Čierne na bielom

Predaj * Martinus * ArtForum Pantarhei

Objednávka CD Bigbíťák

Objednávka CD
CD Bigbíťák

Návštevnosť

1399342
DnesDnes4449
VčeraVčera5725
Tento týždeňTento týždeň45701
Tento mesiacTento mesiac100000
CelkoveCelkove1399342

Čitáreň

Video vyhľadávanie

Foto

Moje Nežné, revolučné spomínanie z roku 2010

Lubo 11 obcankaPrešla jar, leto ubehlo ako povodeň a ani sme sa nenazdali, je tu Nežná revolúcia. Presnejšie akési oslavy výročia udalostí z roku 1989. Keď mi niekto v šesťdesiatych rokoch rozprával o Druhej svetovej vojne a Slovenskom národnom povstaní, zdalo sa mi to až príliš dávno na to, aby som to bral vážne. Niečo sa zmenilo. To niečo som ja. Na moje dvadsiate narodeniny si už nepamätám a moje športové výkony sú len matné spomienky na smiešne pohyby.

Jediné, čo mi na neuverenie slúži je relatívne zdravý rozum, ktorý ako videokamera neustále nakrúca všetko, čo sa deje okolo mňa, niekedy aj vo mne. Isteže, videomateriál sa neukladá na pás alebo DVD. Môj hard disk je biologickej povahy a záznam existuje len v biofyzikálnej forme. Vlastne občas sa z neho vyhrnie hrsť slov, ktoré sa snažím utriediť na papieri. Aj dnes sa rozbehol, aby prepustil pár spomienok na revolúciu. Ťažko sa mi píše slovo revolúcia. Pre mňa, obdivovateľa histórie, je to obdobie masových, krvavých a nemilosrdných zmien. Takouto naša Nežná revolúcia žiaľ, alebo našťastie nebola. Masovosť bola zaznamenaná najmä v Bratislave a niekoľkých väčších slovenských mestách. Krv tiekla iba pri bitke v krčme medzi zástancami VPN a jej kritikmi a zmeny sa udiali len v politike. Že aj to je dosť? Áno, je to viac ako som ja, skeptik očakával, ale málo na to, aby som to nazýval revolúciou. Pre mňa sa nezmenilo to podstatné, existenciálny strach ľudí z toho, čo ich v budúcnosti čaká. Ani plné supermarkety a sloboda slova to nezvrátia. Chlieb sa je rovnako a slová sú len slová, slová, slová.

Revolučný čas ma zastihol v Československej televízii. Koncom osemdesiatych rokov som bol bez straníckej knižky hlavným dramaturgom Hlavnej redakcie zábavy, mal som za sebou kariéru hudobníka a od života som toho veľa neočakával. Neznamená to, že by som bol nešťastný. To nie. Mal som zaujímavú prácu, relatívne šťastnú rodinu a po smrti môjho otca mi už nikto nevešal na nos, že som dieťa ľudáckeho hlásateľa a teda nepriateľa režimu. Takto častovali komunistickí funkcionári a riťolezci režimu môjho otca, ktorý mal to nešťastie, že ako vojak Slovenskej armády za Slovenského štátu bojoval v Slovenskom rozhlase ako hlásateľ a nie ako rečník Slobodného vysielača Banská Bystrica. I napriek tomu som sa ako nestraník dostal do vedenia televíznej redakcie, ktorá bola priamo pod drobnohľadom papalášov z ÚV KSS. Bolo to asi preto, lebo som svoju prácu mal rád. Venoval som jej veľa.  A takých potrebovali aj komunisti. Navyše ma do funkcie povolali komunisti z televízie, kde som začínal ako dramaturg. Prišiel som tam po ukončení vysokoškolského štúdia ako doktor filozofie – hovorím si Doktor Sranda. Táto úvaha však nie je o mojom pobyte v Československej televízii, ale o Nežnej revolúcii.

Ako hlavný dramaturg som často chodieval do Prahy na Celostátní odborní komisi televizní zábavy. Českí a slovenskí televízáci sa tu pravidelne stretávali a dumali nad tým, čo bude s televíznou zábavou. Preto som mal aj viacero dobrých kontaktov s českými kolegami a mám dojem, že som si u nich vybudoval dobré meno. Veľmi som si vážil pána Jozefa Dvořáka, od ktorého by sa mohli učiť aj dnešní zabávači. Párkrát sme dokonca spolupracovali na silvestrovských programoch. Bol nekompromisný, profík a slušný človek. V novembri som mal už za sebou viacero zaujímavých pracovných ciest do zahraničia. Spolu so šéfkou filmovej tvorby sme začali vystrkovať rožky na vtedajší Západ a hľadali sme možnosti na spoluprácu. Vtedy sa začala rodiť myšlienka o novej hudobnej relácii, ktorá sa neskôr volala RHYTMICK. Takto som sa dostal aj na európsku konferenciu East - West do východného Berlína, kde sa stretla producentská špička populárnej hudby. Hľadali sa cesty ako prepojiť európsku populárnu hudbu a tým pomaly stierať aspoň hranice hudby. Tým neskôr narodeným musím vysvetliť, že Berlín bol rozdelený hranicou na západný a východný. Západné hity sa mohli vo východných socialistických krajinách hrávať len vtedy, ak boli angažované, kriticky zamerané proti kapitalistom a bojovali za svetový mier pod vedením Sovietskeho zväzu. Aha, vy už neviete ani to, čo to bol Sovietsky zväz?! Nuž prečítajte si to na webe.

Práve počas pobytu v Berlíne som zažil niečo, čo ma drglo a posunulo na cestu, ktorá viedla ku zmenám u nás. Zrazu mi niekto zabúchal na dvere hotelovej izby s výkrikmi, že padol berlínsky múr. Aha, vy neviete, čo bol berlínsky múr? Pozrite web! Ja som to vtedy dobre vedel a tak som zrazu precitol do novej doby. Ľudia na uliciach sa hnali po berlínskych uliciach jedným smerom, k Brandenburskej bráne. Berlínčanom bolo oznámené, že môžu konečne navštíviť západný, americko-britsko-francúzsky Berlín. Vtedy som po prvý krát závidel východným Nemcom, že sú Nemcami. U nás v Československu aj sovietsky komunista Gorbačov /pozri web/ bol vtedy nežiadúcou osobou. Aj on sa stal nebezpečným pre socializmus, ktorý panoval v dezolátnej a chorej Československej republike.

Po návrate domov som už naplno vnímal, že prichádzajú zmeny. Neveril som však, že padne politický režim. Mýlil som sa. Padol.

17. novembra s demonštráciou na Národní třídě a vystúpením Havla na verejnosti sa rozbehol sled udalostí, ktorý tentoraz zachytil aj mňa. O pár dní ma na sekretariát redakcie zavolali, že mám telefón z Prahy. Vzal som slúchadlo do rúk a ozval som sa. Na druhej strane som počul ženský hlas. Nežne mi oznámil, že volá v mene pána /? – dovtedy sme si hovorili súdruhovia/ šéfredaktora a chce ma poprosiť, aby som zorganizoval svojich slovenských kolegov a s písomným vyhlásením sa pridal k iniciatíve pražskej zábavy, ktorá sa postavila za študentov na Národní třídě a žiada vyšetrenie udalostí 17. novembra.

„Už je to tu“ ,povedal som si v duch. „Je tu vzbura, ide sa do revolúcie.“ Trochu rozklepaný som zložil slúchadlo a zaklopal na dvere ešte stále súdruha šéfredaktora. Otvoril som dvere, vošiel  do zasadačky a ťažko som si sadol na stoličku pri jeho stole.

„Milan!“ začal som. „Je tu revolúcia!“ vypadlo zo mňa nečakane. Sám som sa čudoval, ako jednoducho som to sformuloval.

 „Aká revolúcia ?“ nechápavo sa na mňa pozrel. Bol to pohľad zaskočeného dlhoročného člena strany, ktorý dennodenne plnil uznesenia ÚV a ani vo sne ho nenapadlo, že by mu niekto nariadil robiť revolúciu. Šéfredaktor bol i napriek svojej príslušnosti ku komunistickej strane slušný človek. Vlastne už vtedy som nerozdeľoval ľudí podľa straníckej knižky. Dôležitejšie bolo, aký to bol človek, profesionál, priateľ. Alebo nestraník, hajzel, udavač a zloduch. Tak trochu mi ho bolo ľúto, pretože nás po celý život kŕmili len jednou Veľkou októbrovou revolúciou, ktorú urobila robotnícka trieda. Na inú sme ani vo sne nemysleli.

„Volali z Prahy. Máme sa pridať k protestu pražských televíznych pracovníkov.“  vysvetľoval som obsah môjho telefonátu. „Mám aj poznačené, čo by malo vo vyhlásení byť.“

Milan, šéfredaktor, stranícky funkcionár, zostal v nemom úžase. „Ale, to predsa nemôžeme....“  pokúšal si sám sebe položiť otázku čo má robiť.

 „Pozri sa,“ pokračoval som vo svojej historickej chvíli. „Buď sa zobudíme a začneme konať, alebo nás zajtra predbehnú a vykopnú nielen z televízie. Ja osobne idem do toho.“ Naozaj som bol už vtedy presvedčený, že iná cesta nie je. Prišiel čas, keď sa treba jasne vyjadriť. Pomaly sa šéfredaktor preberal zo šoku. „Mali by sme to ale najprv predebatovať s odbormi a straníck......“ začal úradovať ako šéf redakcie.

„To by mala byť iniciatíva ľudí, nie vedenia a odborov“ poznamenal som. Po krátkom rozhovore sme sa dohodli, že cez noc pripravím prehlásenie a skoro ráno sa stretneme v redakcii.

Z Mlynskej doliny som odchádzal v eufórii. Doteraz sa na slovenskej televízne pôde nič podobné neudialo. Naša redakcia srandy a populárnej hudby bola predurčená na historický krok.  Nemal som žiadny vzor textu, nevedel som ako sa robí revolúcia, kto je za ňu zodpovedný, komu sa treba podriadiť. Doma som nič nepovedal. Vedel som, že moja manželka by s mojimi dobrodružnými revolucionárskymi pokusmi nesúhlasila. Až príliš si uvedomovala zodpovednosť za rodinu, aby riskovala existenčné problémy. Tým dobrodruhom som bol v rodine ja. Už vtedy, ako jeden z mála som mal doma počítač a tak som si večer sadol ku klávesnici a pod mojimi ruka sa mi začali objavovať slová, ktoré by som pred rokom asi ťažko dal na papier, o zverejnení ani nehovoriac. Protestujeme...žiadame...chceme..., začali sa slová spájať do textu, ktorý som mal zajtra v redakcii prečítať. Zrazu sa pootvorili dvere a do spálne, kde som sa skrýval aj s počítačom, vkĺzla manželka.

„Čo robíš? spýtala sa bez evidentného záujmu. „Ale, len niečo pre redakciu. Zajtra to mám odovzdať.“ V mojom hlase započula pokus o malé klamstvo. Nahla sa mi poza chrbát k monitoru a prečítala si prvé slová. „Ty si sa zbláznil.“ zhrozene konštatovala. „To chceš, aby ťa vyhodili a s tebou aj mňa?“  s výčitkou v hlase a stupňujúcou sa nervozitou spochybnila moju literárnu činnosť. Vtedy som jej sľúbil niečo, o čom som bol vzápätí presvedčený, že nesplním. „Jasné, nič nebudem písať. To som len chcel niečo zosmoliť, ale nechám to tak.“ Vedel som, že ten text musím dokončiť. Cesta späť bola nemožná. Už som nasadol na vlak bez jasnej konečnej zastávky. 

Ráno som nič netušiac s hotovým prehlásením vošiel k šéfredaktorovi. Zľakol som sa. Za stolom už sedela celá úderka našej redakcie. Predseda redakčných odborov Karol a Nadežda, vedúca straníckej skupiny HRZP. „Ja, ja, som to doniesol......,“ tak trochu som sa zakoktal pri pohľade na zamračené tváre. Karol bol jasný, starý profík, charakter a Naďa, staršia pani, presvedčená komunistka, s ktorou som v redakcii dobre vychádza. Rozdal som text vyhlásenia.  Všetci si prečítali moju nočnú domácu úlohu. Atmosféra bola na krájanie. Nakoniec prijali môj jediný argument, že neurobiť nič by bolo najhoršie riešenie. Dohodli sme sa, že zvoláme všetkých pracovníkov redakcie a predložíme im návrh vyhlásenia. Ak s ním budú súhlasiť, tak sa pôjde ďalej. Ak nie, odovzdáme štafetu ulici – bez nás.

Zvolali sme ľudí. Miestnosť sa zaplnila. Úvod som musel zvládnuť sám. Prečítal som text vyhlásenia. Len na chvíľu bolo absolútne ticho. Potom to začalo. Jedna cez druhú začali padať viac či menej emotívne poznámky. Niekto sa zľakol, iní boli ticho. Pár potencionálnych revolucionárov, známe postavičky s konfliktným správaním sa začínali prebúdzať. Po prvý krát som zažil ako sa otvárajú ľudské charaktery. Len poniektorí pochopili, že prichádza obdobie rozviazaných šnúrok. Aspoň tak som si zadefinoval obdobie, kedy sa staré štruktúry postupne rozpadali a vznikali nové. Toto medziobdobie chcel nejeden využiť na vlastné zviditeľnenie, na odplatu, alebo len tak, povedať si svoje. Iní sa od prvej chvíle chystali na politickú kariéru. Našťastie boli tu aj takí, ktorí očakávali pravú, nefalšovanú, občiansku slobodu.

Text vyhlásenia sa postupne začal škrtať, prepisovať, meniť a posúvať. Radikálnejší volali po tvrdej odplate. Opatrní len po vyšetrení zákroku polície proti demonštrujúcej mládeži. Vznikol kompromis, ktorý aj napriek tomu bol jedným z prvých, žiaľ aj posledných „revolučných“ prejavov pracovníkov Bratislavského štúdia ČST. V ten istý deň vzniklo vyhlásenie televíznych zväzákov (SZM). Obe sa ocitli vo vestibule na nástenke pri vrátnici. Vyvolalo to všeobecné prekvapenie. Nikto nečakal, že vo vnútri organizácie kontrolovanej priamo komunistickými štruktúrami vznikne akýsi revolučný krúžok a nebojí sa, že dostane po nose. Pravdupovediac, sám som si nebol istý, či po tom nose nedostanem práve ja. Nakoniec som dostal, neskôr a úplne z inej strany.  Po odsúhlasení textu som bol kolektívom poverený odovzdať text na námestí SNP Milanovi Kňažkovi, ktorý už vtedy zorganizoval veľké občianske show. Večer som sa ešte s pár spolupracovníkmi predral cez davy ľudí k tribúne. Stretol som viacero známych tvárí, zväčša hercov, muzikantov a umelcov. Bol som úprimne vzrušený atmosférou na námestí. Toľko pozitívnej energie som predtým ani po tom nezažil. Akoby všetci ľudia boli bratia, ale ozajstní, nie tí od Simmela. Keď z pódia zaznel text nášho vyhlásenia, bol som po prvýkrát hrdý, že som členom Hlavnej redakcie zábavy v Bratislavskom štúdiu ČST. Niečo sa vo mne zapálilo a začalo vydávať horúce termonukleárne žiarenie, ktoré mi zasiahlo mozog. Od toho momentu ma nová situácia úplne opantala. Ešte v ten istý deň som prečítal naše vyhlásenie na nádvorí VŠMU. Bol tam aj Jaro Filip a viacerí, vtedy mladší zapálení umelci, ktorí hltali každé slovo. Po prečítaní vyhlásenia ma oslovila mladá zväzáčka, redaktorka z televízie, či by som nemal záujem spolupracovať v novovzniknutom Organizačnom výbore bratislavskej televízie, ktorý vznikol na pôde SZM. Bez rozmýšľania som súhlasil. Veď čo už môžem stratiť. Ak naše „povstanie“ bude potlačené, aj tak ma z televízie vykopnú.

Tak som sa ako hlavný dramaturg redakcie zábavy stal funkcionárom revolučného výboru, ktorý začal riadiť zmeny v našom Bratislavskom štúdiu ČST. Ako jeden z mála, čo ovládal prácu s počítačom som dostal na starosť prípravu a zverejňovanie informácií pre televíznych pracovníkov. Boli to informácie o zmenách v riadení, organizácii, programe a tak trochu aj filozofii rodiaceho sa nového média. Vtedajší riaditeľ Jaroslav Hlinický prekvapujúco súhlasil, aby sa partia samozvancov podieľala na riadení televízie. Nemôžem zabudnúť na poznámku známeho športového komentátora, keď som nasledujúci deň stál pri vchode do televízie počas mítingu na námestí SNP. „Len sa neteš!“, spoza chrbta mi brnkol po svedomí. „Na druhom poschodí sú pripravení milicionári. Tí vám dajú! Už sú aj ozbrojení.“ úplne vážne mi oznámil stav obrany a ochrany objektov proti buričom. Neveril som mu. Možno mal pravdu a na tom druhom poschodí naozaj čakali na signál do útoku. Našťastie žiadny rozkaz neprišiel.

Sled ďalších udalostí bol naplnený výzvami, vyhrážkami a sklamaniami. Ale ten prvý pocit mi už nikto nevezme. Zostal vo mne a vždy, keď začne skepsa a depresia klopať na moje ramená otvorím pamätníček pocitov z tej doby. To bola moja Nežná revolúcia. Žiaľ zmeny v politike neznamenali novú kvalitu osobných príbehov ľudí. Navonok sa zmenilo takmer všetko. Vo vnútri človeka však obava a ostražitosť pred zlom nezmizli. Ani Nežná revolúcia nám nedala šancu zbaviť sa strachu o budúcnosť. Ale to už je iný príbeh o dnešku, ktorý by opäť potreboval takú jednu veľkú Nežnú facku. Zaslúžil by si ju.

Ľubo Belák

Pôvodne napísané

V Bratislave 16.11.2010

P.S. – článok je stále aktuálny aj v roku 2022

Môj pôvodný návrh, ktorý bol postuple upravovaný - originál

web HRZP NR1 Uweb HRZP NR2 U

Konečné vyhlásenie Hlavnej redakcie zábavných programov ČST v SSR

web HRZP NR DEF U

Vyhlásenie SZM pri ČST v SSR

web SZM NR1 Uweb SZM NR2 U

Podujatie Looking East v Berlíne 9.11.2019

looking east 1 Ulooking east 2 U

Slovensko vyhlásilo vojnu? Komu?

Lubo 11 obcankaVojnový stav vyhlasuje podľa Ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. “ prezident na základe rozhodnutia Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada") len za podmienky, že Slovenská republika je napadnutá cudzou mocou, ktorá jej vypovedala vojnu alebo ktorá bez vypovedania vojny narušila jej bezpečnosť, alebo za podmienky, že vypovedaním vojny Slovenská republika plní záväzky vyplývajúce z členstva v organizácii vzájomnej kolektívnej bezpečnosti alebo z medzinárodnej zmluvy o spoločnej obrane proti napadnutiu.”... Časom vojny je obdobie odo dňa vypovedania vojny do dňa uzavretia mieru.

Podľa tohto článku je pre vyhlásenie vojny voči komukoľvek, kdekoľvek a s kýmkoľvek zodpovedná Národná rada. Preto je namieste otázka: „Vypovedalo Slovensko, alebo Európska únia niekomu vojnu?“. Odpoveď nie je zložitá. N E V Y P O V E D A L O! Napriek tomu sme vo vojne. Ale proti komu?

Slovensko, lepšie povedané občania Slovenska, sa napriek tomu zmietajú v problémoch podobným vojne. Dodávame zbrane Ukrajine, súhlasíme so sankciami proti Rusku, na frak dostáva ekonomika, začína byť nedostatok energií a ceny rapídne stúpajú. Je tu ešte jeden, či dva symptómy vojnového stavu. Rozpadá sa politický systém, spravodlivosť a demokracia sú len poučkami v učebniciach a ľudia sa navzájom nenávidia nie preto, že sú si nesympatickí, ale pre rozdielne názory na stav našej krajiny. Našťastie obete na životoch radových občanov sme nechali Ukrajincom. Pritom sa tvárime, že sme s nimi solidárni a pomáhame im v ich zúboženom stave krajiny. Vyhlasujeme heslá za slobodu susedov a ukazujeme päste veľmoci, ktorej sme nielenže nevyhlásili vojnu, ale sme ju nedali ani do zoznamu nepriateľských krajín. To sme nechali Rusom.

A čo sme urobili pre mier? Pre prosperitu, stabilitu, susedské spolunažívanie? N I Č. Ak by to mali byť zbrane, ktoré sme im posunuli len preto, že by sme ich pre zastaranosť aj tak dali do šrotu a dvesto euro každému Ukrajincovi, ktorý si ich vyberie priamo na hraniciach a vracia sa späť domov, tak je to prinajmenšom „atentát“ spáchaný na morálke. Namiesto diplomatického urovnania agresie jednej z veľmocí voči Ukrajine, chodia naši politici na frontovú líniu v nepriestrelných vestách a helmách, aby podporili vojnu, strieľanie, ničenie a zabíjanie. Je jedno, z ktorej strany páli ozbrojený vojak. Neraz je cieľom obyčajný človek, ktorý nechce od sveta, v ktorom žije, nič iné, len teplo, svetlo, niečo do úst, ale najmä pokoj zbraniam. Táto pandémia vojny zasiahla celý západný svet. Namiesto toho, aby tí, čo to majú v rukách, hľadali liek na ukončenie všetkých sporov a nenávisti, prilievajú benzín do ohňa. Príčina, prečo to robia, je neraz nepochopiteľná. Neraz počuť z ich úst len:“...my za to nemôžeme, to len tí...“, a ukážu na východ.

Spoločenstvo ľudí od jeho vzniku malo vždy na zreteli, aby sa ako pán tohto sveta staralo o základné životné potreby. Preto vznikali spory o územia, bohaté lesy, úrodné polia, čerstvú vodu. Istý čas sa zdalo, že sa poučilo a už nikdy sa nevráti späť. Je absurdné, že ľudstvo prešlo dlhú cestu, aby sa zrazu ocitlo na jej začiatku. Štáty a národy si privlastnili ideológie a náboženstvá, ktoré neraz pokrytecky zneužívajú pre nezmyselné ciele. Je nepochopiteľné, že európska kultúra sa dostala do stavu, kedy sa znovu zavádza cenzúra, ľudia sa strachujú, čo im prinesú ďalšie dni, či budú mať nato, aby prežili a dosť síl, aby sa postavili zlu, ktoré vanie z ich vlastných parlamentov a politických centrál.

To je naša Vlastenecká vojna bez hrdosti na svoju vlastnú vlasť. Tá sa však nebuduje cez klamstvá a konšpiračné spravodajstvo, ktoré fúka z našich médií. Namiesto toho, aby sa snažili priniesť svojim klientom, divákom a poslucháčom aspoň trochu objektivity, sme doslova zavalení propagandou. Dokonca aj tou z opačnej strany. Namiesto toho, aby sme dôverovali, pochybujeme o všetkom. To je výsledkom komunikácie medzi občanmi, národmi na jednej strane, a politikmi a médiami na tej druhej. Z rečí sa samozrejme nenajeme ani nezohrejeme. Zatiaľ to však takto vyzerá vo vyspelej Európe. Dôležitejšie sú frázy zodpovedných politikov a kostýmy v žlto-modrej farbe ako reálna pomoc. Nielen Ukrajincom, tým ozajstným, ale aj samým sebe.

V 89. roku sme si spievali pesničku „Loď, ktorá sa plaví do neznáma“. Vtedy sme ju chápali ako rozlúčku so systémom, ktorý je už minulosťou. Boli sme naivní. Všemocný trh, ktorý nastúpil s politickými zmenami, nič nevyriešil. Naopak, spravil z nás novodobých, demokraticky potvrdených, otrokov na večné časy(?).

Ľubo Belák

26.9.2022

 

Vážený pán premiér Matovič, nezvolávajte demonštráciu na 17. novembra!

Lubo 11 obcanka„Dňa 17. novembra, Hodžovo námestie, pred prezidentským palácom, o 16. hod.“ sa nesie správa sociálnymi sieťami, sms-kami. Pre zmenu nepôjde o testovanie národa na infekčnosť Covid-19. Pôjde o test spoločnosti, ako sa dokáže vzoprieť dnešným politikom, ktorí so šarmom diktátora dokázali opäť rozhnevať ľudí. Ako sa im to podarilo?

Čítať ďalej: Vážený pán premiér Matovič, nezvolávajte demonštráciu na 17. novembra!

Pán premiér Matovič, musíte chcieť!

Lubo 11 obcankaZdá sa vám toto tvrdenie čudné? Aj mne. Buď niečo chcem, alebo nechcem. Ale musieť chcieť je pre mňa skôr oxymoron, ako logický výraz. Používa sa príkaz „To musíš vidieť!“, alebo „Musím vám to uznať!“, ale nemôžem chcieť, čo musím. Pán premiér, dokázali ste, že aj výraz „musíš chcieť“ sa odteraz stáva základnou výbavou slovenčiny. Ste lepší ako „veľký kombinátor“ Ostap Bender. Prečo?

Čítať ďalej: Pán premiér Matovič, musíte chcieť!

Pani ministerka kultúry, netrápte sa, odíďte!

Lubo 11 obcankaBolo to koncom júla, keď ma situácia na Slovensku, presnejšie medzi divadelníkmi, muzikantami, tanečníkmi a ostatnými, ktorí sa venujú umeleckej práci, prinútila požiadať ministerku kultúry o osobné stretnutie. Po nejakom čase som namiesto očakávanej odpovede, kladnej alebo zápornej, dostal email od pána Sopka, ktorý sa mi predstavil ako poradca pani ministerky. Ponúkol mi osobné stretnutie. Pochopil som to. Ministerka ma ako nezaujímavú osobu alibisticky posunula svojmu pobočníkovi, aby sa nepovedalo, že je neprístupná. Bolo to po prvýkrát v mojej umeleckej praxi, keď som na moju žiadosť, smerovanú k ministrovi kultúry nedostal žiadnu priamu odpoveď od adresáta. Moja reakcia bola, ako zvyčajne, priama. Odpísal som pánovi poradcovi, že ak by to mala byť len zdvorilostná návšteva v klube pani ministerky, tak je zbytočné sa stretnúť. Po ubezpečení, že to tak nie je, sme sa stretli. Na jeho otázku, čo ma na ministerstvo privádza, som odpovedal jednou vetou: „Takmer všetko, čo by sa malo na ministerstve kultúry riešiť." Po vyše hodinovom monológu, v ktorom som prešiel od zákona o RTVS, neexistencie Literárneho domu, umeleckých fondov až po štátny zákaz umeleckej činnosti, presnejšie  verejného vystupovania za prítomnosti obecenstva a kritický stav živého umenia na Slovensku, som odchádzal s ubezpečením, že všetko bude tlmočiť pani ministerke. Neviem, či jej pán poradca niečo o našom stretnutí povedal, ale nastalo dlhodobé mlčanie. Až po čase, keď sa na Facebooku rozprúdila rozhorčená diskusia o neudržateľnej situácii v umení, sa zrazu pán poradca ozval s víťazným ospravedlnením za meškanie. Neviem čo zmeškal, pretože aj tak som žiadne vyjadrenie, alebo aspoň náznak akéhokoľvek riešenia, či aspoň ďalších krokov na verejnosti nevidel ani neslýchal.

Čítať ďalej: Pani ministerka kultúry, netrápte sa, odíďte!

Pán premiér Matovič, prosím, prestaňte už konečne plakať

Lubo 11 obcankaPriznám sa, napriek mojej averzii voči politikom, ktorí reprezentujú mafiánov, podvodníkov a hulvátov, mi Vás bolo ľúto. Tak, ako ste so slzami v očiach v marci tohto roku hrdinsky začali naprávať všetky nedostatky bývalej vlády pri zabezpečení ochrany zdravia občanov Slovenska, ani pri štarte druhej vlny pandémie v našej krajine sa Vám nepodarilo udržať si fasádu zamrznutého úsmevu a opäť som tušil,  že sa Vám za rúškom z očí rinú pravé slzy „úprimnosti“.

Čítať ďalej: Pán premiér Matovič, prosím, prestaňte už konečne plakať

Dnešný dátum

nedeľa, 14 júl 2024

Návštevníci

Práve tu je 206 návštevníkov a žiadni členovia on-line

Novinky

Vždy s úsmevom… Vždy s úsmevom… 2024-07-09 - Takto si budem pamätať Palka Zelenaya, guru slovenskej populárnej... Čítaj viac
RTVS v čiernom? RTVS v čiernom? 2024-06-24 - Tentoraz budem osobný. Mám za sebou takmer celý život spojený... Čítaj viac
Kam mieri v mieri Európa? Kam mieri v mieri Európa? 2024-06-11 - Napriek zhodnej podobe slova „mieri“ sú jeho významy v... Čítaj viac
Svetová premiéra kvadrofonickej AIDY v Banskej Bystrici Svetová premiéra kvadrofonickej AIDY v Banskej Bystrici 2024-05-27 - Ak by si niekto myslel, že v Banskej Bystrici zaúradovala umelá... Čítaj viac
Občianska vojna, politický gýč, Snowden, nebinárny sex a Európska únia Občianska vojna, politický gýč, Snowden, nebinárny sex a Európska únia 2024-05-16 - Na premiéra Slovenskej republiky bol spáchaný atentát! Toľko... Čítaj viac

JEvents Calendar

July 2024
S M T W T F S
30 1 2 3 4 5 6
7 8 9 10 11 12 13
14 15 16 17 18 19 20
21 22 23 24 25 26 27
28 29 30 31 1 2 3
Používame cookies!

Na našej webovej stránke používame cookies. Niektoré z nich sú nevyhnutné pre fungovanie stránky, iné nám pomáhajú zlepšovať túto stránku a používateľskú skúsenosť (tracking cookies). Môžete sa sami rozhodnúť, či chcete cookies povoliť alebo nie. Upozorňujeme, že ak ich odmietnete, možno nebudete môcť využívať všetky funkcie stránky.