Pozývam všetkých na okružnú cestu po mojom živote. Nie že by bol niečím výnimočný, ale nechcem byť na tejto ceste sám.
Internet je dnes pre mnohých jediným spôsobom ako sa stretávať s ľuďmi, vymieňať si názory a tak trochu si aj posťažovať. Pre mňa je to jeden z novodobých spôsobov poznania. Keď sa chcem porozprávať s priateľom tak ho radšej pozvem na pohár vína, prípadne kávy.
Preto je moja webová stránka tak trochu zrkadlom mojej práce a názorov, ktoré nemusia a ani neboli geniálne, naopak niekedy až zarážajúco naivné. Ale taký je človek. Géniovia žijú iba v memoároch a v tradícii.
Niekedy mám pocit, najmä keď sa pozriem späť, že som prežil niekoľko životov a už ma na tomto svete nič neprekvapí. Viem, je to len nostalgia za tým, čo bolo, pri čom som bol aj ja a kde som stretol veľa nových ľudí, v nových prostrediach a situáciách. Je stále čo objavovať, čomusi sa priučiť. Práve vtedy mám pocit, že som malé dieťa a priznám sa, veľmi rád sa tajne vo vnútri správam ako puberťák.
Ponúkam informácie nielen o tom, čo som vytvoril, ale aj práce svojich priateľov alebo ľudí, ktorých si vážim. Viem, že tu nebudeme naveky a je dobre si zalistovať v denníku osudov každého človeka.
BIGBÍŤÁK
SLOVÁ
Spomienka na priateľa
Včera, stredu 5.októbra, sa stretli priatelia Mila Pavelku, aby si zaspomínali na človeka, ktorý žil svoj život nielen pre seba ale aj pre svojich blízkych. Aj preto mu aspoň takto oplatili jeho úsmevy, dobé slovo a jeho hudbu, ktorú rozdával rád a plným priehrštím. Nebolo to sentimentálne spomínanie, aj keď sa v očiach nejedného objavili slzy. Dúfam, že tam niekde medzi nimi bol aj Milo, pretože človek sa z tohto sveta len tak nevyparí. Tradične sa hovorí o odchode do večnosti. Pri týchto slovách sa mnohí zahľadia do neba a predstavujú si to nekonečno niekde ďaleko, mimo územia ľudských pohľadov. Pritom si neuvedomujú, že to naše, ľudské nekonečno je v nás, v našich srdciach, spomienkach a príbehoch. Preto si uctime pamiatku na Mila ako jeho odchod do každého z nás a tá bude živá dovtedy, kým si to nekonečno budeme v sebe každý deň pripomínať. Tak to bolo včera, dnes a určite to bude aj zajtra.
Ľubo Belák
Foto: Peter Procházka
6.10.2011
Odišiel bigbíťák
Odišiel bigbíťák
Nie každý deň dostávam radostné správy. Toto ráno aj napriek bezoblačnému slnku ma zobudilo s tou zlou. Vo štvrtok 29.9.2011 na večnosť odletel Milo Pavelka, člen legendárnej slovenskej bigbítovej skupiny THE BUTTONS. Výborný muzikant, ešte lepší človek ale aj lámač ženských sŕdc a výchor šesťdesiatych rokov. Každá rozlúčka je smutná. Táto mi však v kúte nechala miesto pre veselú spomienku na nakrúcanie posledného Milovho videoklipu COME BACK TO ME. Rozlúčil sa s divákmi tak, ako sa na muzikanta patrí, s basgitarou v rukách uprostred svojich priateľov. Som si istý, že aj napriek odchodu zostane naveky na scéne slávnej bigbítovej scény na Slovensku v prvej polovici šesťdesiatych rokov.
ČESŤ JEHO PAMIATKE
Za všetkých jeho priateľov a obdivovateľov
Ľubo Belák
Krst generácie
Krst generácie
Človek je taký starý, ako sa cíti. Nie je to nové tvrdenie a ani som si ho nevymyslel. Je to skúsenosť, na ktorej sa dá v každom veku postaviť akákoľvek blízka alebo vzdialená perspektíva. Jednoducho v každom veku je ešte stále na čosi čakať, niečo získať, niečo urobiť. Takýmto impulzom bol aj vznik najmladšieho hudobného CD jednej z najstarších bigbítových skupín n a Slovensku THE BUTTONS. Iste, v skupine už nie sú všetci z pôvodného obsadenia. Duch doby, kedy skupina hrala a generácia, ktorá túto hudbu počúvala však prežil všetky revolúcie, obsadenia, krízy a zemetrasenia. Generácia 60-károv sa stretla na mieste bývalého vysokoškolského klubu v Bratislave V-klubu, aby oslávila svoje – naše prežitie a dostatok chuti niečo urobiť. Stretli sa tam dokonca aj viaceré generácie. Deti véčkarskych rodičov, ktoré sú dnes už takmer v strednom veku a ako sa hovorí, tvrdia hudbu dnešnej doby.
Vernisáž u priateľa
Nie každému sa podarí mať priateľa, na ktorého vernisáž si môžem pozvať kohokoľvek a popýšiť sa jeho prácou. Ja som mal šťastie. Raz som stretol Ivana Popoviča a už nikdy sa ma nezbavil. Od prvého stretnutia u mňa v štúdiu prešlo veľa rokov. Neboli to roky o ničom. Vždy išlo o niečo. V prvom rade to bola radosť z tvorby. Prizval ma k spolupráci na viacerých jeho projektoch animovaných príbehov. Tým najvýznamnejším a dá sa povedať stálym je projekt Mať tak o koliesko viac. Animovaný seriál o tých, ktorí nelenili a niečo pre tento svet priniesli.
3x a dosť
3x a dosť
17.8. 2011 sa uskutočnilo podujatie Slovenského centra P.E.N. Predstavenie s výstižným titulom patrilo trom jubilantom. Prekladateľke a spisovateľke Vladimíre Komorovskej, hereckej dive Milke Zimlovej a mne, ktorý si rád spolu s divákmi zaspomína na všetko, na čo si v mojom veku ešte spomeniem. Našťastie zatiaľ je toho dosť.
Čo sme na pódiu U červeného raka robili? Tu sú slová Vlaďky Komorovskej:
Milan Lasica - Realita súčasnosti...
Mailom som dostal text, pod ktorým bol podpísaný Milan Lasica.
/M.Lasica: "Radosť vládnuť tomuto národu"./Národ? Či?/Realita súčasnosti ..../
Priznám sa na chvíľu som nepochyboval o pravosti, aj keď sa mi obsah a štýl, ktorým bol napísaný akosi nezhodoval s človekom, ktorého poznám. Ako zvyčajne som ho dostal od priateľa, ktorému dôverujem a on ho dostal tiež od niekoho známeho. Toto reťazenie dôvery cez internet je nebezpečné. Vie spustiť lavínu nekontrolovateľnej psychózy bez triezvej úvahy.
Moje pochybnosti sa potvrdili. Na moj mail Milan stručne odpovedal......Je to podvrh.
Boh nás ochraňuj od takýchto reťazí. Máme ich v živote dosť.
Prepáčte, pán Lasica. Za všetkých podvedených sa Vám ospravedlňujem.