Príbeh, ktorý nemá koniec

(odpoveď Petrovi Juščákovi a časopisu .týždeň)

V mojej minulej odpovedi na pamflet Moniky Kompaníkovej som v náznakoch spomenul, že to, čo sa objavilo v jej texte má svoje pozadie, ktoré nie je anonymné. Sú to živí ľudia, ktorí vnášajú do literárneho života negatívnu energiu. Zámerne som ich nechcel pomenovať, pretože to nemám v povahe. Čakal som však, že sa postupne objavia sami. Stalo sa.

Peter Juščák svojou plamennou obhajobou autorky pamfletu na Dni slovenskej literatúry sa vynoril ako istý prízrak z nemenovaného jazera v Škótsku a začal sa vyjadrovať k veciam, ktoré, žiaľ, potrebujú odpoveď.   Nebude to o literatúre a spisovateľoch, ale o bývalom stavbyvedúcom, o predsedovi „schránkovej“ Obce spisovateľov Slovenska, o bývalom podpredsedovi a neskôr predsedovi Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska Petrovi Juščákovi.

Prílohy:

Článok Petra Juščáka v .táždni

[ ]

135 kB

Potrebujeme Dni slovenskej literatúry?

(odpoveď na pamflet uverejnený v časopise .týždeň)

Hneď na úvod mojej odpovede na článok Moniky Kompaníkovej s potešením musím konštatovať, že Dni slovenskej literatúry potrebuje nielen spisovateľská obec, ale najmä verejnosť, pred ktorou sa už dlhé roky akoby spisovatelia skrývali. Boli to ich diela, ktoré určovali kde a ako sa mohli záujemcovia stretnúť s tvorcami. Dni slovenskej literatúry ponúkli opak. Počas piatich, presnejšie štyroch dní sa vyše dvesto tvorcov stretávalo na rôznych miestach Bratislavy. Akýmsi nosným heslom bolo Zaži knihy naživo. Výstižné slová predstavili zmysel podujatia, ktoré na Slovensku určite chýbalo. Jeho vznikom sme sa zaradili medzi vyše sto podobných literárnych festivalov, ktoré po dlhé roky existujú po celom svete.

Videl som jeho očami

(pre Tibora Huszára)

Čo oči nevidia, srdce nebolí. Neraz mi toto porekadlo slúžilo ako mucholapka na moje hriechy. Každý sa ich dopustí. Jeden hriech však asi zostane bez rozhrešenia. Pred týždňom som sedel s Rasťom Piškom na pive. Poviem, ako je. Chlapi majú niektoré miesta, kde sa cítia istí, možno anonymní, ale určite slobodní. Prišla reč aj na Tibora Huszára. Rasťo sa chystal za ním do nemocnice, kde si Tibor vzhľadom na svoje zdravotné ťažkosti zaľahol. Dali sme si sľub, že tam pôjdeme spolu. Okrem toho, že som ho chcel navštíviť, mal som aj obyčajný dôvod. V archíve Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska som našiel kompletnú zložku s názvom Tibor Huszár – portréty spisovateľov. Možno už na to aj zabudol, a tak som chcel, aby sme sa poradili čo s tým. Majstrovsky zachytené portréty slovenských spisovateľov dlhé roky ležali v archíve a zapadali prachom. Svoje predsavzatie už nikdy nenaplním. Tibor zrazu umrel.

Blahoslavení sú duchom chudobní na čele s Jurajom Kušnierikom – kultúrnym piskorom týždňa.

Náhoda chcela, že som sa dostal k textu môjho „kultúrneho piskora“ Juraja Kušnierika. Juraj opäť zapískal na svojej nenaladenej flaute. Hrať nevie, ale svojho vysielateľa má – periodikum .týždeň a verejnoprávne Rádio FM. Z jeho pera sa opäť vyvalilo neplodné zamyslenie sa nad aktivitou slovenských hudobníkov, ktorí zašli do parlamentu posťažovať si na médiá. Kultúrny piskor v takzvanom kultúrnom periodiku s výsmechom zaútočil proti snahe o presadenie slovenskej pôvodnej hudby vo vysielaní rádií a televízií. Už dávno je známe, že televízie a rádia kašlú na našu pôvodnú tvorbu a ortodoxne valia do éteru neznámy hnoj z celého sveta. Dokonca sa chronicky vyhýbajú celej Európe. Marián Greksa kedysi spieval: „Paradajky, paprika, Amerika, Afrika.“ Asi takto vyzerá dramaturgia slovenských médií. A pri tom nejde výsostne len o populárnu hudbu. Je tu množstvo hudobných žánrov, ktoré sa za brány médií ani nedostanú. Argumentácia, že našu hudobnú tvorbu diváci a poslucháči nechcú, je lož. Určite by ju chceli, keby tušili, že existuje. Čo nepočuješ a nevidíš nepoznáš. A tak sa na Slovensku usalašilo hocičo, bez Ladu a Skladu.