dobre zaplatenou predvolebnou kampaňou dostali do sedla, z ktorého sa len tak ľahko nezhadzuje. Česť výnimkám.

Pozrime si takého Lincolna. Ten si ani to prezidentovanie neužil. Neustále sa staral o zjednotenie Severnej Ameriky a na hlúposti nemal čas. Od rána do večera bol bombardovaný žiadosťami, vyhrážkami, problémami a čo mal z toho? Stačilo zabehnúť do divadla a v jednom krátkom okamihu bolo po všetkom. Zastrelili ho. O čo lepšie na tom bol 42. Prezident Spojených štátov Amerických Billy Clinton. Ten asi pre nedostatok vlastných problémov, začal cestovať po svete. Podarilo sa mu odštartovať útok na Srbsko, Irak a Afganistan. Ľahko sa mu rozhodovalo, keď mu pod stolom asistovala šarmantná Monika s poľským menom. Neváhal, a pod tlakom argumentov sa k svojej nevere priznal – vlastnej žene. Zdalo sa, že je po jeho prezidentskej kariére. Nebolo. Ukázalo sa, že moderná doba prináša aj iný pohľad na prezidentskú morálku. Sex bol odvtedy vo Washingtone povolený. Oproti Clintonovi to mal jeho nasledovník Bush mladší jednoduchšie práve pre svojho jednoduchého ducha. Po otcovi zdedil meno, ale to ostatné si vzal asi od mamy. Neraz sa mu stalo, že ani nevedel čo má robiť. Najmä keď nablízku neboli jeho poradcovia.

17.november, Zuzana Piussi, Vašo Mika – Čo majú spoločné?

Neviem, prečo si revolúcie vyberajú práve jeseň, nevľúdne dušičkové počasie a akúsi naštartovanú depresiu, ktorá vyvrcholí na Štedrý večer. Je to asi preto, aby filmové dielo malo ideálne podmienky na vyvolanie blbej nálady. Tak ako všetko, čo vzniká pod rukami človeka, je aj film, revolúcia, protesty len výsledkom niekoho rozhodnutia. Umelca, riaditeľa, politika, revolucionára, eštébáka, vlastne každého „tvorcu“. Už dávno sme sa začali hrať na Boha, aj keď o ňom vlastne nevieme nič. Vieme len to, čo sme si sami vymysleli, na čom sme sa dohodli, prípadne o čom niekto rozhodol.

Gorilie voľby...loď, ktorá sa plaví do neznáma

Poviete si, otrepaná pesnička Peciho Uherčíka a Martina Sarvaša. Otrepaná, ale stále aktuálna. Keď ju v 1989-tom roku Ďurinda s Pecim  a s „občianskym združením  Zvieratá“ nahrali a video tajne zostrihali v Slovenskej televízii, nevedeli, akú historickú, ale najmä nestarnúcu hodnotu zakódovali do textu a atmosféry rockovej skladby.  Bolo to prvé, čo mi napadlo, keď som si dnes, v predvečer ďalších parlamentných volieb v roku 2012 sadol ku klávesnici a začal písať tento text.

Kam sa plaví náš malý slovenský svet? Kedysi v Kusturicovom filme Underground sa s Juhosláviou protagonisti úžasného filmu nostalgicky lúčili  so slovami : „Goodbye Yugoslavia“. Vtedy ju geniálny režisér, odchovanec pražskej Famu, prirovnal k akémusi ostrovu, ktorý sa vzďaľuje. Otázkou však bolo, kto komu? Či vtedajšia Juhoslávia občanom, alebo občania Juhoslávii. Nikdy som sa to nedozvedel. Tak to je aj so zajtrajšími, či už dnešnými voľbami. Čo opúšťame a čo nás čaká? Hneď v úvode priznávam „nič dobré“. Prečo?