Žeby v tom bol nejaký Fígeľ?

Stretol som sa s ním na bohumilej akcii, odovzdávaní ocenení  slovenským vedeckým pracovníkom Hlava roka. Vtedy prišiel ešte ako eurokomisár, ktorý sa celou dušou venoval  vzdelávaniu, odbornej príprave a kultúre. Uhladený, s dôstojným vystupovaním. Hádam som ho ani raz nevidel vzrušeného, naštvaného alebo zroneného. Akoby bol naprogramovaný na rozdávanie pohody a dôvery.

Stačilo šibnutie čarovným prútikom a z tohto odborníka na kultúru a vzdelávanie sa stal minister dopravy. A to nie hocakého ministerstva.  K doprave pribudlo stavebníctvo, regionálny rozvoj,  cestovný ruch a od nového roka aj koordinácia eurofondov. Toto superministerstvo vlastne koncentrovalo veľkú časť investičného koláča do rúk jednej politickej strany.  Povedal som si: “Veď to nie je nič zarážajúce. Aspoň na viac práce bude menej úradníkov“. Doteraz som sa nedozvedel o aké ušetrené výdavky na fungovanie spomenutých činností vlády išlo. Asi som zle čítal denníky.

Pán Fígeľ  s úsmevom na tvári prevzal opraty do svojich rúk a začal riadiť ministerstvo a nominovať riaditeľov, až na malý zádrheľ. Akýsi pisálkovia vyhrabali, že na prelome tisícročia dostal úplne nezištne a náhodou od svojho partajného priateľa Andreja Ďurkovského, vtedajšieho primátora Bratislavy malý štvorizbový byt v centre Bratislavy „až“ za 54 000.- korún slovenských. Opäť s pokojnou tvárou vysvetlil, že nešlo o žiadne politické rozhodnutie, či priateľskú výpomoc. Asi mal, vzhľadom na svoju sociálnu situáciu v rodine na tento byt právo. Po chvíli, keď sa mu to v hlave rozležalo, politicky prezieravo vyhlásil, že byt venuje na dobročinné účely. Toto razantné politické rozhodnutie sa však doteraz nenaplnilo. Čas všetko zakryje.

Po nejakých mesiacoch sa musel opäť politicky rozhodnúť, čo s dopravou svojich najbližších na ministerstve. Nelenil a dal kúpiť tie najdrahšie škodovky, aké na našom  trhu bolo možné kúpiť. To, že za ne zaplatil dvojnásobok ako kolega na ministerstve zahraničných vecí ho nemrzelo. Veď ako politický predstaviteľ má právo politicky rozhodnúť o bezpečnosti prepravy svojich najbližších. Prevážila tu bezpečnosť pracovníkov nad politickým argumentom, že spoločnosť sa nachádza v hlbokej ekonomickej kríze a verejné financie sú v mínuse.

Tretie politické rozhodnutie na seba nenechalo dlho čakať. Zrazu nejaký anonym napísal udanie na riaditeľa Národnej diaľničnej spoločnosti, že bohapusto míňa peniaze nás všetkých.  Pán Fígeľ sa opäť nadýchol a správne politicky rozhodol. Odvolal svojho nominanta na riaditeľský post s tvrdením, že vedenie spoločnosti neúmerne rozhadzovalo verejné prostriedky. Aj keď úmysel bol v súlade s trendom draho vyškoliť svojich manažérov, politicky to bola chyba. Škoda len, že to nezistil ešte predtým, keď na ministerstvo prišlo anonymné udanie.  Ešte šalamúnskejšie oddelil zodpovednosť politickú od odbornej. Tá odborná, riaditeľova bola chybou, tá jeho, politická bola správna. S heslom „ja nič, ja politik“ sa zbavil akejkoľvek zodpovednosti za svojich blížnych. V mene politického rozhrešenia prehodil cez palubu svojho nominanta na post riaditeľa NDS.

Všetko to boli politické rozhodnutia, za ktoré si musí niekto odniesť politickú zodpovednosť. Ako sa obzerám, tak sa obzerám, žiadna asi neexistuje. Sú len politické rozhodnutia. Že sú zlé, alebo prinajmenšom sporné? To predsedu KDH netrápi.  Veď má za sebou jedno veľké plus. Superministerstvo predsa urobilo rázny krok a ušetrilo miliardy. Ako? Jednoducho zrušilo predraženú  výstavbu diaľnic a nasľubovalo, že sa to zaplatí z eurofondov. Už vtedy pán bývalý eurokomisár určite vedel, že Európska komisia mu žiadne peniaze nedá.  Peniaze sme ušetrili, diaľnice nemáme a regióny, ktoré sú od nich závislé nech sa postarajú samé o seba.

Doteraz nad tým dumám. V tom musí byť nejaký fígeľ, aby nikto nezobral za spomenuté aféry politickú zodpovednosť. Doteraz som ten fígeľ okrem ministra Fígeľa nenašiel.

Ľubo Belák

16.5.2011