Ak by som sa v názve mojej úvahy držal biblického textu, tak by som sa mal podobne ako apoštol Peter spýtať na úteku z Ríma pocestného, ktorý ide opačným smerom: „Kam kráčaš? Všetci utekáme z krajiny, ktorá nás po desaťročiach sklamala, a ty ideš na Slovensko. Prečo?“

Vie to len Pán Boh, presnejšie Kristus, čo by odpovedal. Preto si musím otázky klásť sám. Horšie je to s odpoveďami. Tie si vyžadujú dostatočný odstup od súčasnej atmosféry v štáte Slovákov a ďalších národnostných skupín, ktoré tu od nepamäti žijú, zápasia s realitou a neustále očakávajú, že konečne príde zmena a ocitnú sa v usporiadanej krajine bez mocenských zápasov, nemorálnej politickej reprezentácie, bez istoty, či očakávania čohokoľvek pozitívneho. Nanešťastie nie sme sami. Sme európskou krajinou a spolu s ostatnými národmi hľadáme samých seba. Spočiatku dobre vyzerajúci projekt Európskej únie sa začína meniť na bremeno, ktoré nesieme spolu s krízou vo svete. Sme ako občania Európskej únie odsúdení na zánik?

Skúsme sa na chvíľu pozrieť, čo zažívame a čo nás pravdepodobne čaká. 30. septembra sa uskutočnia Slovensku parlamentné voľby. Preto prvá otázka je: „Ako napĺňame ideu demokracie, ktorá tak rezonuje celým spoločenstvom?“ Žiaľ už pri definícii samotného pojmu zaváhame, či vôbec u nás, podobne ako v iných krajinách západu, ide o vládu ľudu. Pritom tento spôsob vládnutia zaviedli v Aténach už pred niekoľkými storočiami, presnejšie pred vyše dvoma tisícročiami. Dodnes hľadáme svojho Perikla, ktorý by nás vyviedol z krízy. Spoločenskej, ekonomickej, ale aj kultúrnej a politickej. Pripomeniem slová starogréckeho filozofa Sokrata: „Demokratické zriadenie doplatí na to , že bude chcieť vyhovieť všetkým. Chudobní budú chcieť časť majetku bohatých a demokracia im to dá. Mladí budú chcieť práva starých a demokracia im to dá. Ženy budú chcieť práva mužov a cudzinci budú chcieť práva občanov a demokracia im to umožní. Keď zločinci demokraciu nakoniec ovládnu , pretože od prírody bažia po moci, vznikne tyrania horšia, akú dokáže najhoršia monarchia, alebo oligarchia.“ Jediné čo sa odvtedy zmenilo je jej prívlastok LIBERÁLNA. Dnes sa hovorí o akejsi liberálnej demokracii. Napriek tomu že sa stále spomína, neustále sa dohadujeme, o čo vlastne ide. Celý západný svet sa potáca v objatí tejto demokracie, kde vládne kdekto, len nie občan. Zbytočne sa vyhovárame na okolitý svet. Sami sme si na vine, že nedokážeme prelomiť súčasný politický bludný kruh, v ktorom sa do parlamentu vo voľbách majú šancu dostať iba tí, ktorí na to majú. Keď na to máš peniaze, môžeš si kúpiť poslanecké kreslo, funkciu alebo aj celú politickú stranu. Takto o nás, a nielen na Slovensku, rozhodujú podvodníci, zlodeji a snáď aj vrahovia.

Keď sa pozrieme do histórie, človek sa telesne, ale ani mentálne nemení. Mení sa však stupeň jeho poznania, ovládnutia prírodných javov a hľadania nových technológií. Už sme dávno vyrástli z úžasu nad parným strojom, či atómovou energiou. Dnes diktuje svetu dátový teror. Informačné technológie predbehli najmä človeka z mäsa a kostí. Až na pár vedcov a vzdelaných užívateľov softvérov, svet zaplavila vlna závislosti na počítačoch, mobilných telefónoch a digitálnych sieťach. Na jednej strane to uľahčilo človeku prácu, ale na druhej strane sa rozpadáva kultúrny obraz spoločnosti. Tento základný hodnotový kľúč sa stráca v doslovnom požieraní informácií a zmene vnímania sveta, ktorý sa vo vedomí mení na počítačovú hru, ktorú možno bezbolestne hrať do nekonečna. Stráca sa pojem o realite, o skutočnom živote, ale najmä o budúcnosti ľudstva. Preto vznikajú ekonomicko-politické sekty, ktoré programujú náš virtuálny život takmer na celom svete. Tento kultúrny deficit hodnôt spolu s ekonomickou mocou úzkej skupiny oligarchov vytvára priestor na vznik teórií, ktorými sa snažia cez štát ako mocenský nástroj meniť svet na svoj obraz. Bez zábran vyvážajú svoju demokraciu aj tam, kde sa spoločenský a kultúrny život vyvíjal inak. Diktatúra liberálnej demokracie, prípadne západnej demokracie, vyúsťuje do vojenských zásahov v krajinách, kde si to samotní obyvatelia, neraz žijúci v rodovom či kmeňovom spoločenstve, neželajú. Deje sa to pod medzinárodnou vlajkou OSN v mene oslobodenia sveta spod tyranie miestnych vládcov. A keďže sme demokrati, tak si vždy musíme nájsť dôvod niekoho napadnúť, v noci zaútočiť a rozbiť to, čo si samotné krajiny a ich kultúrna história vybudovali. Takto sme rozbili Líbyu, Irak a z Afganistanu sme len tak zutekali ako svätý Peter z Ríma. Najnovšie v mene boja proti fašizmu svetová veľmoc vyhlásila nevyhlásenú vojnu za ochranu vlastných záujmov v cudzom štáte. Aké sú to záujmy, ktoré dávajú svetovládcom právo zasahovať do života iných? Neraz sa hovorí o národných záujmoch, pritom ide len o udržanie si koloniálneho, respektíve dnes už neokoloniálneho vplyvu vo svete, ktorý sa tiež zákonite mení. Potom sú to nerastné zdroje, ktoré motivujú hlavných hráčov udržať si pozície tam, kde je ešte dosť toho, čo sa dá vyťažiť, a následne dobre predať. Politicko-ekonomické sekty vo svojich teóriách neraz využívajú sporné poznatky o prírodných javoch. Takou je očividná zmena klímy. Nekriticky si za hlavného páchateľa zvolili CO2, kysličník uhličitý, ktorý je všetkému na vine. Nepočúvajú alternatívne poznatky, ktoré klimatické zmeny vysvetľujú inak. Napríklad prirodzený cyklický vývoj klímy na Zemi. Má to za následok ďalšie špekulácie a vytvorenie drakonického Green Deal – Zelenej dohody, ktorý neničí len ekonomiku, ale perspektívne spustí zmeny aj v spôsobe života a obmedzovaní individuálnej slobody.

Napriek veľkosti a význame Slovenska sú spomínané problémy vlastné aj tejto malej krajine. Ak sa do zmien v spoločenskom, ekonomickom, kultúrnom a politickom živote nezapojíme aktívne, nemôžeme od budúcnosti očakávať žiadne víťazstvá. Je len ťažko predpovedať najbližší vývoj na Slovensku. Ostatných pár rokov, keď sme sa nevedeli kultúrne vysporiadať s pandémiou, krutým rastom cien a najnovšie aj nezmyselne živeným konfliktom na Ukrajine, nám naznačuje, že by to mala byť  najmä zmena pri konštruovaní moci. Návrat k pôvodným základom politického života, ktorý stojí na združovaní spoločných záujmov, a nie na hľadaní zbohatlíkov, ktorí investujú do víťazstva v zápase o moc bez morálnych zásad. Dôležitou je zmena v existencii a správaní médií, ktoré by mali plniť spoločenskú objednávku zakódovanú vo verejnej licencii. Je to najmä úplný zákaz vplyvu politiky a sponzorov politických strán, či už pri vlastníctve médií, alebo ich financovaní. Šancu majú verejnoprávne médiá, ktoré sa žiaľ stávajú spolitizovanými krížnikmi na ceste do politického pekla. Posledných pár rokov sme boli toho naplno svedkami aj u nás na Slovensku. Je to spojené aj s vymáhaním práva na spravodlivé súdne konania, kde sa dá za peniaze kúpiť aj rozsudok súdu. Po viacerých finančných a cenových krízach sa ukázalo, že trh je bezmocný. Nevie a možno ani nechce vyriešiť svoj vlastný bludný kruh produktivity a prerozdeľovania zisku z obchodu. Štátny aparát musí fungovať nielen pre hospodársku lobby. Podmienkou sú však schopní riadiaci pracovníci, nezaťažení politickými nomináciami s vidinou zlatých padákov. Štát musí vyvíjať úsilie v diplomacii. Nie je možné byť len štatistom v medzinárodnej politike. Ukázalo sa to nedávno, kde sa naša diplomacia namiesto organizovania diplomatického riešenia konfliktu na Ukrajine zmenila na vojenský generálny štáb a starala sa len o vývoz zbraní na Ukrajinu. Ekonomika a politika musia napĺňať požiadavky občanov  v zdravotníctve a školstve, ktorých integrálnou súčasťou je kultúra. Nie tá na javiskách a v galériách, ale vo verejnom živote pri napĺňaní ideálu šťastného života pre všetkých. Možné to je iba v mieri a slobode. Ten vytvára priestor pre slobodnú tvorbu a nie na ničenie a zabíjanie. Je to jediná šanca pre budúcnosť, aby sa  tvrdenie aténskeho filozofa Sokrata: „..keď zločinci demokraciu nakoniec ovládnu , pretože od prírody bažia po moci, vznikne tyrania horšia, akú dokáže najhoršia monarchia, alebo oligarchia...“ nenaplnilo doslova.

Ľubo Belák

10.9.2023