U nás je to raz tak. Kradne sa nielen hotel, televízia, ale aj republika. Akosi sme si na to zvykli. Stále platí - Kto nekradne, okráda svoju rodinu.

Najprv nám, myslím tým občanom Slovenskej republiky, rozkradli majetok štátu. Volalo sa to malá a veľká privatizácia. Zrazu od Bratislavy po Michalovce vzniklo pár milionárov, ktorí nelenili a jednoducho si vzali to, čo im nepatrilo. Pamätné sú slová vtedajšieho predsedu parlamentu, keď na otázku či je spôsob privatizácie spravodlivý, odpovedal stručne: “Neviem či je privatizácia spravodlivá, ale je určite zákonná”. Odvtedy uplynulo veľa rokov a vymenilo sa veľa milionárov, ktorým pravidelne na štátnych kortešačkách papaláši požehnávali “čestne nadobudnuté” fabriky, firmy, banky, vlastne všetko, čo sa dalo predať, či jednoducho za korunu darovať. Nakoniec už nezostalo nič, a tak sa začalo moderné rozkrádanie z vybratých daní. Ak si niekto myslí, že to boli poctiví zlodeji, čo deň čo deň v pote tváre s maskou vylamovali zámky na trezoroch, mýli sa. Oveľa ľahšie bolo dohodnúť sa na malých stotisícových balíčkoch, ktoré roznášali poštári ukrytí v bavorákoch a mercedesoch. Začalo sa tomu hovoriť klientelizmus a korupcia. Chceš štátu niečo predať, rád sa zapojíš svojimi službami do budovania našej spoločnosti? Nech sa páči, stačí málo. Navonok všetko fungovalo, len akosi drahšie s pridanými percentami na cene, ktoré išli do vreciek politikov a úradníkov. Potichu, elegantne a “cnostne”. Nikomu to nevadilo. Snáď len zdravotníctvu, poľnohospodárstvu, sociálnej poisťovni a ďalším životne dôležitým orgánom spoločnosti. Neskôr sa tento kolobeh nezdanených príjmov obohatil o podvody s DPH. Ako príklad slúži romantický príbeh Dobrého anjela Andreja Kisku, ktorý si na prezidentskú kampaň zarobil podvodom.  Rovnako zázračne údajne zbohatol nedávno odvolaný premiér Igor Matovič počas svojej podnikateľskej minulosti.

Príbeh o kradnutí však nekončí. Pokiaľ do istého času na Slovensku prekvitala dobre zabehnutá korupcia, po čase sa pozornosť obrátila na novodobý spôsob nadobúdania majetku. Stačilo na to pár právnikov, sudcov a prokurátorov a úspešne sa rozbehol nový lúpežný štýl. Pozemok, budova, byty, všetko čo stojí a leží sa jednoducho prepisovalo z mena na meno, z firmy na firmu, z akcioviek na akciovky. Nebolo to síce spravodlivé, ale „zákonné“. Ako príklad môže poslúžiť krádež hotela Carlton. Bratislavský hotel s bohatou históriou sa jedného dňa dostal z rúk jeho pôvodného majiteľa do rúk pár spoločníkov vychýrenej spoločnosti ESET. Významnú úlohu v tom zohrala a stále zohráva justícia. Erik Mikurčík, pôvodný majiteľ a neskôr partner eseťáckych playboyov v satrupe Carlton, sa jedného dňa zobudil a zistil, že mu jednoducho ukradli hotel. Darmo sa domáhal spravodlivosti. Prečo? Lebo ako to už kedysi povedal predseda parlamentu, bolo to zákonné. K tomu eseťákom stačilo mať pod palcom médiá a lúpež bola dokonaná. Čo sú to za zákony, keď sa nimi dokáže obhájiť krádež? Spýtajte sa právnikov. U nás na Slovensku je to možné. Dokonca aj vrátenie hotela, ktoré potvrdil súd, je nevykonateľné. Prečo? Lebo okradnutý Erik Mikurčík musí dokázať, že ho okradli. Jasné! Nie?

Pokiaľ krádeže doteraz prebiehali iba na úrovni jednotlivcov, moderná doba priniesla nový druh lúpeže. Takzvanú kolektívnu lúpež v mene strany (v súčasnosti v mene strán) a štátu. Len nedávno si poslanci schválili zrušenie koncesionárskych poplatkov za verejnoprávny rozhlas a televíziu. Tá sa, v civilizovanom svete ako je Veľká Británia, Nemecko, či Francúzsko, drží filozofie verejnej služby, ktorá by mala byť nezávislá od štátu a finančných skupín. Nielen pri riadení a tvorbe programu, ale aj pri financovaní. Tým sa zaručuje, že právo na informácie, sloboda prejavu a nezávislosť verejnoprávnych médií je v rukách občanov. Práve v súčasnosti sa zviditeľnil fakt, že volení zástupcovia ľudu už dávno naštartovali vleklú krádež verejnoprávnej televízie a rozhlasu na Slovensku. Najprv si ukradli Radu RTVS, kde o obsahu vysielania rozhodujú stranícki nominanti. Neskôr si vzali aj voľbu generálneho riaditeľa, ktorý sa volí v parlamente. Posledný klinec do rakvy bol zabitý pred nedávnom, keď RTVS zobrali aj poslednú šancu byť nezávislým médiom. O financovaní bude rozhodovať štát. Od tohto momentu je zákon o RTVS len zdrapom papiera. Politici ukradli občanom Slovenska šancu slobodne sa vyjadrovať vo vlastnom médiu. Iste, manipulácia s RTVS je už dávno zreteľná a už nikto nepochybuje, že iný názor na veci verejné, ako má štát a väčšina v parlamente, je zablokovaný. RTVS nám ukradli v priamom prenose.

Aby toho nebolo málo, súčasní politici, najmä tí, ktorých si občania v dobrej viere a na základe sľubov zvolili, nakoniec ukradli aj celé Slovensko. Presnejšie moc, ktorú zosobňuje vláda a parlament. Už tretí rok sa krajina potáca v nepretržitej kríze pod vedením neschopných egoistov, ktorým nie je nič sväté. Treba uznať, že víťaz volieb v roku 2020, Igor Matovič, dokázal dokonale rozbiť politický systém. Demokratická chunta, po parlamentnom puči nazvanom „vyjadrenie nedôvery vláde Slovenskej republiky“, ukradla všetko, čo sa len dalo. Opäť nie v mene spravodlivosti, ale zákonov a akejsi Ústavy, ktorú majú na háku. Majú veľké šťastie, že Slováci nikdy neboli revolučným národom. Zväčša sa zmierili s osudom a vyčkali, až to prehrmí, prípadne sa rozpadne, či rokmi zhnije. Jednoducho vydržali nájazdy Markomanov a Kvádov, Rimanov, Frankov, Maďarov, Pečenehov, Sikulov, Kumánov, Chazarov, Kabarov, Turkov, Tatárov, Nemcov, Rusov & Sovietov. Preplávali storočiami, aby v pokore a chudobe pristáli až v roku 2023. Nechávajú si ukradnúť aj tých pár stíhačiek, ktoré mali chrániť ich územie. Opäť v mene zákona. Demokratická chunta, ktorých nikto nevolil, sa už nespolieha ani na zákony. Jednoducho vyhlásili, že zákon, nikto nevie aký, je na ich strane.

Demokrati, nálepka, ktorá už dávno nevystihuje zákon a spravodlivosť. Ako na Veľkej pardubickej sa politické záprahy zoraďujú na štarte, aby medzi sebou zápasili o víťazstvo v parlamentných voľbách na jeseň 2023. Rovnakí politici, známe figúrky na politickej šachovnici, zákonmi chránení zlodeji už vyštartovali to terénu nazbierať dostatok peňazí na bombastické kampane. Všetci do jedného zostavujú sľuby, ktorými chcú nakŕmiť svojich hladných voličov. Veď na ich strane sú ich zákony. Ale kam sa podela spravodlivosť?

22.3.2023

Ľubo Belák