Čierne na bielom

Predaj * Martinus * ArtForum Pantarhei

Objednávka CD Bigbíťák

Objednávka CD
CD Bigbíťák

Návštevnosť

1399223
DnesDnes4330
VčeraVčera5725
Tento týždeňTento týždeň45582
Tento mesiacTento mesiac100000
CelkoveCelkove1399223

Čitáreň

Video vyhľadávanie

Foto

RTVS v čiernom?

Lubo 11 obcankaTentoraz budem osobný. Mám za sebou takmer celý život spojený s televíziou a rozhlasom. Už ako päťročný som sedával v televíznom štúdiu na Zochovej ulici, kde teraz sídli VŠMU a počúval som rozprávky tety Viery Bálinthovej. Ešte predtým som sa párkrát odviezol malým autobusom od kina Pohraničník na Kolibu, kde začínalo vysielať úplne prvé televízne štúdio. Môj otec Michal Belák ako herec a jeden z prvých televíznych moderátorov bol pri tom.

Ubehlo 68 rokov a na ulici sa objavili demonštranti s ústami prelepenými čiernou páskou. Priznám sa, napriek vážnosti situácie, bolo mi to smiešne. Pripomínalo mi to televíznu reláciu Čo dokáže ulica, ktorú som pre Československú televíziu, neskôr Slovenskú televíziu, pripravoval v deväťdesiatych rokoch už ako nezávislý televízny producent. Bola to satira na život, ktorý spoločne zažívame.  Časy sa zmenili, ľudia sa nezmenili, prišla éra, kedy sú všetci proti všetkému. Neraz je to len ponáška na situácie, ktoré zaznamenávala skrytá kamera. Spomínam to najmä preto, lebo časť pracovníkov, teda zamestnancov RTVS sa rozhodlo štrajkovať za verejnoprávne médiá. Štrajk, čiže úplné alebo čiastočné zastavenie práce zamestnancami je podľa Ústavy SR nástrojom zamestnancov na ochranu svojich ekonomických a sociálnych záujmov v spojení s riešením ekonomických otázok a otázok sociálnej politiky. Preto akékoľvek úsilie štrajkujúcich televíznych zamestnancov nemá so zákonom o štrajku nič spoločné. Je to čisto politické vyjadrenie názoru. Podľa štrajkujúcich je to „boj“ za slobodu slova (?). Zmenil sa zákon, zanikla ich RTVS, ktorá podľa nich verejnoprávna bola a vzniká nová STVR, ktorá podľa štrajkujúcich verejnoprávna nebude. Tak čo bolo a čo bude?

V minulom storočí bola v Československu, neskôr na Slovensku len jedna televízia a jeden rozhlas. Vtedy sme o verejnoprávnosti nediskutovali. Vysielanie rozhlasu a televízie bolo pod prísnou kontrolou straníckych, presnejšie komunistických orgánov. Cenzúru po roku 1968 vystriedala autocenzúra. Napriek tomu vznikalo množstvo dodnes nenahraditeľných televíznych diel, ktoré prežili vlastný život vtedajšej televízie, prípadne rozhlasu. Bolo sa na čo pozerať, čo počúvať, čo obdivovať, ale aj čo zatracovať a kritizovať. Po roku 1989 sa malo všetko zmeniť, aj televízia a rozhlas. V Československu, neskôr na novučičkom Slovensku. Začalo sa im hovoriť verejnoprávne. Podľa právnej terminológie ide o právnickú osobu (podľa odseku 3 písm. d), ktorá je založená alebo zriadená na účel plnenia potrieb všeobecného záujmu a nemá výrobný alebo obchodný charakter. Napriek tomu verejnoprávne médiá mali aj obchodný charakter, a to predajom reklamného času, až do chvíle, keď na základe rozhodnutia zákonodarcov začali vznikať komerčné rádiá a televízie s platnými licenciami a začali podnikať. Rozrástol sa reklamný trh a do komerčných televízií začali tiecť milióny z tržieb za tovar. Aj mediálny obsah sa stal tovarom. Všetko upravovali zákony o vysielaní a retransmisii, reklame a ďalších zákonných podmienkach, ktoré mali vytvárať legislatívny priestor pre vysielanie. Dokonca vznikol aj štátny orgán, ktorý mal plniť úlohu vydavateľa licencií a kontrolovať plnenie zákonom predpísaných povinností vysielateľa. Aj verejnoprávna televízia a rozhlas mali zákonom určené svoje povinnosti. S malým rozdielom v možnosti predávať reklamný čas. Preto sme sa mali na ňu všetci zložiť a každý mesiac odviesť pár korún, neskôr eur, aby nám vysielali „v mene zákona“ a v mene „verejného záujmu“. Potiaľ strohá právnická teória.

Už pár dní po sedemnástom novembri 1989 sa začal boj o ovládnutie verejnoprávnych médií. Nebojovali občania, ale ich politickí zástupcovia. Nekompromisne vyradili „verejný záujem“ z fungovania televízie a rozhlasu a cez „svojich ľudí“ začali ovplyvňovať najmä to, čo sa malo vysielať. Dejiny boja o Slovenskú televíziu, Slovenský rozhlas, neskôr RTVS majú bohatý príbeh. Len máloktorý generálny riaditeľ a jeho posádka vydržali v riadiacich kreslách celé funkčné obdobie. Hovorí sa, každý chvíľku ťahá pílku. Parlamentný víťaz volieb vo verejnoprávnych médiách bral vždy všetko. Záležalo len na generálnom riaditeľovi, ako šikovne preplával úskaliami politického ovplyvňovania života vo verejnoprávnej televízii a rozhlase. Fungovalo to na jednotku, len na vlastníka týchto médií, občana,  politici akosi zabudli. Frázy o politickej nezávislosti, transparentnosti, vyváženosti, pluralite názorov zostali na papieri. Na obrazovku v diskusných reláciách sa dostávali spravidla len „ich ľuďia“. Niekoľko desaťročí to nikomu neprekážalo. Najmä nie zamestnancom televízie, ktorí každodenne chrlili televízne a rozhlasové relácie podľa svojich schopností a zručností. Vzťah k inštitúcii bol rýdzo zamestnanecký. Nikto sa nepozastavil nad kvalitou, objektivitou a pravdivosťou informácií. Najmä v spravodajstve a publicistike. Prieskumy sledovanosti ale najmä spokojnosti televíznych a rozhlasových divákov a poslucháčov vystriedali čísla (ratingy). Podiel na trhu, sledovanosť televíznej stanice v jednotlivých časových pásmach určovali a určujú úspech médií. Do jedného vreca spadol takzvaný duálny systém vysielateľov, ktorí sa začali predbiehať v sledovanosti. Aj RTVS. Dokonca aj dôvera divákov sa meria číslami. V tom je Slovensko na čele s RTVS stále na európskom chvoste, ale doma to stačí.

Pokiaľ sa v parlamente striedali spravidla štandardné politické strany, iluzórne pokojné vlny verejnoprávnej televízie a rozhlasu len občas zaplieskali, keď sa hovorilo o peniazoch a sledovanosti. Opakovaná pesnička o nepotrebnosti verejnoprávnych médií neustále v spoločnosti osciluje. Stačí však trojročný rozpad fungovania štátu a geopolitická kríza vo svete od roku 2020 a drak so zástavou slobody slova sa vynoril z mediálnych domov. Najmä z Mlynskej doliny. Stačili tri roky na to, aby sme si uvedomili, čo v súčasnosti mienkotvorné médiá stvárajú. Aj komerčné. Spravodajstvo a publicistika v rukách mediálnych majiteľov pravdy sa zmenili na vojenský arzenál. Z redaktorov sa stali politickí makléri a z objektívnych informácií zas náboje do každodennej ofenzívy na verejnosti. Nastúpila tvrdá manipulácia s mediálnym obsahom, ktorý sa „žiaľ“ nedá spočítať, vydeliť ani násobiť. Jednoducho JE. Pokiaľ sa to objaví v komerčnom médiu, tak nejeden mávne rukou““... veď si to zaplatili.“ V RTVS to platíme všetci.

Po ostatných parlamentných voľbách, keď k moci prišli politici s osobnou skúsenosťou z neraz vykonštruovaných obvinení a manipulácie s informáciami, si uvedomili, čo je televízia a rozhlas a ako sa dajú zneužiť. Doplatili na to nielen oni, ale celá spoločnosť. Významne k tomu prispelo ovplyvňovanie verejnej mienky zo zahraničia. Najmä jednostranným informovaním o správe vecí verejných v Európskej únii. Globalizácia a nekompromisné presadzovanie neoliberalizmu ako jedinej európskej (ak nie svetovej) doktríny rozvrátili spoločenstvo celej Európy. Významne prispel aj konflikt na Ukrajine a sankcie, ktoré sa v konečnom dôsledku obrátili proti vlastným občanom. To všetko prebiehalo najmä v médiách ako veľký filmový príbeh.

Ak niekto pochybuje o vážnosti situácie v médiách, mal by si „prelistovať“ posledné tri roky a pripomenúť si, akú úlohu zohrali médiá pri politickom lynči najmä strany SMER-SD, pri zvolávaní obyvateľov na protestné námestia priamo v spravodajstve všetkých televízií, dezinformačná kampaň proti pochodom za mier, pohotové štáby, ktoré vopred vedeli o zásahoch NAKA pri zatýkaní politikov. Dokonca dávali priestor ľuďom, ktorí nálepkovali oponentov hanlivými prívlastkami konšpirátor, hejter, hoaxer, faker, dezolátor, proruský trol, fašista a tak ďalej. Médiá boli pri tom, keď sa v štúdiách rozprúdila jednostranná diskusia o príprave zákona, ktorý by mal umožniť cenzurovať obsah vyjadrení na verejnosti. Najmä na internete, kde sa šírili alternatívne informácie, iné ako v mainstreame. Médiá pri tom nezohrávali len úlohu spravodajcu. Naopak, šírili polopravdy a skreslené informácie, ktoré sa ako hadí jed šíril tepnami spoločnosti. Stačilo použiť zázračnú formulku „údajne“ a „podľa neoverených správ“. Stačilo to na to, aby sa na verejnosť dostala lož a manipulácia s pravdou. Preto je pojem dôveryhodnosť v médiách na Slovensku nedostatkovým tovarom. Vyvrcholilo to atentátom na demokraticky zvoleného premiéra Slovenskej republiky Roberta Fica. Po tom je už iba jedna cesta. Vzájomné účtovanie znepriatelených táborov na uliciach. Chceme to?

Nestačí si prelepiť ústa a vyjsť s hŕstkou redaktorov na ulicu. Sloboda slova potrebuje viac. Radikálnu zmenu vo fungovaní médií na Slovensku. Mohla by k tomu prispieť aj legislatívna zmena verejnoprávnej inštitúcie. Nemala by to byť len nálepka STVR, ale aj zmeny v riadení. Bude treba urobiť veľa. Zmeny v novom zákone sú len začiatkom budovania charakteru verejnej služby v médiách. Nie verejnoprávnej inštitúcie. Tú už máme pod rôznymi názvami vyše tridsať rokov bezo zmeny. Keďže Richard Sulík zrušením koncesionárskych poplatkov ako prvý zatĺkol klinec do nezávislosti RTVS, bude potrebné jasne upraviť aj nezávislosť financovania od štátu. Ak si však niekto myslí, že finančná nezávislosť dáva voľnú ruku vysielateľovi investovať podľa vlastnej úvahy a zámerov, je na omyle. Novovzniknutá rada, ktorej sa vráti povinnosť zvoliť ale aj odvolávať generálneho riaditeľa STVR, musí pravidelne vytvárať rámec pre verejnú službu. Nie opisovaním hesiel zo zákona, ale aktuálnymi požiadavkami na inštitúciu, ktorej povinnosťou je napĺňať verejný záujem do bodky. Ak to manažment  STVR nedokáže, sám sa odsúdi na výpoveď. Rovnako etická komisia musí stanoviť mantinely správania a konania tých, ktorým sa poskytuje verejný priestor. Sú to najmä spravodajcovia a moderátori diskusných relácií. Nestačí zrátať čas venovaný koalícii a opozícii. Bude musieť kontrolovať najmä pluralitu v obsahu a moderovaní publicistických relácií, ich skladbe a oslovovaní respondentov. Je nemysliteľné, aby sa STVR opäť dostala do situácie, keď budú jej zamestnanci, či externí pracovníci zneužívať vysielanie na šírenie vlastných názorov a postojov. Ich povinnosťou je priniesť do médií obsah, ktorý rezonuje na verejnosti so všetkými názorovými prejavmi. Musia dokonale poznať priestor odkiaľ čerpajú relevantné informácie. STVR by sa mala profesionálne pýtať a hľadať. Presadzovanie vlastnej pravdy žurnalistov a moderátorov nemá čo vo vysielaní robiť. Na to sú pozvaní hostia, odborníci, ozajstní analytici, nie zástupcovia netransparentných mimovládok a nedôveryhodní mediátori. Nahradiť jednostranné tvrdenia vytvorením mediálneho priestoru každému, kto prináša vlastný relevantný názor k danej téme.

Nestačí kalkulačkou kontrolovať výdavky a príjmy inštitúcie. Podstatne dôležitejšie je, na čo sa verejné prostriedky dávajú. Určite je namieste otázka podielu vlastnej výroby a výroby relácií v externom prostredí. Nemožno sa zavrieť do budovy a odstrihnúť nezávislých producentov z prípravy obsahu vysielania. Sú to napríklad filmové projekty, dokumentárna tvorba, ale sčasti aj zábava, ak ide o originálny a náročný projekt. Je neprijateľné, aby sa do externého prostredia dala výroba zábavnej relácie, ktorá je situovaná do televízneho štúdia za prítomnosti divákov a pár hostí, ktorí sa hodinu zabávajú na vlastných vtipoch. Pritom diváci netušia, na čom sa účinkujúci v štúdiu zabávajú a hurónsky smejú. Ako príklad môže slúžiť zakúpený holandský zábavný cyklus Milujem Slovensko vyrábaný spoločnosťou goodtv, s.r.o. Je ich viac. V Mlynskej doline sú štyri štúdiá, takmer 2000 m2, ktoré po desaťročia stíhali poskytovať priestor pre realizáciu rôznych projektov. Vtedy to stačilo. Dnes už nie? V minulosti televízia zamestnávala okolo 3 000 interných zamestnancov, ktorí zabezpečovali výrobu a vysielanie televíznych relácií. Dnes je to v RTVS celkove 1500 pracovníkov. V porovnaní televízia Markíza má okolo 500 a televízia Joj do 250 interných zamestnancov. Na projekty celoštátneho a medzinárodného významu, ktorých príprava neraz presiahne viacero rokov musí štát prispieť na realizáciu cez fondy, prípadne prostriedkami vyčlenenými z rezortu kultúry. Rovnako STVR čaká radikálna rekonštrukcia inštitúcie, ale najmä obnova technického vybavenia, ktoré vážne zaostáva za novými trendami digitálnych technológií. Aj na to potrebuje financovanie štátom. Ten by mal byť zo zákona povinný starať sa o investície do budúcnosti. Takými sú pre program aj napríklad nákupy licencií na športové prenosy.

A čo sloboda slova, na ktorú sa odvolávajú „štrajkujúci“ zamestnanci verejnoprávnych médií? Ak ste to doteraz nepochopili, tak si tento článok prečítajte ešte raz.

Ľubo Belák

24.6.2024

Kam mieri v mieri Európa?

Lubo 11 obcankaNapriek zhodnej podobe slova „mieri“ sú jeho významy v súčasnosti nepríjemne odlišné. Zväčša sa mieri na nejaký terč, prípadne na iný objekt, napríklad aj na človeka. Používa sa k tomu luk, gumipuška, pištoľ, puška, samopal. Alebo je to smer, kam sa uberáme. Mier, podstatné meno neživotného mužskému rodu, takýto rozsah významov nemá. Buď je mier, žijeme v mieri, chceme mier, alebo jednoducho nechceme. V tom prípade je jeho opakom vojna, nenávisť, agresia, zbrojenie, výbuchy granátov a najnovšie dronov s vojenským materiálom.

Čítať ďalej: Kam mieri v mieri Európa?

Občianska vojna, politický gýč, Snowden, nebinárny sex a Európska únia

Lubo 11 obcankaNa premiéra Slovenskej republiky bol spáchaný atentát! Toľko titulky. Bez očakávaných komentárov a pokryteckých prejavov sústrasti štátnikov. Málokto si uvedomí, že je to začiatok občianskej vojny, ktorá  „doteraz bez výstrelov“ prebieha už pár rokov. Zbraň bola namierená proti politikovi, ktorý nesúhlasil so stavom našej spoločnosti. Otvorene kritizoval Európsku úniu, Nato a najmä novú politickú kultúru neoliberalizmu. Čo tomu predchádzalo?

Čítať ďalej: Občianska vojna, politický gýč, Snowden, nebinárny sex a Európska únia

Bratislava nie je Slovensko, Vojna nie je mier a Slováci nie sú blbí

Lubo 11 obcankaChcem vám povedať jedno zreteľne a jasne. Toto vám nezabudnem…” uviedol vo svojom povolebnom prejave porazený kandidát Ivan Korčok. Nielen on, ale aj väčšina voličov na Slovensku, nezabudne na jeho vyjadrenia a atmosféru na námestiach počas predvolebnej kampane, kde odzneli aj slová rečníkov: “SMER-SSD volili fašisti a neonacisti, vyslovene spodina...“, alebo „Fico do basy!...Dosť bolo Fica!“. Bratislavské námestie oslavovalo víťazstvo Ivana Korčoka s istotou jeho víťazstva aj vo finále. Zabudli na Slovensko, mestá a dediny, kde okrem Bratislavy žijú tiež občania Slovenskej republiky, majú svoje problémy a svoje túžby. Krik z námestí sa dostal až k nim. Práve to zburcovalo aj tých, ktorí neboli rozhodnutí ísť voliť. Slováci, ktorých bratislavské celebrity označovali za spodinu, dezolátorov, proruských konšpirátorov sa zobudili a išli k urnám. Toto bola hlavná porážka bratislavskej pýchy a nadradenosti, s ktorou do volieb išiel aj Ivan Korčok.

"Ale dá sa to vyhrať aj tak, že z toho druhého, aby som bol presný - zo mňa, urobíte kandidáta vojny," Táto metafora Ivana Korčoka, či anonymného autora jeho myšlienok, zaznela ako výčitka Petrovi Pellegrinimu. Protikandidátovi, ktorý sa takmer počas celej kampane zdržiaval komentárov a glosovania o svojou súperovi na prezidentskú stoličku. Už to vyzeralo tak, že o jeho predvolebnej pasivite začali pochybovať aj jeho prívrženci. Ivan Korčok sa sám svojim predchádzajúcim politickým a úradníckym diplomatickým životom postupne vyobrazil ako nekritický zástanca vojenskej agresie, ktorá sprevádza západné krajiny novodobou históriou vojenských zásahov mimo vlastného územia. Juhoslávia, Kosovo, Afganistan, Irak, Sýria, Lýbia, Gaza;  Korčok vždy stál na strane západného agresora. Posledným ťahom štetca na vyobrazení militantného Ivana Korčoka bola jeho neúmerná aktivita v presadzovaní vojenského riešenia krízy na Ukrajine, kde okrem podpory neustáleho vyzbrojovania ukrajinskej armády úplne aj ako minister zahraničných vecí rezignoval na diplomatické riešenie krízy. Namiesto stretnutí so štátnikmi si obliekol vojenskú uniformu, nasadil si helmu a vyrukoval na Ukrajinu, nie aby hrdinsky bojoval proti agresorovi, ale aby sa verejne prihlásil k vojnovému riešeniu v čase, keď na bojisku nechali svoje životy státisíce vojakov. Vojna je Mier....by malo byť heslom Ivana Korčoka. Videli to všetci....na celom Slovensku.

Na Slovensku sa dá stať prezidentom Slovenskej republiky aj tak, že budete viesť netransparentnú kampaň (o Pellegrinim, pozn.)...“, pripomína Ivan Korčok svojim fanúšikom v bratislavskej tržnici. Nespomenie však, že netransparentná kampaň má aj inú podobu ako vedenie bankového účtu. Bola to najmä podprahová kampaň českej politickej scény, do ktorej zapojili bratia Česi aj médiá. Určite k tomu patrí aj postoj Českej vlády k vláde Roberta Fica. Českí politici si diplomaciu začali zamieňať za pokrytectvo. S úsmevom a s pokrikom „bratia Slováci, naši najbližší partneri...“ jedného dňa zastavili medzivládne rokovania so slovenskou vládou. Bola to len zhoda okolností, že to bolo práve v čase predvolebnej kampane na Slovensku? Bol to otvorený odkaz Slovákom, aby kandidáta koaličných strán nevolili. Určite by sa mal niekto spýtať, kto zaplatil vlaky z organizovaným transportom mladých ľudí z Česka, ktorí mali posilniť voličský tábor Ivana Korčoka. Opäť „transparentne“ organizátori bezplatného zájazdu z Česka vyhlasovali, že to nemá nič s volebnou korupciou: „veď vlakom môžu prísť aj voliči Pellegriniho...“ Potom, ako sa robil výber „apolitickej“ mládeže, ktorá „narukovala“ do šíkov Ivana Korčoka? Boli to aj ďalšie netransparentné aktivity v tábore súčasnej opozície na čele s prezidentkou Zuzanou Čaputovou, ktorá sa tiež v predvolebnej atmosfére na pražskom hrade stretávala s tými, ktorí zabudli, že na Slovensku je premiérom Robert Fico. Podobne „transparentne“ sa chovali české médiá, najmä Česká televízia. Dva dni pred voľbami si Michaela Jílková do svojej relácie Máte slovo pozvala poradcu Roberta Fica docenta Eduarda Chmelára. Nedostatočne skrytým zámerom českej verejnoprávnej televízie bolo pri hľadaní dôvodu jednostranného kroku českej vlády vystaviť slovenského zástupcu kritike za kroky súčasnej slovenskej vlády.  Plánované divadlo na „utužovanie priateľstva“ medzi Slovenskom a Českom sa napriek pokryteckej dramaturgii v istom momente zlomilo. Dôvodom bola bravúrna obrana Eduarda Chmelára voči útokom plných klamstiev českého ministra pre európske záležitosti Martina Dvořáka a neistého politológa Jozefa Mlejneka (z FSV UK). V Tridsiatej tretej minúte zrazu počas vysielania pristúpil k zmierlivej Michaele Jílkovej tajomný muž v kvalitnom obleku a podal jej hárok papiera. V réžii pochopili, že je zle a treba vrátiť debatu späť k agresívnemu obviňovaniu slovenskej vládnej politiky s jasnou nevyslovenou správou pre Slovákov. Kandidáta takejto slovenskej koalície nevoľte! Čítajúc z podaného papiera pani moderátorka vypálila: „aby nešlo jen o Ukrajinu...to je chování vašej ministrině kultury“ a spustila súčet všetkých „zločinov“ novej slovenskej ministerky. Určite sa treba spýtať, či to všetko bola len „transparentná náhoda“? Opäť sa Slováci pri televízoroch dvíhali zo stoličky s presvedčením, že to takto nenechajú...ďalší klinec do prehry Ivana Korčoka.

Ukazuje sa ,že sa dá stať prezidentom Slovenskej republiky tak,  že budete šíriť nielen nenávisť, bičovať vášne a ľudí tlačiť na barikády....“, takto charakterizoval Ivan Korčok predvolebnú kampaň Petra Pellegriniho. V porovnaní s Ivanom Korčokom však bola kampaň Petra Pellegriniho len slabým odvarom toho, ako sa valila spúšť ohovárania a jedovatých slín práve z Korčokovho tábora. Už v prvom volebnom videoklipe Ivana Korčoka jeho tvorcovia prirovnávali Petra Pellegríniho k psovi na obojku so sloganom o PODRŽTAŠKE. Určite to so slušnosťou, férovou súťažou a galantnosťou nemá nič spoločné. Prirovnanie nielenže nie je pravdivé, ale bičuje voličov k banalizácii politických protivníkov. Je to len malý krok k stupňovaniu vášní a nenávisti. Tá sa naplno prejavila v organizovaní protivládnych opozičných protestov za účasti Ivana Korčoka, ktoré už možno charakterizovať ako štart k budovaniu barikád. Pellegrini sa ani raz nepokúsil demonštratívne podnecovať pouličné davy k nenávisti voči politickému súperovi, ktorý o sebe tvrdí, že je občiansky a nezávislý kandidát. Jeho „nezávislosť“ je spečatená priamou podporou opozičných strán na čele s Progresívnym Slovenskom, ktorého hlavnou politickou prácou je ohováranie súčasnej vlády v Európskej únii. Tak ako bol Peter Pellegrini kandidátom koalície, tak bol de facto Ivan Korčok kandidátom opozície bez akýchkoľvek presahov. Snáď len KDH so svojou „inkluzívnou“ liberálno-kresťanskou ideológiou (?) sa v opozícii liberálov ocitla omylom. To sa jej určite vypomstí pri najbližších voľbách do Európskeho parlamentu. Spravodajstvo RTVS chrlilo po celom Slovensku správu o „veľkých protestoch“ v Bratislave za účasti Ivana Korčoka. Ako zareagovali voliči koalície? Rázne sa zdvihli a namiesto do ulíc išli priamo k volebným urnám.

Voľby sa skončili. Začalo sa rátať, analyzovať, predpovedať, ale aj trepať dve na tri. Voľby síce vyhral Peter Pellegríni bez akejkoľvek viditeľnej kampane a Ivan Korčok prehral bez štipky slušnosti a férovosti, ale vo výsledku Slovensko prehralo. Nedalo sa ani očakávať, že voľby nového prezidenta Slovenskej republiky vyriešia to podstatné, destabilizáciu slovenskej štátnosti. Stačilo tri a pol roka vlády politicky ale aj ekonomicky skorumpovaných vlád diletantov, aby sa im podarilo na čele s prezidentkou Zuzanou Čaputovou roztrhnúť slovenskú spoločnosť na dva kusy. Nie sú to už ani dva tábory, ktoré vzájomne súperia o moc v štáte. Je to neľútostný boj dvoch uzavretých komunít bez šance vzájomne sa počúvať, prestať sa napádať a ceriť zuby. V týchto voľbách sa nič nevyriešilo. Ivan Korčok si sám a s výdatnou pomocou opozície svojou spomenutou predvolebnou aktivitou prehral voľby. Takto vydláždil cestu Petrovi Pellegrinimu k prezidentskej stoličke.

Už je tu len posledná, malá šanca, že nový prezident si uvedomí podstatu spoločenskej krízy a začne od gruntu zvnútra spoločnosti budovať stratenú slovenskú štátnosť. Po ruke má návod zvaný Ústava SR a vyše päť miliónov Slovákov a občanov inej národnosti, ktorí si želajú žiť v Mieri a v Prosperite. Je to v autentickej demokracii tak veľa?

Ľubo Belák

8.4.2024

Slovensko hľadá prezidenta

Lubo 11 obcankaKaždá televízna show potrebuje hviezdy a “hviezdny “ komparz, ktorý bude na povel tlieskať, kričať, vstávať a na záver poslušne odchádzať. Nie je to inak ani pri voľbe prezidenta Slovenskej republiky. Po tridsiatich rokoch existencie samostatného Slovenska a po zmene voľby prezidenta sme si už na to akosi zvykli. Až na to, že v roku 2024 sa voľby zmenili na futbalový zápas. Začali sme sa deliť na tých, ktorí chcú štátnu suverenitu, ukončenie vojny bez zbraní na Ukrajine a normálnu verejnoprávnu televíziu a rozhlas, a tých, ktorí zásadne žiadajú tvrdú integráciu Slovenska do akýchsi USE, v slovenčine  SŠE – Spojených štátov európskych a nekonečné dodávky zbraní na Ukrajinu bez akejkoľvek snahy o mier. O televízii a rozhlase to platí rovnako. Priaznivcom SŠE stačí neverejnoprávna RTVS vo farbách Progresívneho Slovenska a OĽANO (Slovensko).

Čítať ďalej: Slovensko hľadá prezidenta

Európska únia, mlynček na mäso studenej vojny a napoleonský syndróm

Lubo 11 obcankaUž sedemsto rokov pred narodením Ježiša z Nazaretu sa istý jeruzalemský prorok Habakuk sťažoval Bohu: „Pane, dokedy budem volať a nevypočuješ? Kričať k tebe: „Násilie!“ a nezachrániš? Prečo mi dávaš hľadieť na bezprávie a pozeráš sa na trápenie? Pustošenie a násilie je predo mnou, vzniká napätie, vybuchuje zvada.” Boha sme v mene inklúzie poslali do kláštora a namiesto neho sme si dosadili mantru s prepožičaným názvom Demokracia. Rovnako ako Boha sme ju nikdy osobne nestretli, len sa na ňu odvolávame vtedy, keď je zle. A v súčasnosti je naozaj v našom civilizovanom svete dosť zle. Prečo?

Čítať ďalej: Európska únia, mlynček na mäso studenej vojny a napoleonský syndróm

Dnešný dátum

nedeľa, 14 júl 2024

Návštevníci

Práve tu je 112 návštevníkov a žiadni členovia on-line

Novinky

Vždy s úsmevom… Vždy s úsmevom… 2024-07-09 - Takto si budem pamätať Palka Zelenaya, guru slovenskej populárnej... Čítaj viac
RTVS v čiernom? RTVS v čiernom? 2024-06-24 - Tentoraz budem osobný. Mám za sebou takmer celý život spojený... Čítaj viac
Kam mieri v mieri Európa? Kam mieri v mieri Európa? 2024-06-11 - Napriek zhodnej podobe slova „mieri“ sú jeho významy v... Čítaj viac
Svetová premiéra kvadrofonickej AIDY v Banskej Bystrici Svetová premiéra kvadrofonickej AIDY v Banskej Bystrici 2024-05-27 - Ak by si niekto myslel, že v Banskej Bystrici zaúradovala umelá... Čítaj viac
Občianska vojna, politický gýč, Snowden, nebinárny sex a Európska únia Občianska vojna, politický gýč, Snowden, nebinárny sex a Európska únia 2024-05-16 - Na premiéra Slovenskej republiky bol spáchaný atentát! Toľko... Čítaj viac

JEvents Calendar

July 2024
S M T W T F S
30 1 2 3 4 5 6
7 8 9 10 11 12 13
14 15 16 17 18 19 20
21 22 23 24 25 26 27
28 29 30 31 1 2 3
Používame cookies!

Na našej webovej stránke používame cookies. Niektoré z nich sú nevyhnutné pre fungovanie stránky, iné nám pomáhajú zlepšovať túto stránku a používateľskú skúsenosť (tracking cookies). Môžete sa sami rozhodnúť, či chcete cookies povoliť alebo nie. Upozorňujeme, že ak ich odmietnete, možno nebudete môcť využívať všetky funkcie stránky.