Stačí chvíľa a vytvorí sa kráter

Inak neviem popísať pocit, keď som sa dozvedel o smrti Věry. Priznám sa, že takéto odchody nemám rád. Prečo to musela byť práve ona, veď je dosť takých, ktorí by ju zastúpili. Žiaľ nesmrteľnosť, tá ľudská, nebola zatiaľ objavená.

Věru Špinarovú som spoznal ešte v praveku, keď sme sa neraz križovali na hudobných zájazdoch po Slovensku. Vždy som ju obdivoval. Bola to pravá baba, ktorá nielen svojim spevom, ale aj dušou predstavovala speváčku, aké som mal rád. Párkrát sme sa stretli na Lýre. Vždy bola úprimná, srdečná a férová. Pamätám si na jednej lýrovej skúške, keď som si so sebou vzal aj môjho syna Andreja. Ochotne sa o neho postarala, keď som išiel na pódium.

Spojenie Ten Hora sa v slovenskej gramatike nevyskytuje. Aj klasik novej slovenskej hudby Ivan Tásler spieva „Horela hora, horela, v tej hore hrala kapela....“ a hora je ženského rodu. Napriek tomu si dovolím tvrdiť, že názov článku je gramaticky v poriadku. Pokiaľ Tásler spieva o zalesnenom kopci ja si v texte spomínam na Fera Horu. Priateľa, redaktora, ale najmä človeka, ktorý sa už v šesťdesiatych rokoch minulého storočia zosobášil s rockovou a populárnou hudbou. Tak ako my, čo sme zažili mladosť v renesančnom období minulého storočia, aj Fero patril k tým, čo vtedy obrátili zrak na západ, presnejšie na hudbu, ktorá sa začala hrať na západ od našich československých hraníc.

Píšem v minulom čase, pretože Fero Hora už nežije. Správa o jeho odchode ma dostatočne zarazila. Veď nebol ešte taký starý, aby sa len tak zobral a odišiel? Žiaľ asi počet prežitých rokov nemá nič spoločné s termínom posledného výdychu. Určite to urobil pri spomienke na Hollies, Beatles, Rolling stones, Shadows a mnohé ďalšie anglické rockové skupiny, ktoré urobili revolúciu vo svete. Pokiaľ niekto nadáva na globalizáciu, tak nech si spomenie, na akú hudbu tancoval a aké pesničky počúval. Rocková hudba bola saltom mortale v chápaní tradičnej kultúry. A Fero bol jedným z tých, ktorý túto revolúciu na Slovensku (dovolím si tvrdiť, že aj v Československu) rozpútal.

Doteraz sa mi nepodarilo dešifrovať názov podujatia, na ktoré ma pozval Peter Peci Uherčík, pre väčšinu muzikantov, ale aj nemuzikantov jednoducho Peci, rockový gitarista a skladateľ. V piatok 27. mája po prvých horúčavách som sa spleťou električiek a trolejbusov dostavil do SD Nivy. My sme to miesto za čias originálneho bigbítu v šesťdesiatych rokoch volali kulturákom na Nivách. Bol to, a tak sa mi zdá, že dnes aj je, jeden z kultových priestorov Bratislavy, kde sa občas objaví nefalšovaný rock. Tu som začiatkom sedemdesiatych rokov absolvoval legendárne muzikantské prehrávky Slovkoncertu, kde namiesto o hudbe sme sa s previerkovou porotou bavili o politike. Určite ma zaskočila otázka, či poznám Vladimíra Iľjiča Lenina. Mal som chuť odpovedať otázkou „a v ktorej skupine hral?“. Samozrejme chcel som naďalej účinkovať a živiť sa ako muzikant, tak som radšej držal hubu a krok – ako takmer všetci. Inak to bolo, keď sme sa dostali na pódium. Tam s nami žiadny kontrolór ani Lenin nebol, tak sme si hrali, čo sme chceli.

Anketa Spolku slovenských spisovateľov: Čo pre vás Literárny týždenník znamenal a znamená, nebude to strata pre celú spoločnosť, keby sa vytratil z nášho verejného kultúrneho priestoru?

Čo pre mňa Literárny týždenník znamenal a znamená? Takmer nič. Asi takto by zostala osihotená odpoveď na anketovú otázku o Literárnom týždenníku. Za strohou odpoveďou sa však skrýva viacero otáznikov, nielen o samotnom periodiku, ale o stave literatúry na Slovensku. Spolok slovenských spisovateľov, vydavateľ,  má za sebou v novodobej histórii viacero výziev, akou bola „ZACHRÁŇME KLUB SLOVENSKÝCH SPISOVATEĽOV!“, „ZACHÁŇME DOM SPISOVATEĽOV NA LAURINSKEJ 2!“. Ani z jednej nič nevzišlo. Klub zanikol a budova na Laurinskej sa naďalej rozpadáva. Hneď v úvode však treba podotknúť, že pri otázke existencie kultúrneho priestoru „Čo pre vás znamená...“ podobnú odpoveď „Takmer nič“ si zaslúži viacero javov vo sfére slovenskej literatúry, ale aj celkovej kultúry.