Pozývam všetkých na okružnú cestu po mojom živote. Nie že by bol niečím výnimočný, ale nechcem byť na tejto ceste sám.
Internet je dnes pre mnohých jediným spôsobom ako sa stretávať s ľuďmi, vymieňať si názory a tak trochu si aj posťažovať. Pre mňa je to jeden z novodobých spôsobov poznania. Keď sa chcem porozprávať s priateľom tak ho radšej pozvem na pohár vína, prípadne kávy.
Preto je moja webová stránka tak trochu zrkadlom mojej práce a názorov, ktoré nemusia a ani neboli geniálne, naopak niekedy až zarážajúco naivné. Ale taký je človek. Géniovia žijú iba v memoároch a v tradícii.
Niekedy mám pocit, najmä keď sa pozriem späť, že som prežil niekoľko životov a už ma na tomto svete nič neprekvapí. Viem, je to len nostalgia za tým, čo bolo, pri čom som bol aj ja a kde som stretol veľa nových ľudí, v nových prostrediach a situáciách. Je stále čo objavovať, čomusi sa priučiť. Práve vtedy mám pocit, že som malé dieťa a priznám sa, veľmi rád sa tajne vo vnútri správam ako puberťák.
Ponúkam informácie nielen o tom, čo som vytvoril, ale aj práce svojich priateľov alebo ľudí, ktorých si vážim. Viem, že tu nebudeme naveky a je dobre si zalistovať v denníku osudov každého človeka.
BIGBÍŤÁK
SLOVÁ
Odchod do spomienok
Odchod do spomienok
Nerád píšem o smrti, aj keď je neraz vykúpením. Neviem aké boli posledné hodiny Petra Klimenta, môjho dlhoročného priateľa a kolegu v televízii. Vlastne bol to môj prvý televízny šéf. Jeho monumentálna postava a pevné obočie všeobecne vzbudzovali rešpekt. Bolo to v časoch, keď sme nič nesmeli a všetko sme robili. Akési tajné bratstvo postihnutých cholerou.
V bratislavskej televízii v Mlynskej doline sme každodenne roztáčali koleso televíznej zábavy. Ešte dnes vidím Petra v jeho malej kancelárii dokonale vydezinfikovanej cigaretovým dymom, ako sa okolo neho na stole povaľujú scenáre. Mnohí ho pred nástupom do televízie poznali pod menom Peter Petiška. Neviem, prečo si dal tento pseudonym, ale pod týmto menom sa objavovali satirické básne, texty pesničiek a slovenské verzie svetových muzikálov. Keď sme sa s Janom Štrasserom stretli v Nitre na premiére slávneho muzikálu Sweet Charity moja prvá otázka bola na Petra, spoluautora slovenských prekladov textov. Už vtedy mi Jano oznámil, že sa Peter ospravedlnil, ale pre zdravotné problémy nemohol absolvovať cestu do Nitry a späť. Už ju nikdy neprejde. Cesty, ktorými chodil sú definitívne zaarchivované v knihách, pesničkách, na divadelnej scéne a v televíznych scenároch. Ale predsa len, zostane aj v spomienkach. Určite si na neho spomenú tí, ktorí mali radi múdrosť, metaforu a spevavosť textov Petra Klimenta.
Určite na neho nezabudnem.
Ľubo Belák