Keď začiatkom dvadsiateho storočia Henri Poincaré skúmal pohyb troch telies netušil, že o sto rokov jeho objav neperiodicity pohybu vytvorí základ teórie chaosu, tak vďačnej charakteristike dnešných dní. Svet sa nezbláznil, len sa začal chovať podľa teórie efektu motýlích krídel. Čo majú krídla motýľa spoločné so životom ľudí, lepšie povedané s chaosom, v ktorom dnes ľudia žijú? Veľa. Efekt zamávania motýlích krídiel, metafora, ktorú použil Edward Lorentz vo svojej teórii komplexných systémov v roku 1961, môže o pár mesiacov vyvolať búrku v New Yorku. Alebo vznik snehovej vločky zas zapríčiní o nejaký čas pád lavíny. Príkladov v prírode je dosť. V ľudskej spoločnosti je to zložitejšie. Nikto z nás nevie predpovedať, čo zapríčiní človek svojim správaním, či už v súkromí, alebo na verejnosti. Rukolapné je to v politike. Politik zamáva svojimi motýlími krídlami, sľúbi zásadné zmeny, ktoré podľa neho naštartujú spravodlivejší svet a v lepšom prípade  o rok, dva, tri sa ukáže, že jeho presvedčivé sľuby nepriniesli nič. Jedným z účinných spôsobov ako presvedčiť voličov k jeho zvoleniu, je osvedčená predvolebná kampaň. S obľubou ju používajú obchodné domy, aby zvýšili predaj akéhokoľvek výrobku. Najmä takého, ktorý určite nepotrebujeme. Politik tak po čase odchádza do zabudnutia, a ak je šikovný, k svojmu odchodu si pribalí aj pár euro navyše, ktoré nenápadne vytiahol zo štátnej kasy. Jeho zamávanie krídlami zanecháva za sebou chaos a neistotu. Dá sa vôbec vyviesť spoločnosť z chaosu? Podľa mňa je to dôležitejšia otázka ako to, prečo žijeme a kam smerujeme.

Michal Havran ml., protestant, vek 44 rokov. Marián Kuffa, katolík, vek 56 rokov. Dvaja teológovia, ktorí rozhýbali v posledných týždňoch Slovensko. Je to začiatok, alebo pokračovanie delenia spoločnosti na bielych a čiernych? Nejde však o rasizmus, aj keď to z perspektívy Mount Everestu takto vyzerá. Pokiaľ Kiska so svojou ESET sieťou pripravovali (a stále sa tomu venujú) politický kotrmelec, na poli náboženstva sa na obzore vytvoril búrkový mrak.

Dnes už pamätné májové vystúpenie nášho slovenského prezidenta sa nieslo v duchu vyznania (citát)„že budem premýšľať, ako najlepšie využiť autoritu a dôveru veľkej časti verejnosti.“ Otázkou je, čo robil doteraz?

Treba priznať, že takého prezidenta, akým bol, vlastne ešte je pán Kiska, sme doteraz nemali. Pripomeňme si úvod článku 101 Ústavy SR, kde sa hovorí: „Hlavou Slovenskej republiky je prezident. Prezident reprezentuje Slovenskú republiku navonok i dovnútra a svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov. Prezident vykonáva svoj úrad podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie je viazaný príkazmi.“ Rovnako zaujímavé je ustanovenie, že:“ Prezidenta možno stíhať iba za úmyselné porušenie ústavy alebo za vlastizradu.“. Čo z toho vyplýva? Prezidentom sa teoreticky môže stať ktokoľvek, bez ohľadu na páchanie trestnej činnosti, alebo podvodu. Dokonca sa od neho nevyžaduje ani výpis z registra trestov, či potvrdenie o riadnom zaplatení dane.

Čo je to za absurdné tvrdenie? Poviete si po prečítaní titulku blogu. Máte pravdu. V týchto dňoch sme účastníkmi absurdného divadla, ktoré zinscenovali dramatici politického neba.

Naháňaním chemických látok a obviňovaním údajných vinníkov sa spustilo tretie dejstvo konfliktu na blízkom východe. Prvé dejstvo predchádzal Zákon o oslobodení Iraku (Iraq Liberation Act) z 31. októbra 1998 podpísaný v USA ešte Billom Clintonom. Nikomu však nebolo jasné od koho chce USA oslobodiť Irak, ktorý mal za sebou zložitú históriu, vojnu s Iránom, vnútorné nepokoje a určite aj autoritárskeho Saddáma Husajna. Americká administratíva už od Vietnamskej vojny neustále vyhľadáva miesta, kde by zasiahla silou. Vždy si hľadala zámienku na útok a neraz k tomu využívala krajiny združené v NATO, aj Slovensko. Čo ju k tomu núti? Hádam len heslo „Ukážme svetu, že na to sme tu!“