Slnečné počasie, sobota popoludní, pri vode v Senci. Nie je to ideálny čas a miesto na dovolenku? Určite áno. Pre mňa to však bol výlet za Martinom. Neviem čo som zmeškal, ale má už za sebou štyridsať rokov života. Pre mňa je stále malým chlapčekom, ktorý chodieval na naše kapelové skúšky a raz si sadol za ozajstnú biciu súpravu. Akosi rýchlo starnem, prípadne čas predbieha moju mentálnu zrelosť. Malý chlapček vyrástol nielen na statného chlapa, ale aj statného muzikanta.

Akokoľvek to chcem zľahčovať, Martin Valihora, môj synovec oslavoval svoje štyridsiate narodeniny. Pripravil veľkolepú párty. Nepreháňam. Naozaj sa v Senci u Martinovho otca Dušana stretlo nekonečne veľa ľudí. Starých, mladých, najmladších, priateľov, rodín a muzikantov. To posledné malo byť vlastne na začiatku. Martinova jarná slávnosť patrila muzike. Nič nenechal na náhodu a rozbalil dve bicie súpravy, zosilňovače keyboardy a mikrofóny, čo naznačovalo, že sa bude hrať. A hralo sa, excelentne. Dokonca poniektorí gratulanti si s Martinom zahrali a zaspievali. Anita Soul, Ivan Vereš, Igor Kmeťo, Rytmus, dokonca za bicie si sadol aj David Koller a spolu s Martinom to odpálili ako na koncerte.

Vlastne som mu nestačil ani zablahoželať, také obrátky nabral senecký koncert. Tak aspoň dodatočne mi napadlo, keď som okolo seba videl desiatky známych, neznámych, slávnych aj menej slávnych gratulantov, že som v dobrej spoločnosti, v spoločnosti môjho Martina.

Takže Martin, želám ti, aby si život strávil iba v DOBREJ SPOLOČNOSI. Takej, aká bola v sobotu v Senci.

                                                                                                                                   Ľubo Belák

                                                                                                                                                           8.5.2016

Veľký piatok, najväčší katolícky sviatok. Aspoň raz do roka si aj neveriaci všimnú, že sa slávi akýsi Ježiš z Nazaretu, ktorý vraj vstal z mŕtvych.

Pre mnohých je to len rozprávka, pre veriacich viera a pre mňa akýsi hot spot, ktorý ma neustále priťahuje. Už dávno som prišiel na to, že je potrebné niečomu veriť, aj keď stratíš vieru v Boha. Tých príčin, prečo neveriť je na tomto svete podstatne viac, ako tých, prečo veriť na Stvoriteľa, Boha, Jehovu, Jahve, Univerzum, Lásku a Dobro. Prišiel som aj na to, že v niečo veriť je náročné. Chce to nielen akési ponorenie sa dovnútra seba samého, do vlastných úvah, je to najmä  spôsob, ako a čo robiť, ako sa správať, prejavovať navonok a čo hovoriť. Preto práve vo viere zlyhávame. Predsa sme len z mäsa a kostí a duša v tomto usporiadanom chaose neraz nemá dostatok miesta. Sme otroci telesnosti, bolesti, slastí a vecí. Na ospravedlnenie si hovoríme „Takých nás Boh stvoril“. Zároveň sa na Boha obraciame s požiadavkami, ktoré Stvoriteľ nemá ako vybaviť. Je to skôr lenivosť a pasivita, ktoré nám rozkazujú preniesť zodpovednosť na niekoho iného, napríklad na Boha. Práve tu niekde začínajú kvitnúť naše ne-ľudské vlastnosti. Závisť, nevera, nenávisť, chamtivosť.......tých vlastností je nekonečný rad. Vyhovárame sa na Osud, Predurčenie, ktoré nám niekto zvonka nanútil a nám zostáva len čakať, čo sa stane. Nestane sa nič, len vo finále príde smrť, ktorá ukončí krátku epizódu každého z nás.