Pozývam všetkých na okružnú cestu po mojom živote. Nie že by bol niečím výnimočný, ale nechcem byť na tejto ceste sám.
Internet je dnes pre mnohých jediným spôsobom ako sa stretávať s ľuďmi, vymieňať si názory a tak trochu si aj posťažovať. Pre mňa je to jeden z novodobých spôsobov poznania. Keď sa chcem porozprávať s priateľom tak ho radšej pozvem na pohár vína, prípadne kávy.
Preto je moja webová stránka tak trochu zrkadlom mojej práce a názorov, ktoré nemusia a ani neboli geniálne, naopak niekedy až zarážajúco naivné. Ale taký je človek. Géniovia žijú iba v memoároch a v tradícii.
Niekedy mám pocit, najmä keď sa pozriem späť, že som prežil niekoľko životov a už ma na tomto svete nič neprekvapí. Viem, je to len nostalgia za tým, čo bolo, pri čom som bol aj ja a kde som stretol veľa nových ľudí, v nových prostrediach a situáciách. Je stále čo objavovať, čomusi sa priučiť. Práve vtedy mám pocit, že som malé dieťa a priznám sa, veľmi rád sa tajne vo vnútri správam ako puberťák.
Ponúkam informácie nielen o tom, čo som vytvoril, ale aj práce svojich priateľov alebo ľudí, ktorých si vážim. Viem, že tu nebudeme naveky a je dobre si zalistovať v denníku osudov každého človeka.
BIGBÍŤÁK
SLOVÁ
Spomienky s Evou
(spomienka na Evu Kostolányiovú)
Zvláštne, že s príchodom Dušičiek mi na okno emailovej pošty zaklopala správa o okrúhlom výročí Evy Kostolányiovej. Nezostalo to len pri správe. Požiadali ma aj o krátku spomienku na Evu do pripravovanej publikácie a pred pár dňami aj s kamerou u mňa v štúdiu padlo pár otázok redaktorky Slovenskej televízie o slovenskej speváčke. Preto mi prepáčte, že moje zastavenie pri tomto výročí nie je len spomienkou na Evu, ale aj na čas, ktorý sme spoločne strávili pri hudbe, tanci, spoločných výletoch a červenom vínku. To posledné mala rada aj Eva. Spomínam si Ženevu v roku 1971. Bolo 24.12., deň Vianoc a Štedrého večera. Mesto bolo zaprášené snehom a plné žiarivých svetielok a hviezd. Ako každý deň aj dnes sme mali nastúpiť na pódium v dancingu Le Gallion, aby sme hrali do tanca a na počúvanie švajčiarskym kalvínom. Aspoň si myslím, že boli kalvíni, pretože pre nich štedrý večer nič neznamenal. Pokiaľ u nás na Slovensku sa rodiny pripravovali v tom najužšom kruhu osláviť najväčší sviatok rtoka, vo Švajčiarsku sa chystali do reštaurácií, zábavných podnikov a vysvietených ulíc. Iný kraj, iný mrav. S Evičkou sme si preto naplánovali, že si Štedrý večer urobíme sami. Na poludnie sme zašli do útulnej reštaurácie v centre Ženevy a objednali sme si typické vianočné jedlá. Nechýbal ani kapor a akási kapustnica. Aspoň som si myslel, že v tej vode pláva originálna kapusta. Na čo si však spomínam najradšej, bolo práve to červené vínko. Mali sme ho obaja veľmi radi a keďže sme boli vo frankofónnej časti Švajčiarska, objednali sme si Beaujolais Villages. Pamätám si to ako dnes. Stálo to síce o pár frankov viac, ale cena vtedy nerozhodovala. Objednali sme si celú sedmičku. Prvý prípitok patril našim rodinám doma , na Slovensku. Boli sme plný sentimentu. Nebol to však sentiment plný smútku. Boli sme šťastní, že máme niekoho, na koho si môžeme spomenúť a zároveň vedieť, že niekto na nás doma myslí. Spoločný obed sa pretiahol až do podvečera. Boli to moje prvé Vianoce bez stromčeka, rodiny, ale zato s dobrou priateľkou.
Dialógy o kultúre v rádiu LUMEN
Vážení priatelia,
pozývam Vás na počúvanie rozhlasovej relácie ZAOSTRANÉ v rádiu LUMEN z 29.9.2012. Spolu s akad. mal. Paľom Kráľom a moderátorom Borisom Korónim sme diskutovali o kultúre a jej problémoch na Slovensku.
Želám Vám príjemné a dúfam obsažné počúvanie.
Ľubo Belák
Otvorený list ministrovi kultúry Marekovi Maďaričovi od Ľuba Beláka
Otvorený list ministrovi kultúry Marekovi Maďaričovi od Ľuba Beláka
Vážený pán minister kultúry Marek Maďarič,
dovoľ, aby som v mojom liste použil familiárnejší tón už aj vzhľadom na to, že sme si pri stretnutiach v Slovenskej televízii kedysi tykali. Ty si bol schopný dramaturg a ja rozbehnutý televízny producent. Bolo to v čase, kedy Slovenská televízia pripravovala také diela, ktoré sa aj dnes môžu pokojne uvádzať na televíznej obrazovke bez toho, aby sme sa hanbili.
Čítať ďalej: Otvorený list ministrovi kultúry Marekovi Maďaričovi od Ľuba Beláka
Odchod bigbíťáka
Volali sme ho Kofa. Stretli sme sa na základnej škole. Chodil o triedu vyššie ako ja, ale našla si nás hudba. Bolo to začiatkom šesťdesiatych rokov, keď sa celá naša generácia zbláznila do gitarovej hudby. Tá ma priviedla k Jurovi Korenkovi, nazývaného Kofa. Bratislava vtedy vrela ako dobre nastavený burčiak. Každým dňom vznikali, ale aj zanikali nové bigbítové skupiny. Niekedy stačilo, keď niekto vedel na gitare zahrať o niekoľko akordov viac a už hľadal okolo seba kamarátov, s ktorými by založil novú skupinu. Zrodil sa Slovenský bigbít.
21. august 1968
Noc z 20. Na 21. Augusta. Pamätám si ju dodnes. Okolo druhej v noci sa celá rodina zobudila na akýsi hrmot. Dana, sestra ešte nebola doma. Ako obyčajne niekde v krčme oslavovala so svojimi kumpánmi nejaký sviatok. Robila to pravidelne, tak ako celá nastupujúca nová generácia. Otvorili sme okná. Keďže sme bývali na Drevenej, hukot sa valil zo všetkých strán. Zhora od Mýtnej a zdola od Stalinovho námestia a Obchodnej, alebo predtým Molotovovej ulice sa s hlukom šíril aj zápach spálenej nafty. Keďže naše okná boli uprostred toho rachotu, nevideli sme na koniec ulice a tak sme si povedali, že to iste bude nejaké nočné cvičenie našej bdelej socialistickej armády, ktorá si nás nedá a preto usilovne, aj v noci, posilňuje a cvičí. Zavreli sme okná a oddali sme sa spokojnému spánku. Prvé čo som ráno počul bolo drnčanie telefónu. Tie boli vtedy na kábloch, takže sa s nimi nedalo putovať po byte ako dnes. Vstal som a zodvihol slúchadlo. Ozval hlas Dany, sestry.