Ulice sú plné hesiel o demokracii, o fašizme, liberalizme, marxizme, na saká sa lepia viacfarebné vlajočky, pripínajú odznaky. Len poniektorí si nosia bez označenia v hlave obyčajný zdravý rozum. Napriek nedostatku toho posledného je to jediná pomôcka, aby sme úplne nezblbli. Ukážkou takejto situácie je odozva „výstrelu z dela“ Ministerstva kultúry, ktoré teatrálne zverejnilo návrh  nového zákona o verejnoprávnom vysielateľovi. Posledných pár rokov nesie značku RTVS – Rozhlas a televízia Slovenska. Táto značka má manažérske korene v rozhlase na Mýtnej 1 odkiaľ do funkcie generálneho riaditeľa za potlesku politickej strany OĽANO (pridali sa aj mnohí ďalší)  prišiel súčasný generálny riaditeľ RTVS Ľuboš Machaj. Možno potvrdiť, že väčšinu svojho života strávil na rozhlasovej stoličke. Je pamätníkom „porevolučných“ nových čias slovenských médií, ktoré dodnes stihli napísať pestrý dobrodružný román o tom, „ako sa kalili“ médiá na Slovensku. Tých tridsaťštyri rokov bolo zväčša v znamení boja o Slovenskú televíziu a Slovenský rozhlas, ktoré na prvý pohľad nikomu nepatrili. Ale aj tak sme ich platili. Zakaždým, keď sa menila moc v štáte doprava, doľava, hore, či dole, vždy bol záujem víťazných politických strán len tak zadarmo „demokraticky“ obsadiť verejnoprávne médiá. Napriek nekonečným novelizáciám mediálnych zákonov neboli Slovenská televízia ani Slovenský rozhlas verejnoprávne. V prvom rade na ne nadávali občania Slovenska, ktorí ich natvrdo platili, pričom ani poriadne netušili prečo. Aj keď to bolo len pár korún / eur mesačne, nárek divákov o zbytočne vyhodených peniazoch bolo počuť všade. Politickí reprezentanti sa predháňali obsadiť stoličky v štúdiu, aby sa ako kohúti predvádzali na svojom humne pred ostatnými domácimi zvieratami. Ruku na srdce, manažment  RTVS poctivo slúžili týmto politickým úchylkám. Niektorý viac, iný menej. Najpresnejšie to sformuloval už v roku 1945 George Orwell vo svojej satiricko-politickej fantasy story Zvieracia farma. Pripomeňme si časť, v ktorej po neúspešnom pokuse o znovudobytí farmy pánom Jonesom a jeho spoločníkmi v „bitke o kravín“ oznámi Snehuliak svoje plány na modernizáciu farmy výstavbou veterného mlyna. Napoleon s tým nesúhlasí a spor vyvrcholí tým, že Napoleonove psy vyženú Snehuliaka z farmy. Nič vám to nepripomína?

Možno ste si to ani nevšimli, ale na Slovensku máme verejnoprávne vysielanie televízie. A to už šesťdesiatosem rokov. Na rozdiel od verejnoprávneho rozhlasu, po novom rádia, ktoré začalo vysielať podstatne skôr.

Keď vonku panuje pani Zima, v teple televízneho štúdia sa s heslom „Ako ďalej, RTVS?“ usalašili naslovovzatí odborníci na médiá, generálny riaditeľ RTVS Ľuboš Machaj a poslanci NR SR Roman Michelko (poslanec za SNS), Zora Jaurová (poslankyňa za PS) a Dušan Jarjabek (poslanec za SMER-SSD). Reláciu uvádzala Marta Jančkárová, ktorá je známa nielen ako cieľ drsných anonymných vyhrážok za redakčné nezvládnutie politickej rozhlasovej relácie, v ktorej nebolo umožnené poslancovi za SMER-SD zúčastniť sa, ale aj ako moderátorka nezvládnutého rozhovoru pri príležitosti “oslavy” rozdelenia Československa na dva samostatné štáty. Každý z nich už mal skúsenosť s médiami. Či ako divák, bývalý rozhlasový pracovník, člen Výboru pre kultúru a médiá, alebo ako literát a zároveň divák verejnoprávnej televízie a rozhlasu. Jeden generálny riaditeľ a traja politici. Už to vypovedá o povahe diskusie. Verejnoprávna RTVS sa akoby zázrakom prebudila a zorganizovala diskusiu o sebe, médiu, ktoré sa už dlhé desaťročia potáca medzi divákmi a politikmi. Od úplného nezáujmu verejnosti až po hromadný útok kritikov. V každom prípade ide o proces postupnej premeny kultúrnej inštitúcie na múzeum mediálnej minulosti na Slovensku. Ani spomínaná diskusia nevybočila z dávno prekonaného pohľadu na verejnoprávne médium. Vo vyjadreniach diskutujúcich sa objavovalo objavené a kládli sa otázky stokrát zodpovedané nielen vo svete, ale aj u nás. Po siahodlhom diskusnom pokri (kartová hra, pozn. autora) medzi zástupcami víťazov volieb a opozície vytvorenej generálnym riaditeľom a opozičnou poslankyňou zaznela „omračujúca“ otázka od Dušana Jariabka: Čo od tej televízie chceme, čo by mala robiť...? Odpoveďou moderátorky bola pozvánka na ďalšie televízne stretnutie: „To sa dozvieme nabudúce...“