Ak si myslíte, že nasledujúci text bude o zábavnej televíznej relácii, mýlite sa. Presnejšie, tému skôr vystihuje zvolanie nášho národného hrdinu Jánošíka, ktorý sa s nami rozlúčil výkrikom: „Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte!“ Súčasnosť na Slovensku naozaj vyzerá tak, akoby každý niečo piekol, niekomu sa niečo prepieklo, alebo niekto chce niekoho upiecť. Samozrejme, že sa to týka aktualít našej politickej scény.

Po minuloročných voľbách sme si mysleli, že veľké víťazstvo „národných“ síl nasmeruje vývoj v spoločnosti správnym smerom. Zastaví sa nezmyselný militarizmus Európanov, v hospodárstve sa konečne začne uplatňovať zdravý sedliacky rozum a verejnoprávne médiá začnú zverejňovať pravdivé, neskreslené informácie, ktoré by mohli poslúžiť občanom pri ich rozhodovaní ako ďalej. Tri politické strany vytvorili asymetrický trojuholník s jasnou predstavou o budúcnosti Slovenska. Dokonca si to dali na papier, aby náhodou nezabudli. Žiaľ zabudli.

Prvým výkričníkom bola voľba nového slovenského prezidenta. Ukázalo sa, že z trojuholníka sa stali úsečky s rôznymi vektormi. Už nešlo o Slovensko, ale o figúrky, ktoré očakávali akúsi sladkú odmenu za postoje v ostatných pár rokoch. Presnejšie v troch rokoch vlády hulvátov, zlodejov, revanšistov a exhibicionistov. Vo veľkom finále to nakoniec získal ten, ktorý sľúbil nekompromisný postoj proti eskalácii vojny na Ukrajine. Už počas volebnej noci zažiarila závisť koaličného partnera. Navyše toho najmenšieho a najkrehkejšieho. V koaličnom kvetináči bolo zrazu až príliš tesno. Namiesto tulipánov tam začali kvitnúť kaktusy s ostrými pichliačmi. Stále hovoríme o koalícii. Ako obyčajne, opozícia opakovala mantry bez snahy prijať akékoľvek legislatívne, spoločenské a kultúrne zmeny navrhované víťazmi. Popravde ani nemuseli nič robiť. Sama koalícia si vymyslela vlastnú opozíciu. Namiesto štátnických postojov, ktoré si neraz vyžadujú kompromisy a ústupky, sa začalo hrať takmer vabank. Dnes a každé ďalšie nové ráno sa čudujeme, že sa vládna koalícia nerozpadla. Zápasy o miesto na koaličnom slnku snáď ani netreba vymenúvať. Dokonca aj sám veľký guru, predseda vlády, priznal, že takto sa vládnuť nedá. Takže, ako sa dá? Čo sa pečie za našimi chrbtami v radoch úradníkov a politikov vrátane lekárskej loby, ktorá opäť naštartovala poker o vyššie platy?

Súčasná slovenská verejnosť sa počas pár rokov nenávistne rozdelila na takmer dve rovnaké časti. Už to nie je rozdielny pohľad na život, ale súboj o moc. Kto z koho. Jeden druhého by najradšej zaškrtil, upiekol, vymazal, zrušil „v mene demokracie“. Tej demokracie, ktorú sme si upravili na obraz vlastný, nie Boží. Demokracia sa zmenila na slogan, ktorý možno použiť v akejkoľvek situácii. Demokratické je to, čo chcem ja a nedemokratické zas to, čo chce niekto iný. Tento „demokratický zápas“ ukazuje, že môžeme namiesto tohto honosného politologického termínu použiť slovo CHAOS. Nájdu sa aj ostrejšie výrazy. Nanešťastie pre nás, ale aj ostatných Európanov je táto spoločenská situácia pre celú Európu rovnaká. Pečieme koláč, aký robila mačička so psíkom v Čapkovej rozprávke. Aj oni sa nakoniec čudovali, čo to napiekli. Cudzie nechceme, vlastné si nedáme....aj keby mala vlastná koza zdochnúť.

Sme natoľko degenerovaní, neskúsení, hlúpi, že sa nevieme na seba pozrieť trochu z výšky, nadhľadu? Nemožno sa čudovať, že na politickom nebi sa stále viac objavujú figúrky, ktoré s „vládou ľudu“ nemajú nič spoločné. Práve chaos im dláždi cestu k moci. Nie je to po prvýkrát v histórii, kedy sa chaos mení na diktatúru. Komunisti to doplnili na „diktatúru proletariátu“. Akúsi kolektívnu autokraciu bez šance na zmenu. Preto sa nemožno čudovať, že aj vo svete sa upevňuje sieť autokracií, neporaziteľných vládcov, ktorí buď násilne, alebo s podporou fanatickej väčšiny si zabetónujú svoje postavenie vo svetovej politike. Dokonca niektorí si hovoria demokrati. Teoretici farebných prevratov radi používajú na zakrytie pokrytecký postojov termín „dialóg“. Ani tu vlastne o výmenu názorov nejde. Dialóg sa zmenil na zápas o víťazstvo s použitím akýchkoľvek zbraní. Aj atómových.

Staršie generácie, pamätníci, porovnávajú život „vtedy“ a „dnes“. Žiaľ je to len sentimentálna spomienka na mladosť. Pokiaľ minulosť bola chudobnejšia na veci vo výkladoch obchodov, súčasnosť trpí na vzťahy, družnosť, stretávania sa na ulici, v krčme alebo rodine. Všetci sú prilepení na obrazovky mobilov a tabletov a hltajú „pravdu“ digitálnych sietí a realitu, ktorá je len majstrovsky skonštruované NIČ. Pohodlie digitálneho sveta degraduje ľudskosť na klávesnicu počítača. Nové generácie rezignovali na spoločenský život, nesprostredkovanú komunikáciu. Už ani klasické krčmy nie sú tými, čo boli kedysi. Rum a pivo nahradili stovkami druhov cudzokrajných farebných fliaš a exotických chutí. Borovičku vystriedal kokaín. Sme zajatcami konzumu, spotreby a stresu zo zarábania peňazí. Teplo tradícií vystriedal chlad prosperity. Niečo zhnité je v štáte dánskom, hovoril klasik pred pár sto rokmi. Platí to aj dnes.

Blíži sa koniec roka 2024. Opäť sa bude oslavovať, pripíjať, sľubovať. Nestačí to. Na zmeny k lepšiemu treba niečo urobiť. Po roku 1989 sme sa veľa naučili, ale najmä pochopili, že pravidlá vo svete určujú mocní. Preto, pokiaľ je šanca postaviť do čela krajiny schopných, silných a podľa možnosti aj čestných ľudí, je na každom, aby začal hľadať toho svojho kráľa na šachovnici. Svet politiky nie je individuálny šport. Ihrisko je rozdelené na politické strany, ktoré si navzájom konkurujú. Tento politický kolektivizmus má zmysel len vtedy, keď sa medzi nimi presadia osobnosti. Potrebujeme ich? Podľa toho ako sa ukazuje, okrem premiéra Fica nemáme autority, ktoré by vedeli utiahnuť svoj politický záprah. V koalícii je to jasné. Ani Hlas a ani SNS  nepostavili do čela vodcov, ktorí by vedeli zjednotiť svoju politickú jednotku. Opozícia sa chváli nepochváliteľným. Mladý péesák Šimečka, vizážista Gröhling, ani desperádny Matovič s vyhoretým OĽANOm nie sú v stave vytvoriť akúkoľvek alternatívu, ktorá by na Slovensku prevzala moc do svojich rúk. Rovnako sú na tom politické trosky - Demokrati s Kollárova Sme rodina. Snáď len Republika s Milanom Uhríkom doteraz neukázala, čo môže priniesť do slovenského parlamentu. Zatiaľ to boli len silné slová a ukazovanie svalov.  Opozícia by si mala uvedomiť, že nestačí robiť alternatívny parlament na uliciach. Je to skôr prejav nemohúcnosti viesť politický dialóg v Národnej rade. Na ideologickom chvoste „visí“ Kresťanskodemokratické hnutie, ktoré už dávno opustilo všetko, čo v začiatkoch prinieslo do slovenskej politiky. Už to nie sú kresťanské témy, dokonca ani demokratické a o hnutí a jeho predsedovi Milanovi Majerskom treba úprimne pochybovať. Je čas na RESET. Nie ten Schwábov z čias Covidu. Ak sú sily, a peniaze(?) na nové tváre, je najvyšší čas sa zmobilizovať a predstaviť alternatívu slovenskej politickej scény.

Svet sa mení a s ním aj požiadavka na nové usporiadanie partnerstva krajín. Reálne vzniká nový priestor bez dominancie USA, EU a čiastočne aj Ruska. Je tu Čína, India, Brazília, nové výrazné mocnosti, ktoré odmietajú diktát postimperialistických krajín takzvaného západu. Zabudnime na zápas Východ – Západ, Rusi – Američania, Víťazi a porazení. Nie je čas na víťazstvá, lotérie, politické mariáše. Nielen my na Slovensku, ale aj vo svete máme jedinú šancu, nájsť spoločný jazyk, vzdať sa geopolitických doktrín akou je „America first“ a uplatniť „Human first“.  Sme stále bližšie k armagedonu, kedy už nebude dôležité kto z koho. Zemeguľa je len jedna a ľudstvo nemá inú alternatívu, ako nastoliť „TOTALITNÝ MIER“ bez nekonečných sporov. Na reči dnes už nikto nedá.

Nenechajme sa upiecť na panvici demagógie, aj keď Pečie celé spolitizované Slovensko. Zbytočne budeme analyzovať svet, keď nám ten náš uniká. Veľké zmeny nemajú šancu ak sa na samom začiatku neuplatní motýlí efekt. Teória Edwarda Lorenza platí všeobecne, aj na Slovensku. Na sviatky narodenia Pána si dávame rôzne želania. Čo tak si zaželať efekt Motýlích krídiel, ktoré zamávajú svetom, na začiatku tým svetom na Slovensku. K tomu nech nám Pán Boh pomáha.

V Bratislave, 17.12.2024

Ľubo Belák

Svet sa zbláznil? Hrá s nami nepoctivú hru? Alebo sa pripravuje na svoj Armagedon? Stále viac a viac sa prepadávame do stavu iracionálneho sveta nenávisti. Navzájom sa obviňujeme z nenásytnosti, revanšizmu, stratofóbii (strachu zo sveta kde žijeme), či krutosti. Jednoducho západný svet sa stal globálnym aktivistom svetovej sebevraždy. Hľadá sa liek. Dnešné poznanie samých seba však na to nestačí. Sme otrokmi vlastných vášní bez toho, aby sme sa na chvíľu zastavili a spoločne našli riešenie.