Ľudská pamäť nie je hard disk. Je to spleť kanálikov, ktoré ukrývajú všeličo, dokonale neutriedené a chaotické. Aspoň si to myslím. Presvedčili ma o tom víťazi tohtoročných parlamentných volieb. Hovorím víťazi, pretože tí, ktorí majú zasadnúť do parlamentných lavíc sa zatiaľ všetci tvári ako víťazi....ktorí stratili pamäť.

Nedeľný televízny kolotoč, ale aj predvolebné tókšou boli brilantnou ukážkou našej politickej scény. Opäť som sa presvedčil, že sa naše politické matriošky ani o cól neposunuli. Kam? Keď už nikam, tak aspoň o schodík bližšie ku svojim voličom. Ani to sa nepodarilo. Aby bolo jasné, hovorím o slobodných demokratických voľbách na Slovensku. Po volebnej noci sa lídri strán osprchovali, poniektorí vytriezveli, nadýchli sa a zabudli na tých, ktorí poctivo išli vhodiť svoj volebný lístok do urny presvedčení, že sa ich hlas nestratí, veď máme demokraciu. Už pred voľbami som vo svojom článku Ako sa do politiky volá... spomenul krehkosť súčasnej európskej demokracie „že si poniektorí dovolia legitímne sľubovať fašizmus, terorizmus, anarchiu a Armagedon.“

Sezóna predvolebných kortešačiek je tu opäť. Mám pocit, že len pred nedávnom sme išli do volebných miestností, aby sme vyjadrili svoj názor.....no tak trochu. Vlastne priestor na vyjadrenie vlastného názoru počas volieb ani nie je. Volič nemá šancu sadnúť si za stôl s politikmi a debatovať o veciach, o ktorých si vytvoril vlastnú mienku. Naopak politici sa v médiách baletným spôsobom pohybujú po politickom javisku, robia piruety, skáču, dokonca niektorí aj lietajú, zo strany do strany, alebo do nebeských výšin porovnávajúc sa s Pánom Bohom. Pretože ten či onen vlastný politický názor je určite ten naj, navyše šitý na mieru voliča. Škoda však, že si neraz zabudnú vziať miery. Potom ušijú sako s príliš krátkymi rukávmi, alebo z ich nohavíc trčia ponožky.

Peter Juščák píše o kradnutí

Buď som pri tom nebol, alebo som o ničom nevedel

Určite sa vám to už stalo, že ste boli osobne prítomný pri nejakej udalosti, skutku, katastrofy a ste skalopevne presvedčený, že to, čo ste videli sa naozaj stalo, Žiaľ vás musím uistiť, že nemáte pravdu. Sám na vlastnej koži som v posledných mesiacoch a týždňoch zažil na Laurinskej 2 fatamorgánu. Aspoň mi o nej farbisto píše Peter Jučšák na stránkach novín, kde mám osobný zákaz publikovať. Presnejšie na blog.sme.sk sa moje meno nesmie objaviť. Ale to je druhoradé.

(Dnes píše Peter Juščák)

Ľudia kradnú a nechajú sa okrádať. Môže za to poddanská duša?

Neprejde deň, aby médiá nepriniesli správu o nových a nových podfukoch, jalových obchodoch, zlých zmluvách s úmyslom potiahnuť zo štátneho, potiahnuť zo spoločného, prosto, obohatiť sa na úkor bezbolestného štátu.
Vidiac toto božie dopustenie už si asi povedal každý úradník, funkcionár, nižší či vyšší zástupca ľudu, že treba konať väčšinovo – ako inak by sme sa prepracovali k poprednému miestu v rebríčku korupcie? Ako inak sa dal dosiahnuť dnešný stav fatálneho znechutenia?
Mám v pamäti staršie bolestínske texty o maďarskej a českej zlovôli, o potrebe vlastného štátu s vlastnou správou vlastných vecí. Prešlo dvadsať rokov a tuším nastal čas klásť otázky, kam sa podeli junácke predsavzatia ponovembrových buditeľov a zakladateľov? Kde sa stala chyba, že z vysnívaného štátu sa dolujú poklady dynamitom a budúcnosť spoločnosti, národa, jeho povznesenia – nič z toho zrazu nie je ani len predmetom úvah.
V čom tkvie slovenská zúrivosť s akou sa mnohí pustili do demontáže štátnych zdrojov? Nie je to v našej poddanskej filozofii – čo si nevieme obhájiť to ukradneme? Bezuzdnosť, ktorá pripravuje štát o veľké hodnoty, akoby sa netýkala budúcnosti a kvality života aj synov, bratov, rodín samotných aktérov, akoby oná bezuzdnosť bola oprávnená.
Akoby mierila proti nedefinovanému démonovi, proti zvláštnej zmesi pána, grófa, štátu, monarchie, maďarónstva, čechúnstva... asi to je dôvod, že aktéri každodenných afér nemajú pocit viny ani pocit hanby. Berú, lebo je im geneticky dané, že v grófskej kúrii sa treba hrať na grófov.
Napodobiť ich a zároveň sa im pomstiť, poroztĺkať ich prepych a zároveň si dostatočne nahonobiť vlastný a stať sa aspoň na chvíľu nenávideným pánom. Okúsiť slasť neobmedzenej moci, moci beztrestne si vziať, čo sa im zapáči a potom opatrne vykuknúť z ulity a skúmať či už prišiel čas predviesť sa pred hlúpym obecenstvom.
Schizofrénia, ktorá sprevádza toto podvedomé konanie, poškodzuje predovšetkým otrocky sa prizerajúcich občanov. Aj v tomto druhu pasivity je čosi z poddanstva a viery v nemennosť hier, ktoré predvádzajú dočasní i trvalí mocnári, a poddaní zo strachu pred ich mocou im pre istotu drukujú a tlieskajú. Akoby poddanská duša stále nechápala, že vláda rovná sa zodpovednosť, kým rozšafnosť je jej rozpúšťadlom.
Čítajte viac: http://komentare.sme.sk/c/6819390/ludia-kradnu-a-nechaju-sa-okradat-moze-za-to-poddanska-dusa.html#ixzz2UzBGZ6Ya