Veselý spevák s motýlím hlasom
Premiéra inscenácie Bonviván na Novej scéne
Na Slovensku máme niekoľko osobností, ktoré sa stali symbolmi. Takými boli Štefánik, Jánošík, ale aj Tiso, Husák a Matovič. Táto nesúrodá zbierka symbolov charakterizuje nielen ich osobité povahy, ale aj dobu, v ktorej žili, a spoločnosť, ktorá sa im neraz obrátila chrbtom. V umení sa symbolmi stali najmä tí, na ktorých sa nedá zabudnúť. Na rozdiel od politiky nepoznám umelca, ktorý by sa preslávil svojou podpriemernosťou, netalentovanosťou, prípadne nekompetentnosťou vykonávať svoje remeslo. Króner, Machata, Filčík, Vášáryová, Duchoň, Kostolányiová, Hikysch, Ballek, Rúfus, mená na ktoré sa nezabúda. K nim bez pochybností patrí František Krištof Veselý. Jeho životný osud sa stal aj symbolom doby, v ktorej žil a pracoval.
Zomrel jeden z posledných slovenských filmárov
S každým človekom vždy niečo na tomto svete umiera. Nie preto, aby sa niečo nové narodilo, ale preto, aby sme sa prebudili a zistili, čo sme s ním stratili.
Takým je určite filmár Juraj Jakubisko. Ak som použil prívlastok jeden z posledných slovenských, nemyslel som tým, že na Slovensku už nevznikajú žiadne filmy. Je to poznanie, že film nie je iba droga, propaganda, napínavý príbeh, alebo bohapustá komédia. Film má vlastný život, bez toho, kto ho vlastní, narába s ním a používa/zneužíva ho pre osobný cieľ. Má vlastnú filmová reč, ktorá v sebe ukrýva všetko, čo by mal v sebe naveky strážiť každý človek. Je to sloboda tvorby vo všetkých jej odtieňoch. Pre filmárov, ku ktorým sa klaniam, je to najmä jej hľadanie. Jedným z posledných na Slovensku, kto ju počas svojej tvorby našiel, bol filmár Juraj. Nekompromisný tvorca, ktorý navyše doplnil filmovú reč o morálne posolstvo. To sa už dnes nenosí. Prečo? Lebo súčasný film na Slovensku je v rukách pokrytcov. Sú to tvrdé slová, ale čo už. Žijeme svet bez bariér slobody, vo virtuálnej neslobode a škrípaní zubov.
Zdeněk Sychra - Rozlúčka s priateľom
Zdenko, tvoj odchod ma nielen prekvapil ale aj sklamal. Rátal som s tebou v septembri tohto roku pri spomienke na 100 rokov mojho otca Michala Belaka. Spolu ste boli osudovo spätí s Tatra revue. Musim sa s tvojim odchodom zmieriť. Ale urcite si na teba budem spomínať cez tvoje pesničky a spomienky. Česť tvojej pamiatke. Bol si eso slovenskej hudby.
Sychra
Nero a Seneca 2019
„Život je ako divadelná hra, nezáleží na tom, ako dlho trvá, ale ako dobre bola zahraná.“ Seneca. Nie je to jediný citát slávneho filozofa antického Ríma. Vystihuje skôr tému konfrontácie umeleckej tvorby a mediálnych analfabetov, ktorá sa z nedostatku súdnosti, ale dostatku politických objednávok objavuje na internete, v denníkoch a na sociálnych sieťach.
Žijeme v dobe smartfónov, tabletov a vymytých mozgov, v ktorých zväčša zavládne panika, keď sa úplnou náhodou dotknú náročného posolstva pretlmočeného cez literatúru, film, divadlo, ale aj televíziu. Práve tá v ostatnom čase úplne rezignovala prinášať obsahy, ktoré sa snažia o reflexiu súčasnosti a provokujú diváka zamyslieť sa aj nad sebou samým. Time si money, čas sú peniaze. Jediná rovnica, ktorá určuje nielen kvantitu, ale aj kvalitu nášho života. Stojí to zato? Naozaj sme natoľko zdegradovaní, že si nerozdelíme svoj čas, ktorý nám vymeral život, aj na niečo hlbšie, múdrejšie, obohacujúcejšie?
Kukura, ty si skala...
...a na tej skale postavím divadlo. Nič iné nemohlo prísť na um divákovi počas zážitku z divadelného happeningu v divadle Aréna.
Biblia, strohý literárny názov inscenácie len ťažko ilustruje to, čo sa na divadelnej scéne odohrávalo. Táto zbierka príbehov napísaných v minulosti má neuveriteľnú moc akejsi neustálej reinkarnácie. Nie preto, že ju čítajú na celom svete, ale pre jej odkaz človeku. Nie ľudstvu, ale konkrétnej bytosti, ktorá dostala do daru vedomie svojej existencie a zodpovednosť konať a žiť slobodne. Ak Boh, hlavná postava príbehov je všemohúci a vševediaci, potom človeku, ako jeho dielu, bolo prisúdené svedomie a schopnosť tvoriť. Preto je biblická cesta človeka tisícročiami poznačená všetkými odtieňmi skutkov a citov. Od lásky, nehy až po krutosť a nenávisť. Biblia nie je návod na život, ale poznanie podmienok ľudskosti, bez ktorých nie je možné, aby Alter ego Boha na zemi mohlo prežiť. Dokonca nie je ani návodom, ako riadiť cirkev a jej náboženské učenie. Všetko je na pleciach človeka. Aj Pilát ukázal na zbičovaného Krista s tŕňovou korunou a povedal „Ecce homo, Hľa, človek!“ O tom je Biblia.
NaČap(k)ovaný Masaryk
Sto rokov života je pre človeka spravidla len nedosiahnuteľnou métou. Po takom čase je neraz ťažké spomenúť si na zážitky z vlastnej mladosti. Iné je spomínať kolektívne. Pamäť národa, spoločnosti, hordy, či monarchie je ohraničená len vlastnou schopnosťou pamätať si, ale najmä poučiť sa z minulosti. Históriu zväčša píšu víťazi a tak sa výklad dejín stáva skôr rukoväťou boja o moc ako pravdivým ohliadnutím sa za minulosťou. Chronicky katastrofálne je spomínanie, ak sa ho ujmú politici. Tí si nepamätajú ani na svoje vlastné prešľapy a chyby. Až na malé výnimky. Takou je osobnosť politika, prvého prezidenta Československej republiky T.G. Masaryka.