U nás je to raz tak. Kradne sa nielen hotel, televízia, ale aj republika. Akosi sme si na to zvykli. Stále platí - Kto nekradne, okráda svoju rodinu.

Najprv nám, myslím tým občanom Slovenskej republiky, rozkradli majetok štátu. Volalo sa to malá a veľká privatizácia. Zrazu od Bratislavy po Michalovce vzniklo pár milionárov, ktorí nelenili a jednoducho si vzali to, čo im nepatrilo. Pamätné sú slová vtedajšieho predsedu parlamentu, keď na otázku či je spôsob privatizácie spravodlivý, odpovedal stručne: “Neviem či je privatizácia spravodlivá, ale je určite zákonná”. Odvtedy uplynulo veľa rokov a vymenilo sa veľa milionárov, ktorým pravidelne na štátnych kortešačkách papaláši požehnávali “čestne nadobudnuté” fabriky, firmy, banky, vlastne všetko, čo sa dalo predať, či jednoducho za korunu darovať. Nakoniec už nezostalo nič, a tak sa začalo moderné rozkrádanie z vybratých daní. Ak si niekto myslí, že to boli poctiví zlodeji, čo deň čo deň v pote tváre s maskou vylamovali zámky na trezoroch, mýli sa. Oveľa ľahšie bolo dohodnúť sa na malých stotisícových balíčkoch, ktoré roznášali poštári ukrytí v bavorákoch a mercedesoch. Začalo sa tomu hovoriť klientelizmus a korupcia. Chceš štátu niečo predať, rád sa zapojíš svojimi službami do budovania našej spoločnosti? Nech sa páči, stačí málo. Navonok všetko fungovalo, len akosi drahšie s pridanými percentami na cene, ktoré išli do vreciek politikov a úradníkov. Potichu, elegantne a “cnostne”. Nikomu to nevadilo. Snáď len zdravotníctvu, poľnohospodárstvu, sociálnej poisťovni a ďalším životne dôležitým orgánom spoločnosti. Neskôr sa tento kolobeh nezdanených príjmov obohatil o podvody s DPH. Ako príklad slúži romantický príbeh Dobrého anjela Andreja Kisku, ktorý si na prezidentskú kampaň zarobil podvodom.  Rovnako zázračne údajne zbohatol nedávno odvolaný premiér Igor Matovič počas svojej podnikateľskej minulosti.

Je sloboda slova len fráza? Chceme obetovať vlastný život za mlčanie? Nemáme k tomu ďaleko.

V kalendári sa nám objavil rok 2023. Naštartoval “novú” etapu našich dejín. Na cestu sme si vzali dozvuky pandémie, vojnu na Ukrajine a pád Slovenskej vlády v priamom prenose. Poviete si, “nič nové na svete, dáme si repete”. Omyl, máme tu staronový pojem – predčasné voľby. Dokonca Slová doplnili aj Zbrane. Ozajstné tanky, rakety, delá, ale aj drony. Kde sú tie časy romantických bojov za slobodu? Časy, keď sme oslavovali víťazov, našich osloboditeľov. A nebola to len Červená armáda, teda predovšetkým Rusi. Na Slovensku bojovali aj Ukrajinci, Bielorusi, Gruzínci a mnohé ďalšie národy vtedajšieho Sovietskeho zväzu, rovnako ako mnohé iné európske národy, Rumuni, Francúzi, Španieli, Maďari, Česi či Poliaci. V protifašistickej koalícii bojoval skoro každý a  všade. Tých, ktorí si druhú SVETOVÚ vojnu pamätajú, už nie je veľa. Prichádzali ďalšie generácie, ktoré si cez kopirák odovzdávali ideologicky zafarbené odkazy na svetovú katastrofu. Bodku za vojnou urobili Američania. Dlho neuvažovali. Americkí inžinieri spolu s nemeckými, ktorých po víťazstve deportovali do USA, im pripravili atómovú bombu. Tú hneď aj využili na bezbranných obyvateľoch Japonska. Bola to odplata víťazov za roky vojny. Podobala sa skôr vendete, ako boju za slobodu. Vtedy zomrelo priamo pri leteckom nálete bombardérov a neskôr na dôsledky ožiarenia vyše 200 000 ľudí. Dodnes sa obetiam začiatku nukleárneho veku klania celý svet. Američania sa síce v roku 2010 zúčastnili pietneho aktu v Hirošime, ale dodnes sa za atómový útok Japoncom neospravedlnili.

Rozpálené Slovensko pomaly pripomína rímske Koloseum s gladiátorskými hrami. Ruleta, ktorú rozkrútili politici sa už nedá nazývať politickou súťažou. Obeťou a zároveň rukojemníkom ich krutých hier je verejnosť. Vo svojich vyjadreniach sa dostali za hranicu svojho územia, a tým je parlament. Pomaly už nie je miesto, kde netrčí aspoň slama z niektorej politickej strany. Dostali sa aj do ponuky detských rozprávok na internete. Čo ponúkajú? SLOVÁ.

Z histórie sme si zobrali ponaučenie, že vojny sa vedú so zbraňou v ruke. Či už je to puška, samopal, delo, alebo atómová bomba, vždy išlo o nástroj zabíjania. A to takého, kedy na bojisku zostávajú mŕtvi a ranení. Všade je veľa krvi a náreku. Nepripustíme si, že rovnako nebezpečnou a neraz i nebezpečnejšou zbraňou je SLOVO. Skúsený vojak slova vie trafiť priamo do duše. Aj napriek tomu, že je neviditeľná, zraniteľná a určite aj zakrvácaná. Jej zranenie však nevedie k smrti, ako je to s telom. Prejavuje sa strachom, neistotou, nedôverou. Navyše priamy zásah slovom nevyvoláva fyzickú bolesť. Možno ho skôr prirovnať jedu, ktorý účinkuje postupne.

Ľudia, ktorí so slovom pracovali sa spamätali a začali sa o slovo a jeho slobodu obávať. Literárne osobnosti, akými boli Karel Čapek, G. B. Shaw, H. G. Wells, A. Moravia, A. Műller v roku 1924 vytvorili združenie spisovateľov so značkou PEN (Poets, Esseists and Novelists) . Táto medzinárodná organizácia, ktorá pretrvala až podnes, si vytýčila chrániť slobodu slova, či prejavu. V ich výzve sa hovorí: „Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.“  Nešlo však o bezbrehú ochranu akéhokoľvek vyjadrenia. Zároveň sa vo výzve objavila aj podmienka „...zahŕňa aj povinnosti, aj zodpovednosť... v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných...“  V tých časoch právny pojem „ochrana ľudských práv“ neexistoval. Až v roku 1948 na pôde OSN Valné zhromaždenie schválilo Všeobecnú deklaráciu ľudských práv pre všetky zúčastnené krajiny. Rezolúcia nebola právne záväzná a vtedajšie Československo sa hlasovania zdržalo. Neskôr, aj na Slovensku , sa ľudské práva dostali do národných ústav. Potiaľ história. A čo súčasnosť?

Pár slov na tému Demokracia...

(video)