rozhovor pre Slovenské národné noviny

Celý pôvodný článok v neskrátenej podobe

• Pán Belák, ste signatárom a predstaviteľom výzvy, aby politické špičky na Slovensku energickejšie presadzovali uplatňovanie Charty základných práv Európskej únie o slobode prejavu a práva na informácie. Čo Vás viedlo k spísaniu tejto petície?

Už dlhší čas sledujem narastanie agresivity súboja slov, ktorý má svoje korene v stave spoločenstva ľudí nielen u nás, ale takmer v celom civilizovanom svete. V predstave sa mi vynára akýsi zhubný nádor, ktorý postupne narastá do nečakaných rozmerov. Doteraz to boli slová, dnes je to už vojnový dialóg za našimi hranicami. Na rozdiel od Ukrajiny sú u nás ostrou muníciou slová. Kto je pôvodcom tohto nárastu agresie, ktorej sme obeťami? Ja v tom vidím zámer určitej názorovej skupiny, ktorá si prekvapivo udržuje moc vo väčšine vyspelých krajinách. Aj u nás. Do konfliktu o budúcnosť nášho sveta sú vťahovaní ľudia, ktorí, chodia do práce, majú svoje rodiny a snažia sa prežiť svoj život čo najkrajšie. Významne sa na chaose a stúpajúcej agresii podieľajú masmédiá, ktoré okupujú verejný priestor. Nie sociálne siete, ale televízie, rádiá, časopisy a internetové portály. Toto presmerovanie zodpovednosti na Facebook, Twitter, či Instagram je len účelové maskovanie problému. Masmédiá sú v rukách tých, ktorí si mocensky, alebo majetkovo privlastnili aj verejný priestor. Dospelo to do stavu, kedy ktokoľvek s iným ako „mainstreamovým“ názorom nemá šancu verejne vystúpiť. Navyše všetky médiá, a dnes aj verejnoprávny vysielateľ, okupujú „majitelia“ len jedného „pravdivého“ názoru na veci verejné. Je zrejmé, že iný názor nemá u nich šancu. Napriek tomu, že im to vyplýva zo zákona. Pritom už nejde len o  politický názor, ale o pripomienky, úvahy, myšlienky, ktoré sa vymykajú akejsi schéme, štábnej kultúre masmediálnych redakcií. Dôsledkom toho je aj vznik alternatívnych médií, ktoré na internete poskytujú priestor širokej a rôznorodej názorovej skupine prispievateľov a respondentov. Napriek rastúcej popularite ich hlas nie je taký silný, aby sa presadil vo verejnom priestore a na internete mimo sociálnych sietí.

Tento stret „mediálnych kombajnov“ a alternatívnych (s ničím nepodloženou nálepkou „konšpiračných“) médií prerástol na verejnosť. Ľudia sa začali navzájom osočovať a vytvárať takmer bojové oddiely, ktorých muníciou sú slová. Môžeme to sledovať nielen v komunikácii prostredníctvom komentárov na sociálnych sieťach, ale už aj na verejnosti. Významným vzorom prestrelky slov sú najmä politici, ktorí dostávajú neodôvodnený priestor v médiách.

Moment zorganizovať výzvu, ktorý bol pre mňa rozhodujúci, znamenal pokus poslankyne a bývalej ministerky  spravodlivosti Márie Kolíkovej, presadiť v Národnej rade zákon o trestnom čine šírenia nepravdivej informácie. O pravdivosti podľa zákona by mal rozhodovať štát.  A to je len začiatok. Na internete sú už dnes zablokované stránky prinášajúce alternatívne informácie. Namiesto nich sa objaví text, že z rozhodnutia EU je webstránka zablokovaná. Ako dôvod je uvedený škodlivý obsah. V ostatných dňoch sa problém slobody slova obnažuje aj v našich masmédiách. Cenzúra v televízii TA3, kde z vysielania stiahli rozhovor s prominentným svetovým ekonómom, sporné zaradenie rozhovoru s ministrom obrany bez účasti osobnosti z opačného názorového spektra a v nedávnej manipulácii s hlasovaním v politickej relácii televízie Markíza. Tých príkladov je dosť. Mám aj osobnú skúsenosť, kedy som chcel využiť právo na odpoveď. Nemenované mainstreamové noviny mi najprv dali podmienku, aby moja odpoveď nebola dlhšia ako 500 znakov. Po splnení tejto podmienky mi oznámili, že aj tak sa moja odpoveď neobjaví. Podobne je to aj s priestorom na blogoch. Ten istý denník, ktorý na svojej stránke uvádza rebríček najčítanejších blogov mi oznámil, že napriek čítanosti mojich príspevkov, ktorá prevyšuje články uvedené v prehľade, sa môj príspevok neobjaví, lebo to nie je v záujme redakcie. Vzniká aj ďalší odtieň neslobody vyjadrenia. Na verejnosti priam vybuchujú výzvy, kto má právo v médiách vystupovať a kto nie. Vyjadrujú sa politici, novinári a dokonca aj osobnosti, ktoré by si mali ctiť slobodu slova. Pritom stále mám na mysli postihovanie predstaviteľov a ich názorov, ktoré nie sú v rozpore so zákonnými obmedzeniami slobody slova pri šírení fašistickej ideológie či spochybňovaní holokaustu. Postihlo to  Eduarda Chmelára a Jozefa Banáša, ktorí sú vlastne novodobými disidentmi. V súčasnom orwellovskom newspeaku sú to dezoláti.

Človek je len z mäsa a kostí a dušička nie je nezničiteľná a nezraniteľná. Navyše je ovplyvniteľná práve pre nedostatok užitočných a pravdivých informácií. Začína mať strach zo straty zdravého rozumu, ktorý nás nezadržateľne vlečie k apokalypse.

Preto v prostredí Slovenského centra PEN vznikla iniciatíva niektorých členov ozvať sa a vo výzve vyjadriť svoju nespokojnosť so stavom slobody vyjadrenia, či slobody slova a práva na informácie. Je to významný apel upozorňujúci na nárast agresivity a netolerantnosti práve pre porušovanie základných ľudských práv, kam patrí aj sloboda  vyjadrenia a právo na informácie.

• Facebooku a Instagramu, či najnovšie Telegrame a Tweetri.

S informačnými technológiami som sa začal zoznamovať už koncom osemdesiatych rokov. Spolu s Jarom Filipom a Milanom Markovičom sme si fanaticky vymieňali zážitky z posedení pri prvých počítačoch. Už v osemdesiatom ôsmom roku som vo vtedajšej Československej televízii Bratislava napísal počítačový program v jazyku Basic, ktorý mi ako šéfdramaturgovi uľahčil sledovanie procesu tvorby a výroby televíznych relácií. Vtedy som bol sám. Vlastne aj dnes som sám, keď sedím pri počítači dvanástej generácie a komunikujem s celým svetom. Od prvých prepojení s univerzitou v USA cez jediný internetový uzol na Katedre matematiky a fyziky UK až po dnešné sociálne siete sa tiahne môj digitálny príbeh, ktorý mi zmenil život. Možno práve preto som bol pripravený na vznik sociálnych sietí. Už dávnejšie som internet charakterizoval hegelovským pojmom Svetový duch. Najvyššej formy vývoja spoločnosti, ktorou sa zavŕši zápas ľudstva o ovládnutie sveta. Myšlienka bola skvelá, ale podobne ako priekopníka vzdelania a kultúry ducha Voltaira v 18. storočí ma čakalo sklamanie. Ľudstvo nielenže neovládlo svet, ale rezignovalo aj na to, aby ovládlo samo seba. Digitalizácia určite posunula naše možnosti v komunikácii medzi sebou, ale nenaučila nás ako tento technický zázrak používať.

Z pôvodnej internetovej zábavy mladých ľudí sa postupne Facebook, Instagram, Tik Tok, či Telegram stali zdroje informácií, ktoré vo verejnom priestore nemali šancu uzrieť svetlo sveta. Ľudia si zvykli, že sa stačilo prihlásiť so svojim menom a heslom do siete a otvoril sa im svet s neobmedzenými možnosťami a neviazanou slobodou. V anonymite sociálnych sietí sa vytvoril nový slovník takzvaných hejtov, nenávistných komentárov, kde sa v dialógu nepoužívajú argumenty ale len nálepky nadávok a urážok. Už dávno som pochopil, že popri možnosti získavať informácie je to priestor, ktorý nahrádza bútľavú vŕbu. Ako v rozprávke Pyšná princezná, keď si chudobný obuvník zabehol za hranicu a slobodne si zaspieval. Potom sa vrátil späť do svojej „vlasti“, kde to bolo zakázané. To je u nás neraz jediná možnosť uplatniť právo na slobodu vyjadrenia a právo na informácie.

Preto aj Výzva signatárov je v prvom rade zameraná na masmédiá okupované už spomenutými masmediálnymi kombajnmi. Očakávam, že v blízkej budúcnosti sa na mušku mocenského aparátu dostanú aj ďalšie médiá. Rušenie webstránok pre škodlivý obsah, filtrovanie statusov a informácií na sociálnych sieťach a zastrašovanie nezávislých šíriteľov informácií trestnými stíhaniami. To všetko nás ešte len čaká.

• Európa sa za posledné roky geopoliticky zmenila. Ste osobne sklamaný z tohto smerovania?

Svet okolo nás sa mení. Napriek tomu ľudská podstata so všetkým, čo k tomu patrí zostáva nemenná. Už niekoľko tisíc rokov sme stále ten istý biologický druh. Jeho životné funkcie sú závislé na tom, čo dýcha, ako sa stravuje, čo pije, ako sa rozmnožuje a ako sa chráni pred všetkým, čo ho v prírode ohrozuje. Takým je napríklad chlad, či extrémne teplo. Napriek tomu si podmienky pre život neustále zhoršujeme. Myslím tým najmä životné prostredie a závislosť na drogách. Vedomie svojej jedinečnosti dostal človek za záhadných udalostí a preto dodnes sa s ním nevie vyrovnať. A to aj napriek tomu, že s vedomím mu bolo prisúdené aj svedomie a hodnoty zakódované v kultúre. Patria k nim aj ideály a morálka. Aj tie podliehajú zmene, žiaľ nie k lepšiemu. Snáď len veľryby vedia spáchať hromadnú samovraždu. O ňu sa pravidelne snažíme v histórii vojnových konfliktov.

Neraz sa hovorí, že motívom konania ľudstva je strach zo smrti a zániku. Paradoxne preto vznikajú vojny, aby niektoré spoločenstvá ovládli zdroje, ktoré mu zabezpečia prežitie. Na smrti a zániku iných stavajú svoju budúcnosť. Môžeme to zjednodušene označiť aj ako geopolitický konflikt záujmov. Namiesto globálnej dohody nastupuje globálna vojna.

Nemôžem povedať, že som sklamaný a prekvapený zo smeru, ktorý naštartovalo ľudstvo do budúcnosti. Uvedomujem si to a pokúšam sa s tým vyrovnať. Jediným sklamaním pre mňa je však fakt, že pri stave poznania, ovládania prírodných zákonov, uľahčovania života ľudí vedecko technickým pokrokom, nevieme skvalitniť svoj vlastný postoj jedného k druhému.

V nedávnej minulosti sme sa vedeli zapojiť do úžasného projektu zjednotenej Európy, aby sme ho hneď na druhý deň zničili. Bol som jedným z tých, ktorý súhlasil so vstupom Slovenska do Európskej únie. Čo z môjho sna zostalo? Neustály zápas o vlastnú bezpečnosť a  boj s podmienkami života vo vlastnej krajine. Ideály sa s krízami rozpadli a sme svedkami neustálych „božích rán“, ktoré nás stíhajú jedna za druhou. Hospodárska kríza, politická kríza, pandémia, moc v rukách egoistov a svetových korporácií, katastrofálne znižovanie životnej úrovne a v ostatnom čase blízky vojnový konflikt, ktorý začal podstatne skôr ako Rusi anektovali Krym. Dostali sme sa do klieští mocností, ktoré s nami hrajú nedôstojnú hru na dobro a zlo.

• Aké kroky podľa Vás pomôžu vyviesť Slovensko z morálnej a politickej krízy, do ktorej sme sa dostali za posledné roky?

Ak hovoríme o kríze na Slovensku, musíme hneď dodať ...a ostatného sveta. Všade to vrie. Ľudia verejne vyjadrujú svoju nespokojnosť a búria sa. Je to zákonitá reakcia na už spomínané problémy. Keď sa obzriem späť a prejdem cestu od mojej mladosti po dnešok, nechce sa mi veriť čo všetko som stretol, čo som stihol urobiť a aké spoločenské krízy som prekonal. Dokonca aj v stave mieru v Európe som v šesťdesiatom ôsmom roku minulého storočia zaľahol do kríkov, keď ponad mňa lietali strely z ruských samopalov.

Ako muzikant som v čase, keď na Slovensku vládla len jedna politická strana, spoznal svet na západ od nás, ktorý sa mi zdal prirodzený, nefalšovaný. Ak som chcel niečo dostať, musel som niečo vydať. Nikto sa ma nepýtal na môj pôvod, neboli tam kádrové materiály  a mal som možnosť dôstojne pracovať a žiť v slobodnom svete. So svojou hudbou som sa dostal dokonca aj medzi vojakov, ktorí práve prišli z Vietnamu, či slúžili v ruských kasárňach odrezaní od celého sveta. V deväťdesiatych rokoch som dostal šancu prežiť pár mesiacov v britskej BBC, washingtonskom Hlase Ameriky, európskej RTL a londýnskom Sky Channel. Bohatosť môjho života mi prikazuje ďalej šíriť pozitívnu energiu a optimizmus, ktorý som zdedil nielen po mojich rodičoch, ale aj po slobodnom svete, ktorý som prešiel a osobne zažil.

Aj ja som sa dnes dostal do situácie, keď sa pod mojimi článkami objavujú nenávistné komentáre, aby som sa zbalil a išiel do Moskvy. Odkázal mi to dokonca človek, s ktorým som dávnejšie spolupracoval a myslel som si, že sme priatelia. Určite sa nezbalím a nikam nepôjdem. Tu som doma, mám tu rodinu a nádhernú krajinu. Som tak trochu aj idealista. Nie preto, že by som žil vo vzdušných zámkoch, ale pre presvedčenie, že stojí za to žiť. A to je aj môj odkaz, ako by sa Slovensko dostalo z krízy. Nie politickými a vojenskými prevratmi, ale postojom každého z nás. V kríze nie je svet okolo nás, tú sme si vytvorili sami. Nestačí si navzájom dávať nálepky, fŕkať na druhých jedovaté sliny a tváriť sa ako záchranca sveta. Sám nikdy nikto nič neurobí. Ak chceme spoločne niečo zmeniť k lepšiemu, musí každý začať od seba. Určite k tomu patrí aj aktivita vo verejnom živote. Nie preto, aby som niečo zničil, zakázal, odkopol. Ale aby som hľadal motív, ktorý by nás mohol spájať. Netreba k tomu veľa, treba len pre to niečo urobiť. Viem, väčšina zlyhá, pretože si neverí. Sú presvedčení, že ako pešiaci nič voči zlu a nenávisti nedokážu. Aj tým odkazujem, aby hľadali okolo seba svoj vlastný zmysel života, niečo, pre čo sa oplatí žiť, dýchať, rodiť deti a nebáť sa. Strach je len zlý pocit z vlastnej slabosti. Preto návodom ako Slovensko dostať z morálnej a politickej krízy je zbaviť sa strachu.

Zhováral sa Ivan KRAJČOVIČ