......povedal Procházka, ešte stále predseda najslabšej politickej parlamentnej strany SIEŤKA (čo zostalo z názvu Sieť), keď komentoval rokovania o zostavení vlády Červenej čiary. Buď je slepý, hluchý, alebo nevie rátať....alebo.......???

Akákoľvek vízia najbližších dní, týždňov, dúfam, že nie mesiacov je pohľadom do čiernej diery. Tí, čo zasiali vietor, žiaľ nebudú sami, ktorí budú žať búrku. Rozdelili nielen politickú scénu, ale aj ľudí, ktorí na Slovensku žijú. Poniektorí sa už boja povedať, koho volili. Médiá z Fica vymodelovali diabla a tí, čo volili Kotlebu, nie sú vraj hodní vôbec sa k tomu priznávať. Do volieb to bolo jedno. Určite nikto z voličov čiernokošeliarov nechce návrat politiky vojnového Slovenského štátu. Aby sa tak nestalo, nestačí sa zobudiť Deň PO.

 Začiatkom deväťdesiatych rokov som mal možnosť zúčastniť sa vo Washingtone praktického mediálneho kurzu televíznych pracovníkov. Z každej postsocialistickej krajiny prišiel jeden zástupca televízie tej ktorej krajiny. Vtedy, až na Poľsko, to boli verejnoprávne televízie. U nás bol v plnom rozjazde Mečiar. Mali sme za sebou Krištáľovú noc, či noc dlhých nožov, kedy sme v  parlamente boli svedkami defenestrácie predchádzajúcich vládnych poslancov. Nezabudnem na rozhovor s americkou pani senátorkou, žiaľ meno mi už vyšumelo z hlavy, ktorá sa ma zaujato spýtala „ČO TO NA SLOVENSKU STVÁRAME, a prečo som ja, práve ja, neurobil nič proti tomu.“ Slušne som jej odpovedal, že moje postavenie v Slovenskej televízii mi ani v demokracii nedovoľuje robiť nič. Televízia patrila politickým vodcom a ja som bol len radovým zamestnancom. Aj napriek mojej výhovorke mi jej slová dodnes ležia v hlave ako nepríjemná spomienka. Po príchode z USA som predsa len niečo urobil, odišiel som z televízie. Zdalo sa mi, že s novým tisícročí sa predsa len niečo mení. Zmenilo sa. Po Mečiarovi prišli ďalší a po nich ďalší...a teraz máme týchto. Dnes viem, že sa v politike nezmenilo nič. Nebyť zrušenia hraníc a zavedenia eura, tak ani neviem, v ktorom roku žijem. Len už nemám odkiaľ a kam odísť, možno len do Tramtárie.

Už štvrťstoročie sa v slovenskej politike kašle na ľudí, ak chcete národ, ľud, občanov, sociálne skupiny, podnikateľov, robotníkov a roľníkov. Politici, aj tí noví, si naďalej robia politiku ako v kasíne. Za okrúhlym stolom si rozdajú karty a hrajú, ako sa na kartárov patrí. Kto vie, podvádza, iný klame tvárou, gestami, prípadne má pod stolom pripravený kolt. Jeden nikdy nevie. Ešte aj prezident si prisadol a začal rozdávať karty bez toho, že by ich vedel hrať. Dokonca si dovolil jedného hráča vykopnúť od stola. Určite nás môže dočasne niekto z vyvolených prekvapiť žolíkom, ale po krátkom čase sa partia rozpadne a pôjde sa do nového rozdávania kariet. Len občania, národ, ľudia budú mať v štátnej kase o pár desiatok miliónov eur menej a šikovnejší parlamentári si ukroja zo štátneho. Možno to budú zlaté sitká, alebo diamantové nožíky.

Len pár hodín po voľbách sa dozvedáme, že jeden z hráčov pri stole, ten zo Sieťky, podvádzal. Nielen pri kartárskom stole ale aj doma, v kuchyni, kde sa varí povolebný guľáš. Tvrdí niečo o „nádeji do budúcnosti“. Je to lož. Neviem, čo by som dnes odpovedal pani senátorke vo Washingtone. Asi by som musel priznať, že má opäť pravdu.

                                                                                                              Ľubo Belák

                                                                                                              9.3.2016