Signály pohrebného sprievodu na Slovensku sa stávajú realitou. Demokracia dostáva na frak a my?...sa prizeráme, ako by sa nás to netýkalo. Necháme to na Ústavu, pričom aj tá je len akýmsi dohovorom, aby sme sa navzájom nepozabíjali. Právny štát je len floskula v ústach politikov, ktorí s ňou o nás, bez nás narábajú. Pravdu povediac, nepatrí im, ale nám. Je to nekonečný zápas o vlastné JA. Dnes sme na prahu zmien, pri ktorých sme odsúdení jasne vyjadriť svoj názor. Ide o veľa....o budúcnosť.

Ostatné zasadanie nášho parlamentu otvorilo pandorinu skrinku, z ktorej sa zadymilo. Hlavným aktérom bol, ako to už na Slovensku pár rokov býva, Robert Fico. Možno mu vyčítať všeličo, ale to, že politika je nielen jeho hobby, ale aj profesia, je neodškriepiteľné. Čím horšie, tým lepšie...preukazuje jeho schopnosť narábať s politikmi, politickými stranami, ale aj voličmi dnešnej koalície a opozície. Ukážkovým príkladom je „odvolávanie vlády“ opozíciou, ktorá trpí nielen absenciou ducha ale aj sily prekročiť Armagedon vážneho politického boja s úmyslom prevziať moc akýmkoľvek spôsobom, aj nedemokraticky. Podobrotky, nasilu, presviedčaním, demokratickými voľbami, prevratom...každá možnosť je naporúdzi. Potrebuje Slovensko takýto zápas na život a na smrť?

Mnohí sme si mysleli, že porazením pandémie sme porazili aj to, čo počas nej vykvitlo. Politické figúrky politických strán-nestrán sa urputne snažili udomácniť na slovenskej politickej scéne. Keby nebolo Bratislavy a istej časti mladej generácie, ktorá je vždy nositeľom rebélie, nemali by kde skloniť hlavu. Dokonca ani jediná historicky viackrát znemožnená politická strana KDH nemá na ružiach ustlaté. Chýbajú im osobnosti, ktoré prinášajú vlastný názor a silu presviedčať ostatných o vlastnej pravde. A tá? Leží mimo na smetisku dejín, pretože už dávno nie je v hre.

Ukážkou nemohúcnosti opozície bolo „odvolávanie“ premiéra Slovenskej republiky demokraticky zvoleného v roku 2023. Čiže nie sčítavaním, ale hlasovaním. Voľby nie sú štatistické číslo. Je to vyjadrenie väčšiny na úkor menšiny. V priamom prenose z parlamentu sa opäť odhalila nahota akéhokoľvek kritického názoru opozície. Mladý Šimečka, ktorý by mal byť vzorom moderného, mladého politika, opradeného mýtom rebélie, je nedokonalý obraz svojich predkov, ktorí aspoň ovládali umenie rétoriky. V starom Ríme, a to už je dosť dávno, sa táto schopnosť dokonca vyučovala. Zástupcovia solipizmu, extrémistického filozofického smeru, narábali s realitou ako jedinou pravdou, ktorú sami uznávali. Neexistuje nič okrem JA. To ostatné je len v predstavách samotného indivídua. Nechávali sa najímať pri sporoch, kde obhajovali neobhájiteľné. Aj to patrilo k umeniu rétoriky. Žiaľ u vodcu Progresívneho Slovenska sa ani takáto schopnosť neprejavila. Nestačí niečo pomenovať, emotívne zafarbiť. Chce to fakty. Jediné, na čo má, je nedávny „grandiózny“ výkrik na záver svojho neštátnického prejavu: "Áno chcem byť premiérom"!!!. Možno preto sa vedľa neho už nejaký čas objavuje Ivan Korčok. Neúspešný kandidát na prezidenta SR. Určite sa s ním ráta pri najbližšej zmene pri kormidle strany. Kalkulácia postaviť na čelo strany „konzervatívne“ naladeného politika ráta s oslovením širšieho voličského spektra. Žiaľ agenda progresívcov je zatiaľ nemenná. Jednoducho ani s Korčokom sa im prevziať moc nedarí a pravdepodobne ani nepodarí. Na Slovensku je to už tak.

Na rozdiel od mladého Šimečku, Robert Fico, ktorý je dostatočne vybavený všetkým, čo štátnik má mať, opäť ukázal, že uvažuje vždy o krok vpred. (...Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí!...kto to povedal?) Boj o moc, nielen historicky, ale aj dnes, je nekompromisný. Videli sme to ostatných pár rokov v „bašte demokracie“ Spojených štátoch amerických. Lev (ne Nikolajevič!) Donald Trump sa tiež po voľbách v roku 2020 dobíjal do oválnej pracovne prezidenta USA. Rovnako, ako u nás, je aj tam spoločnosť rozdelená takmer na dva tábory. Len stálosť krehkej Ústavy zatiaľ zabránila ústavnej kríze, v konečnom dôsledku aj občianskej vojne. Nevzdal to a už opäť sedí v prezidentskom kresle.

Fico a Trump,  Slovensko -  USA. Dve neporovnateľné veličiny, napriek tomu majú niečo spoločné. Techniky, ako sa dostať k moci. Až nepochopiteľne staromódne vyznieva scenár „civilizovaného takmer „progersívnemu“ prevratu“, ktorý sa začal objavovať koncom osemdesiatych rokov. Už žiadne defenestrácie a tanky v uliciach. Dôležité je vyvolať tlak spoločnosti na „nedemokratické“ prevzatie moci. Preto je nedemokratické v zátvorkách, pretože aj to sa navonok označuje ako demokratické, čiže z vôle ľudu. Klasik našej novodobej histórie by povedal: „...od tál po tál...Isten bizony“ (odtiaľ potiaľ) To, že sa najprv udeje prevrat, aby sa následne organizovali „slobodné“ voľby, je kľúčom k moci v novodobej histórii civilizovaného sveta. U nás sme si to odskúšali viackrát. V roku 1989 s Milanom Kňažkom a Jánom Budajom (ten sa podaril) a v roku 2018 za vlády kráľa popradských pozemkov Kisku v réžii aktivistov Za slušné Slovensko (ten sa nepodaril). Možno keby už pri prvej politickej zmene v roku 1989 bol na pódiu Róbert Fico, asi by celé predstavenie dopadlo inak. Už v roku 2011 ukázal svoje schopnosti stratéga. S heslom „Sme proeurópski, ratifikujeme trvalý euroval“ využil spor dvoch politických amatérov, naivnú Ivetu Radičovú a euroskeptika Richarda Sulíka a vydláždil svojej strane SMER cestu k predčasným voľbám.  Aj v roku 2018 tento politik využil tlak bratislavskej verejnosti žiadajúcej odstúpenie premiéra (Fica). Odstúpil do politického ofsajdu, čím odštartoval nasledujúce voľby 2020. Zároveň poslal na výslnie politickej scény Petra Pelleginiho. Dobrého rečníka s uhladeným správaním. Vtedy asi nikto netušil, že tak Róbert Fico rozšíril svoj politický front o ďalšiu klonovanú stranu Hlas - tiež sociálna demokracia. Prichádzali voľby a už sa zdalo, že prezident Kiska, tentoraz ako vodca novej strany  Za ľudí,  v šíku s ďalšími, Fica so SMEROM porazí. Už sa videl na premiérskej stoličke. Nerátal však s neriadenou strelou sociopata a melancholika so slzami v očiach pod značkou OĽANO (25% podiel na voľbách) , ktorý nabúral dohodnutú stratégiu na čele s Andrejom Kiskom, dnes už riadne odsúdeným za daňový podvod. Generálka „demokratických síl“ na prevzatie moci skrachovala. Prišli roky chaosu, na ktorý Slováci tak skoro nezabudnú. Volebný super-rok 2023 opäť, tentoraz už v réžii Progresívneho Slovenska, priniesol zdrvujúci porážku „demokratických síl“. Prečo? Lebo Fico...V podstate nebolo žiadnym majstrovstvom prevalcovať politiku, ktorá sa prefarbila na zeleno (žlto – modro) a žiadala razantnú vojenskú pomoc Ukrajine, ktorá s podporou „demokratických síl“ rýchlo porazí agresora, RUSKO. Ukrajincom sa to nepodarilo a ani nedarí a „demokratickým silám“ sa s touto agendou opäť nepodarilo prevziať moc. Prečo? Lebo Fico... Stačilo sa aspoň pozrieť z okna, aká je nálada v spoločnosti, aby zistili, že tadiaľ cesta k víťazstvu vo voľbách nevedie. Nepomohla ani masívna kampaň „prodemokratických médií“ a „nezávislých“ agentúr. Stálo to veľa peňazí, ktoré v podstate vyhodili von z okna. Prečo? Lebo Fico...

Po dlhej ceste porážok a sklamaní dosiahli „demokratické sily“ aspoň to, že motivovali „literárnu osobnosť“ bezvýznamného a neúspešného spisovateľa, aby zobral zo šuplíka pištoľ a šiel do Handlovej zastreliť legitímne zvoleného premiéra. Taký, aký bol spisovateľ, našťastie bol aj potencionálny vrah.  Vražda sa nekonala. Prečo? Lebo Fico...

Rok 2025, rok zmeny, nového začiatku, len pre slušných ľudí, tentoraz na istotu, že to vyjde, začína rozsiahla kampaň riadená cez neziskové organizácie s podporou zahraničných (aj ukrajinských)  „demokratických síl“ na radikálny „OBČIANSKY PREVRAT“. Nie obrat, vo viere v slušnosť. Stačí odštartovať spoločenské nepokoje, masové demonštrácie a navodiť obraz celospoločenskej nespokojnosti s politikou víťazov nedávnych volieb. Do kariet im hrajú aj dve koaličné strany so zozbieranými poslancami, ktorí by si radi  s chuťou niečo v politike odtrhli aj pre seba. „Občianske a demokratické sily“ si už rozdali aj úlohy. My tu, v parlamentnej opozícia a vy, naši nespokojní voliči s angažovanými mimovládkami tam na ulici. Už chýba len emotívny moment, ktorý spustí lavínu, smršť výkrikov, hesiel, spevu a mávanie zástav. Zatiaľ s fakľami sa neráta. Stačil by nejaký nový Martin Šmíd, Ján Kuciak...ALE! Opäť je tu Róbert Fico. Ako obyčajne, vždy o krok vopred. Z odvolávania súčasnej vlády sa v Národnej rade sa stala fraška. Nenávidený premiér v utajenom režime vytiahol na poslancov správu SIS o pripravovanom prevrate na Slovensku. Bez „prodemokratických médií“ to pre „Občianske a demokratické sily“ nemalo zmysel. Tak zbalili svoj návrh na odvolanie vlády a odišli z parlamentu vyplakať sa medzi svojich na plné námestia. Show v parlamente sa konala, ale opäť v réžii Roberta Fica. Prečo? Lebo Fico...!

Dnes sme opäť na križovatke s jednosmernou prevádzkou. Menšina hľadá spôsob, ako by porazila väčšinu. Nie faktami, sociálnymi a ekonomickými reálnymi víziami ako ďalej. Opäť vyrukovali heslami a poučkami „ako sa to nemá robiť“. A ako sa má? Na prvé miesto si postavili cieľ dostať sa k moci za každú cenu...potom sa uvidí. Bez dioptrických okuliarov neustále opakujú pár zosmolených viet o demokracii, fašizme, autokracii, zelenej ekonomike, víťazstve Ukrajiny nad agresorom a ľudských právach pre nelegálnych utečencov, bez toho, aby konečne pochopili že....NIE! LEBO FICO! Svet sa neriadi schémami sociálnych inžinierov, ekologických aktivistov a multi-pohlavných nebinárnych živočíchov. Stačí pozorne sledovať, čo sa deje vo svete. Slovensko nevynímajúc. Éra prosperujúcej západnej „demokracie“ sa rozpadáva od základu. Podobne ako Kosovo v Srbsku, aj Donecko a Luhansko spolu s Krymom na Ukrajine (na ďalších ešte príde) prejavili svoje právo na sebaurčenie. Európska strategická agenda Gree Deal má už svoje prvé obete. Ekonomika dostala dýchavičnosť a klimatické zmeny sa napriek všetkému dejú, pretože Prírodu s veľkým P nemáme ako ovládať. Jediné, na čo máme, je konečne ovládať samých seba a skončiť so spormi, ktoré nemajú zmysel. Venovať energiu na zlepšenie medziľudských vzťahov, odplavovať nenávisť, ktorá prerástla až do rodín. Krátkosť života každého z nás nedovoľuje míňať dni sťažovaním sa na zlých vládcov a čakaním na zázrak. Zbavme sa depresie a začnime sa starať o budúcnosť. Či bude lepšia alebo horšia nezáleží len na Ficovi. Je to na každom z nás. Dajme priestor novým tváram, ktoré budú mať šancu prejsť sitom verejnej diskusie. Osobnosti s kreditom, nie s kreditkou. Nech konečne nemusíme s obavou počúvať správy, ktoré nás klamú, zavádzajú a navigujú jedného proti druhému. Stačilo! Prečo?...LEBO (už nie FICO)...ale MY!

V Bratislave dňa 31.1.2025

Ľubo Belák

Ak si myslíte, že nasledujúci text bude o zábavnej televíznej relácii, mýlite sa. Presnejšie, tému skôr vystihuje zvolanie nášho národného hrdinu Jánošíka, ktorý sa s nami rozlúčil výkrikom: „Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte!“ Súčasnosť na Slovensku naozaj vyzerá tak, akoby každý niečo piekol, niekomu sa niečo prepieklo, alebo niekto chce niekoho upiecť. Samozrejme, že sa to týka aktualít našej politickej scény.

Po minuloročných voľbách sme si mysleli, že veľké víťazstvo „národných“ síl nasmeruje vývoj v spoločnosti správnym smerom. Zastaví sa nezmyselný militarizmus Európanov, v hospodárstve sa konečne začne uplatňovať zdravý sedliacky rozum a verejnoprávne médiá začnú zverejňovať pravdivé, neskreslené informácie, ktoré by mohli poslúžiť občanom pri ich rozhodovaní ako ďalej. Tri politické strany vytvorili asymetrický trojuholník s jasnou predstavou o budúcnosti Slovenska. Dokonca si to dali na papier, aby náhodou nezabudli. Žiaľ zabudli.

Prvým výkričníkom bola voľba nového slovenského prezidenta. Ukázalo sa, že z trojuholníka sa stali úsečky s rôznymi vektormi. Už nešlo o Slovensko, ale o figúrky, ktoré očakávali akúsi sladkú odmenu za postoje v ostatných pár rokoch. Presnejšie v troch rokoch vlády hulvátov, zlodejov, revanšistov a exhibicionistov. Vo veľkom finále to nakoniec získal ten, ktorý sľúbil nekompromisný postoj proti eskalácii vojny na Ukrajine. Už počas volebnej noci zažiarila závisť koaličného partnera. Navyše toho najmenšieho a najkrehkejšieho. V koaličnom kvetináči bolo zrazu až príliš tesno. Namiesto tulipánov tam začali kvitnúť kaktusy s ostrými pichliačmi. Stále hovoríme o koalícii. Ako obyčajne, opozícia opakovala mantry bez snahy prijať akékoľvek legislatívne, spoločenské a kultúrne zmeny navrhované víťazmi. Popravde ani nemuseli nič robiť. Sama koalícia si vymyslela vlastnú opozíciu. Namiesto štátnických postojov, ktoré si neraz vyžadujú kompromisy a ústupky, sa začalo hrať takmer vabank. Dnes a každé ďalšie nové ráno sa čudujeme, že sa vládna koalícia nerozpadla. Zápasy o miesto na koaličnom slnku snáď ani netreba vymenúvať. Dokonca aj sám veľký guru, predseda vlády, priznal, že takto sa vládnuť nedá. Takže, ako sa dá? Čo sa pečie za našimi chrbtami v radoch úradníkov a politikov vrátane lekárskej loby, ktorá opäť naštartovala poker o vyššie platy?

Súčasná slovenská verejnosť sa počas pár rokov nenávistne rozdelila na takmer dve rovnaké časti. Už to nie je rozdielny pohľad na život, ale súboj o moc. Kto z koho. Jeden druhého by najradšej zaškrtil, upiekol, vymazal, zrušil „v mene demokracie“. Tej demokracie, ktorú sme si upravili na obraz vlastný, nie Boží. Demokracia sa zmenila na slogan, ktorý možno použiť v akejkoľvek situácii. Demokratické je to, čo chcem ja a nedemokratické zas to, čo chce niekto iný. Tento „demokratický zápas“ ukazuje, že môžeme namiesto tohto honosného politologického termínu použiť slovo CHAOS. Nájdu sa aj ostrejšie výrazy. Nanešťastie pre nás, ale aj ostatných Európanov je táto spoločenská situácia pre celú Európu rovnaká. Pečieme koláč, aký robila mačička so psíkom v Čapkovej rozprávke. Aj oni sa nakoniec čudovali, čo to napiekli. Cudzie nechceme, vlastné si nedáme....aj keby mala vlastná koza zdochnúť.

Sme natoľko degenerovaní, neskúsení, hlúpi, že sa nevieme na seba pozrieť trochu z výšky, nadhľadu? Nemožno sa čudovať, že na politickom nebi sa stále viac objavujú figúrky, ktoré s „vládou ľudu“ nemajú nič spoločné. Práve chaos im dláždi cestu k moci. Nie je to po prvýkrát v histórii, kedy sa chaos mení na diktatúru. Komunisti to doplnili na „diktatúru proletariátu“. Akúsi kolektívnu autokraciu bez šance na zmenu. Preto sa nemožno čudovať, že aj vo svete sa upevňuje sieť autokracií, neporaziteľných vládcov, ktorí buď násilne, alebo s podporou fanatickej väčšiny si zabetónujú svoje postavenie vo svetovej politike. Dokonca niektorí si hovoria demokrati. Teoretici farebných prevratov radi používajú na zakrytie pokrytecký postojov termín „dialóg“. Ani tu vlastne o výmenu názorov nejde. Dialóg sa zmenil na zápas o víťazstvo s použitím akýchkoľvek zbraní. Aj atómových.

Staršie generácie, pamätníci, porovnávajú život „vtedy“ a „dnes“. Žiaľ je to len sentimentálna spomienka na mladosť. Pokiaľ minulosť bola chudobnejšia na veci vo výkladoch obchodov, súčasnosť trpí na vzťahy, družnosť, stretávania sa na ulici, v krčme alebo rodine. Všetci sú prilepení na obrazovky mobilov a tabletov a hltajú „pravdu“ digitálnych sietí a realitu, ktorá je len majstrovsky skonštruované NIČ. Pohodlie digitálneho sveta degraduje ľudskosť na klávesnicu počítača. Nové generácie rezignovali na spoločenský život, nesprostredkovanú komunikáciu. Už ani klasické krčmy nie sú tými, čo boli kedysi. Rum a pivo nahradili stovkami druhov cudzokrajných farebných fliaš a exotických chutí. Borovičku vystriedal kokaín. Sme zajatcami konzumu, spotreby a stresu zo zarábania peňazí. Teplo tradícií vystriedal chlad prosperity. Niečo zhnité je v štáte dánskom, hovoril klasik pred pár sto rokmi. Platí to aj dnes.

Blíži sa koniec roka 2024. Opäť sa bude oslavovať, pripíjať, sľubovať. Nestačí to. Na zmeny k lepšiemu treba niečo urobiť. Po roku 1989 sme sa veľa naučili, ale najmä pochopili, že pravidlá vo svete určujú mocní. Preto, pokiaľ je šanca postaviť do čela krajiny schopných, silných a podľa možnosti aj čestných ľudí, je na každom, aby začal hľadať toho svojho kráľa na šachovnici. Svet politiky nie je individuálny šport. Ihrisko je rozdelené na politické strany, ktoré si navzájom konkurujú. Tento politický kolektivizmus má zmysel len vtedy, keď sa medzi nimi presadia osobnosti. Potrebujeme ich? Podľa toho ako sa ukazuje, okrem premiéra Fica nemáme autority, ktoré by vedeli utiahnuť svoj politický záprah. V koalícii je to jasné. Ani Hlas a ani SNS  nepostavili do čela vodcov, ktorí by vedeli zjednotiť svoju politickú jednotku. Opozícia sa chváli nepochváliteľným. Mladý péesák Šimečka, vizážista Gröhling, ani desperádny Matovič s vyhoretým OĽANOm nie sú v stave vytvoriť akúkoľvek alternatívu, ktorá by na Slovensku prevzala moc do svojich rúk. Rovnako sú na tom politické trosky - Demokrati s Kollárova Sme rodina. Snáď len Republika s Milanom Uhríkom doteraz neukázala, čo môže priniesť do slovenského parlamentu. Zatiaľ to boli len silné slová a ukazovanie svalov.  Opozícia by si mala uvedomiť, že nestačí robiť alternatívny parlament na uliciach. Je to skôr prejav nemohúcnosti viesť politický dialóg v Národnej rade. Na ideologickom chvoste „visí“ Kresťanskodemokratické hnutie, ktoré už dávno opustilo všetko, čo v začiatkoch prinieslo do slovenskej politiky. Už to nie sú kresťanské témy, dokonca ani demokratické a o hnutí a jeho predsedovi Milanovi Majerskom treba úprimne pochybovať. Je čas na RESET. Nie ten Schwábov z čias Covidu. Ak sú sily, a peniaze(?) na nové tváre, je najvyšší čas sa zmobilizovať a predstaviť alternatívu slovenskej politickej scény.

Svet sa mení a s ním aj požiadavka na nové usporiadanie partnerstva krajín. Reálne vzniká nový priestor bez dominancie USA, EU a čiastočne aj Ruska. Je tu Čína, India, Brazília, nové výrazné mocnosti, ktoré odmietajú diktát postimperialistických krajín takzvaného západu. Zabudnime na zápas Východ – Západ, Rusi – Američania, Víťazi a porazení. Nie je čas na víťazstvá, lotérie, politické mariáše. Nielen my na Slovensku, ale aj vo svete máme jedinú šancu, nájsť spoločný jazyk, vzdať sa geopolitických doktrín akou je „America first“ a uplatniť „Human first“.  Sme stále bližšie k armagedonu, kedy už nebude dôležité kto z koho. Zemeguľa je len jedna a ľudstvo nemá inú alternatívu, ako nastoliť „TOTALITNÝ MIER“ bez nekonečných sporov. Na reči dnes už nikto nedá.

Nenechajme sa upiecť na panvici demagógie, aj keď Pečie celé spolitizované Slovensko. Zbytočne budeme analyzovať svet, keď nám ten náš uniká. Veľké zmeny nemajú šancu ak sa na samom začiatku neuplatní motýlí efekt. Teória Edwarda Lorenza platí všeobecne, aj na Slovensku. Na sviatky narodenia Pána si dávame rôzne želania. Čo tak si zaželať efekt Motýlích krídiel, ktoré zamávajú svetom, na začiatku tým svetom na Slovensku. K tomu nech nám Pán Boh pomáha.

V Bratislave, 17.12.2024

Ľubo Belák