Ľudská pamäť nie je hard disk. Je to spleť kanálikov, ktoré ukrývajú všeličo, dokonale neutriedené a chaotické. Aspoň si to myslím. Presvedčili ma o tom víťazi tohtoročných parlamentných volieb. Hovorím víťazi, pretože tí, ktorí majú zasadnúť do parlamentných lavíc sa zatiaľ všetci tvári ako víťazi....ktorí stratili pamäť.

Nedeľný televízny kolotoč, ale aj predvolebné tókšou boli brilantnou ukážkou našej politickej scény. Opäť som sa presvedčil, že sa naše politické matriošky ani o cól neposunuli. Kam? Keď už nikam, tak aspoň o schodík bližšie ku svojim voličom. Ani to sa nepodarilo. Aby bolo jasné, hovorím o slobodných demokratických voľbách na Slovensku. Po volebnej noci sa lídri strán osprchovali, poniektorí vytriezveli, nadýchli sa a zabudli na tých, ktorí poctivo išli vhodiť svoj volebný lístok do urny presvedčení, že sa ich hlas nestratí, veď máme demokraciu. Už pred voľbami som vo svojom článku Ako sa do politiky volá... spomenul krehkosť súčasnej európskej demokracie „že si poniektorí dovolia legitímne sľubovať fašizmus, terorizmus, anarchiu a Armagedon.“

 Ráno po voľbách sa stranícki lídri postavili v priamom televíznom prenose pred národ a pokračovali tam, kde prestali...pri vykrikovaní, hádaní sa a.....pokusu o salto mortále vo svojich vyjadreniach. Zápach politikárčenia zavial z televíznych štúdií. Za konferenčnými stolíkmi stáli páni z televíznej Smotánky, diskutéri z facebooku, Twittru, ale aj Instagramu. Predvolebnú šou na stretnutiach s voličmi vymenili za reality šou na televíznych obrazovkách. Priznám sa, nechal som sa prilákať aj ja, starý televízny profík, ktorý má tých hodín televíznych relácií vo svojom živote za sebou dosť. Aktéri živého vysielania ma dostali po zhliadnutí volebných výsledkov, ktoré neveštia pre blízku budúcnosť Slovenska a Slovákov nič dobré.

Najohranejšou témou dialógov, otázok a odpovedí bolo „kto, s kým a proti komu“. Určite je to základná otázka, ktorú sa pýta každý volič, ktorý sa zúčastnil na voľbách. Možno to prirovnať stávke na svojho koňa, či vyhratý futbalový zápas. Preto má volič nárok, byť pri tom a dozvedieť sa, ako jeho kôň, či futbalový manšaft behá, či dáva góly. Odpoveď sa však nedostavila. Jediný „údajne ľavicový“ vicelíder vyhlásil,, že v koalícii s jeho stranou môže byť každý a strana chce s každým aj rokovať. Na priamu otázku, či to platí aj pre čiernokošeliarov z Banskej Bystrice, bola odpoveď metaforická a nejednoznačná. Ostatným to bolo jasné, bez nich. O zábavu sa postaral líder známy z televíznej Smotánky, ktorý má trochu problém s pamäťou a tak začal okolo seba trúsiť obvinenia na poniektorých zúčastnených s neuveriteľným úškrnom, ktorý hovoril za jeho majiteľa niečo v  duchu „mňa do toho nič, ja som si svoje kresielka v parlamente poctivo zaplatil a teraz budem všetkých vydierať, ak budú potrebovať môj hlas.“ Ďalší dvaja, sťa by dočasní Bratia v triku, svorne začali kresliť červenú čiaru zabudnutia. Lákali spoza nej všetkých, okrem ľavičiara a čiernokošeliara do vládneho košiara s tézou „čo bolo bolo, však my sa už nejako dohodneme“. To, ako sa chcú dohodnúť sa však ani jeden z ich voličov nedozvedel. Všetky odpovede preSMERovali na neskôr, až keď bude rozhodnuté. Divadlo, ktoré sa v televíznych štúdiách rozpútalo bolo ukážkou slovenskej politickej scény, nie Slovákov, voličov, konkrétnych politikov. Ani líder s troma miliónmi eur na krku sa nedal zahanbiť. Zabudol na svoju predvolebnú naučenú rétoriku s množstvom príbehov zo života, ktorými kŕmil televíznych divákov. Určite ich mal v zásobe dosť. Za peniaze, ktoré vraj minul na voľby mu ich skúsení scenáristi vymysleli tisíce. V nedeľu po voľbách mu zrazu všetky vypadli z hlavy. Rovnako zabudol, že za svoj, pred zrkadlom nacvičený úlisný nafúkaný postoj budúceho premiéra a Topšéfa strany vyhýbať sa odpovedi na otázku „s kým pôjde po voľbách do koalície“, draho zaplatil. Potencionálni sympatizanti mu prestali veriť a takmer sa so svojimi tromi miliónmi nedostal do parlamentu. Ukážkový bol tanec Nevinného princa zo strany, ktorému pred pár rokmi šéfoval cikajúci predseda zo Žiliny. Jeho tvrdenie, že prichádza s reformovanou stranou bolo prinajmenšom neopodstatnené, prípadne išlo o chvíľkový výpadok pamäti. Stačilo sa jedným okom pozrieť na jeho ďalších spolustraníkov a všetko bolo jasné. Hneď vedľa neho na kandidátke stojí umiernený privatizér Matadorky so svätým pohľadom a ďalší nemá ďaleko od bystrických čiernokošeliarov. Najmenej sa do prekrikovania zapájali pokojní páni v oblekoch (jeden v STV a druhý v Markíze), asi z Banskej Bystrice. Títo to mali jednoduché, prípadne to mali na háku. Nikto sa s nimi nechcel hádať. Minulosť ich strany, ktorej členovia behali v čiernych uniformách po uliciach, zapadla spolu so zmenou rétoriky prachom. Tiež zabudli na to, že sa ešte pred nedávnom poniektorí kolegovia namiesto "dobrý deň" zdravili bojovým pozdravom „Na stráž!“. Aj ja som si všimol, že z príležitosti volieb si všetci v strane vymenili rovnošaty za obleky s bielymi košeľami a viazankami. Že v pozadí ich súkromných kancelárií visí obraz vojnového prezidenta Slovenského štátu a medzi študijnými materiálmi je zaradená aj úspešná historická monografia Môj boj, nebolo podstatné. Ich voličom to to bolo jedno. Podľa svojho sa pridali k šíku nespokojných občanov, ktorých určite svojim štekotom prilákal najmä jeden z lídrov Bratov v triku a kazateľ povolebnej hrubej červenej čiary. Treba protestovať a udávať, jedno odkiaľ vietor fúka a či je to pravda. Zabudol na to, alebo o tom doteraz nevie, že podobnú situáciu Slovensko už zažilo. Koncom tridsiatich rokov minulého storočia práve rozhádanosť politických strán a štekanie jedného na druhého „pomohlo“ Slovensku nastoliť „poriadok“ a zaradiť sa do šíku krajín po boku Hitlera. Aj ten fúzatý pán, autor knihy Môj boj prišiel k moci demokraticky, voliči mu dali hlas. To, že rozpútal druhú svetovú vojnu a tisíce ľudí sa rozplynulo v spaľovacích peciach, sa v našej politike asi toleruje.

Dnes vyšiel jeden denník s nápisom, kto je vinný za nástup fašizmu na Slovensku. Dokonca uviedol aj konkrétne meno vinníka. Autor tejto prednej strany si nespomenul na poučenie zo slovenských dejín a jeho honorár za článok išiel určite z vrecka niektorého mecenáša, či sponzora konkurenčnej politickej strany. Možno zabudol, že v našom právnom systéme je propagácia fašizmu, jeho šírenie a uplatňovanie v politickej praxi zakázané a trestné. Prečo nenasmeroval svoj článok na celú politickú scénu a nehľadal príčiny tejto novinky v slovenskej politike? Prečo sa nespýtal, ako je možné, že ani jeden z politických lídrov nepodal na túto stranu, či jej členov trestné oznámenie? Ako je možné, že v našom politickom systéme existuje úspešná, zvoliteľná strana, ktorá je podľa vyjadrení lídrov fašistická? Už počujem odpoveď „ale nedá sa im to dokázať“. Tak je strana černokošeliarov fašistická, alebo nie je? Demokrati vyjadrujte sa jasne. Ak je, tak potom nemá čo figurovať na kandidátnych listinách. Obviňovanie občanov za to, že vyše dvestotisíc ich volilo stranu čiernokošeliarov nie je korektné, ani to nie je ich chyba. Určite nie sú fašistami. Voľba bola odpoveďou dvestotisíc občanov na slovenskú politiku, ktorá 25 rokov nevie nič iné, len štekať, udávať sa, hádať sa a samozrejme kradnúť. Čakali riešenia. Potom nespokojný volič siahol po prvej príležitosti, ako zareagovať demokraticky, slobodne. Volil stranu, ktorá bola na blízku a rozumel jej jednoduchému programu, aj keď ostatní politici svorne tvrdili, že tá strana je fašistická. Niečo tvrdiť však nestačí. Nepomôže ani vyhlásenie pána prezidenta, že s jednou z víťazných strán, ktorá postúpila do parlamentu nebude diskutovať. Čo na to jej dvestotisíc voličov, občanov Slovenska? Aj napriek pochopiteľnej nevôli je prezident Slovenska prezidentom všetkých občanov, aj tých, ktorí vyjadrili svoj protest voči 25 rokom politickej minulosti na Slovensku voľbou čiernokošeliarov. Ako prezident by s nimi mal určite viesť  dialóg, aj keď nepríjemný. Ignorancia reality a mlčanie je nezodpovedné. Takto sa zo strany, ktorá je v médiách označovaná za fašistickú, odmietaním dialógu a politickej súťaže vytvára akýsi martýr, úbožiak, s ktorým nikto nechce mať nič spoločné. Naopak, treba vstúpiť do dialógu a ukázať, prečo je ich činnosť nedemokratická, obmedzujúca práva iných, je xenofóbna a rasistická.

Volebný víkend skončil, my tu zostávame. Mám nepríjemný pocit z politiky a vládnej kortešačky Červenej čiary, Facebooku a Smotánky. Určite nie som sám, kto chce, aby na Slovensku zavládol politický mier, politická zodpovednosť a politická úprimnosť. Nestačí schvaľovať ďalšie nezmyselné zákony, udávať politických rivalov, odmietať spoluprácu v parlamente a bez pohnutia prstom sa tváriť ako záchranca krajiny. Jediným odkazom politikom je moja žiadosť o otvorenú a zodpovednú politickú spoluprácu, ktorej dominantným cieľom je naplnenie ideálu voličov o krajine, kde má každý právo žiť, má za čo žiť,  je pred zákonom rovným bez ohľadu na svoje sociálne postavenie a má záruku, že ho politický systém nebude neustále klamať, znervózňovať, strašiť a podnecovať k  neznášanlivosti. Na to však asi naši politici vrátane prezidenta nemajú.

P.S. Hádam nechcem toho priveľa?

                                                                                                       Ľubo Belák

                                                                                                       7. marca 2016