Čierne na bielom

Predaj * Martinus * ArtForum Pantarhei

Objednávka CD Bigbíťák

Objednávka CD
CD Bigbíťák

Návštevnosť

2347036
DnesDnes88
VčeraVčera9137
Tento týždeňTento týždeň25865
Tento mesiacTento mesiac99930
CelkoveCelkove2347036

Čitáreň

Video vyhľadávanie

Foto

CatLaughAKO SA NEUSMIAŤ K SMRTI

Vážne o smiechu

 

Vidíte aká je ľudská reč slovenská nedokonalá. Ľahko je povedať ako sa neujesť, neupiť, neutrápiť k smrti. Len to spojenie so slovom „neusmiať sa“ akosi vŕzga. Je to asi tým, že smiech je neškodný, robí ľuďom dobre a tak ich podľa všetkého nedoženie k smrti tak, ako je to pri iných ľudských činnostiach.

Vlastne ani to nie je úplná pravda, pretože na vlastnom príklade som sa fyzicky presvedčil, že smiech mi robil zle. Bolo to na zájazde s humoristom Milanom Markovičom. Program sa volal Nevyzúvajte sa, prosím.... a okrem mňa tam vždy bolo pár zaujímavých ľudí, ktorí denne zabávali publikum na celom Slovensku a v Čechách. V programe som hovoril, spieval a hral, ale najmä som sa výborne zabával vďaka vtipu Milana Markoviča. Prvých pár vystúpení ešte ušlo. Ale už po štvrtom, piatom som začal pri každom mojom smiechu pociťovať bolesť v tvári. Svaly sú len svaly a je im jedno, či ich naťahujem preto, že niečo žujem, alebo sa smejem.  Postupne sa od bolesti menil môj úsmev na úškrn. Vidíte, a že smiech nebolí. Pousmial by som sa nad tvrdením, že smiech má blahodárne účinky na telo i dušu. Má, ale tak ako všetko aj ten sa musí užívať s mierou. Ďalším faktom je, že môj pes, ba ani môj kocúr Gizmo sa nesmeje. Nie, že by sa nemali na čom, ale zvieratá na rozdiel od ľudí to nemajú v povahe.

Tento úvod nie je samoúčelný. Samého ma už dlho zaujíma otázka smiechu, presnejšie smiešneho, komiky, humoru, či satiry. Prečo existuje? Kto je za to zodpovedný? Ako vzniká? Tých otázok je oveľa viac. Zväčša sa podobajú tej o sliepke a vajci. Čo bolo prvé? Jasné, najprv musel vzniknúť človek? Hmmm, ale ako to bolo....? Preto je humor a smiešne, či srandovné rovnako ľudské ako dobro, šľachetnosť, viera, ideály a neviem aké ešte haraburdy, ktoré sa povaľujú na chodníkoch a policiach. Sú tu, ale len málokto sa skloní a zoberie ich do rúk.

Ak si niekto myslí, že to kedysi nikoho nezaujímalo, tak sa mýli. Už od dávnoveku sa myslitelia pokúšali nájsť odpovede na otázku „čo je komické“. A keď sa im to počas svojho života nepodarilo, nič to. Aspoň zadefinovali ako také komické vyzerá a  čo vyvoláva hurónsky smiech miestnych obyvateľov. Už vtedy prišli na to, že smiech nemá pôvod len v komickom či smiešnom. Poukázali na samozrejmý fakt, že šteklenie chodidiel vyvoláva fyzicky rovnaké reakcie, aj keď samotný úkon nie je nijako vtipný. Na neurológii to skúšali aj na mne. Nemôžem povedať, že by som vtedy plakal. Slzy mi síce tiekli, ale od nepretržitého šteklenia. Hádam preto stredovekí mučitelia používali aj tento druh mučenia. Inak medzi nami, radšej by som bol ušteklený ako obesený, alebo polámaný na kolese. Je to elegantnejšie.

Vráťme sa však od katov k mudrcom. Neverili by ste, kto všetko sa smiešnom zaoberal. Od Aristotela, Platóna, Horácia, cez Erasma Rotterdamského, Reného Descartesa, Thomasa Hobbesa, Gottholda Ephraima Lessinga až po Hegela, Kanta, Bergsona a Freuda. Hádam len Vladimír Iľjič Ulianov, prezývaný Lenin a Ježiš z Nazaretu s prezývkou Kristus sa komickému a humoru nevenovali. Oboch asi až príliš pohltilo poslanie zmeniť svet. Keby vedeli, že sa to dá aj s humorom, iste by to dopadlo inak. Neboli to len filozofi, ktorí sa teoreticky zaujímali o komické. Psychológovia, sociológovia, kultúrni antropológovia, estetici a lingvisti – títo všetci rozpitvali humor, iróniu, satiru, komédiu a smiech do poslednej bunky. "Ani úsmev na zmar" by mohlo byť heslom všetkých, ktorí sa zaoberali smiešnym.

Byť vážnym a hovoriť o humore je asi scestné, ale v našej cirkusovej dobe, ktorá pre les nevidí pagaštany konské, aj táto téma potrebuje seriózne úvahy, prečo je niečo humorné.

A pritom ide o veľa. Smiech a humor možno postaviť za roveň krásy, spravodlivosti, ideálov a iných nerukolapných dôkazov, že medzi nami ešte stále žije homo sapiens sapiensis. Humor je rovnako dôležitý pri skvalitňovaní vlastného života, medziľudských vzťahov a oslobodzovaní sa od existencionálneho strachu z budúcnosti. Keď si prelistujete dejiny očami pisárov, učiteľov, maliarov, džbánkarov, šašov alebo kronikárov zistíte, že práve humor a komédia významne posunuli postoj verejnosti k chápaniu slobody, lásky, dobra, bez ktorých sa asi ťažko môže naplniť ľudské šťastie.

So smiešnym, komickým je to asi tak ako s futbalom. Každý tomu rozumie a každý to vie najlepšie. Najkrutejšie je to v umení, ktorému nielen všetci rozumejú, ale ho aj hodnotia egoistickým súdom letmého pohľadu „páči sa mi – nepáči“. Berú ho ako zábavku, hračku v rukách dieťaťa. Sami si neuvedomujú, že aj tomu dieťaťu rodičia pozorne vyberajú hračky, aby mu neublížili. Naopak, dieťa je zasypané čačkami, ktoré ho oboznamujú so svetom, do ktorého sa nechtiac narodilo. Ak dieťa dostane zlú, nesprávnu hračku, ublíži si nielen telesne, ale neraz aj duševne. Tak je to aj s humorom. Nie som proti kolotočom, vtipom pri pive a krásnym slečnám v bordeli, ale každý by mal dostať šancu na niečo, čo by mu okrem zábavy a pôžitku dávalo viac – poznanie. Je to rýchla a účinná zbraň proti agesivite, hlúposti, násiliu, ktoré formuje postoje každého, kto sa hlási k verejnosti. Tej verejnosti, ktorej nie je ľahostajná vec verejná, spoločná, zobrazujúca vzdialenosť reality od ideálu. Preto otázka znie: Má humor, komické, či smiešne na to, aby poskytovalo poznanie? Formovali vedomie človeka? Ak áno, potom aké sú ich nástroje, aby to dokázali. Čo sú jeho pákami, chápadlami, strunami, veslami a kormidlami, ktorými komickosť vpláva do vedomia človeka a podáva mu správu o spravodlivosti, dobre, slobode a tej najpravdepodobnejšej pravde, ktorú človek môže odkryť? Kto je ten čarodejník, ktorý týmito nástrojmi vie nielen umelecky ale aj ľudsky formulovať úprimné posolstvá, ktoré sú v dôsledku významné a užitočné pre každého?

Namiesto odpovede ponúkam malý exkurz do ríše srandy, samozrejme bez vtipov a narážok. V skúmaní komického sa blízko dostal český teoretik Vladimír Borecký, ktorý komickosť, alebo komické, ako rodovú kategóriu smiešna teoreticky rozpracoval cez optiku troch pohľadov – akýchsi makroteórií. Prvá teória sa opiera o SUPERIORITU (prevahu, nadradenosť). Druhá hovorí o INKONGUERENCII (nesúrodosť prvkov) a tretia teória vychádza z RELAXÁCIE (pretlaku a uvoľnenia ). V teórii superiority sa tvrdí, že komické vzniká získavaním prevahy jedného nad druhým formou zosmiešnenia, poníženia toho druhého. Tajuplne vyzerajúci termín inkonguerencia je vyjadrením názoru, že komické je výsledkom vzájomného pôsobenia nesúrodých vecí, kde významnú úlohu hrá neuskutočnenie očakávaného, ambivalencia, kontrast a konflikt. Práve Kant a Schopenhauer sú predstaviteľmi tohto výkladu komického. Relaxácia je skôr psychologizujúci výklad komickosti, ktorý stavia na koncepcii prebytočnej energie, napätia a uvoľnenia, pocitu slasti pri rozuzlení, pointe príbehu. Bol to najmä Herbert Spencer, ktorý sa venoval tomuto pohľadu na vznik komického.

Komickosť sa prejavuje najmä iróniou, naivitou, absurditou a humorom, ktorý v tomto kontexte vystupuje užšie ako spôsob prejavu. Humor je však chápaný aj širšie, dokonca je neraz kladený na roveň komického. Historicky je to terminologicky najmladšia estetická kategória, ktorá sa v teoretickýc dielach objavuje až príchodom alžbetínskej doby v Anglicku a neskorej renesancii. Francúzsko a Anglicko je kolískou humoru. Na rozdiel od irónie, ktorá je chápaná ako výsmech, úškľabok, zosmiešnenie niekoho iného, humor je vo svojej podstate naopak obrátený opačne. Akási sebareflexia, seba-výsmech, prípadne širšie, zosmiešnenie sveta, v ktorom žije sám pôvodca, tvorca humoru, akýsi druh globálnej sebairónie.

Zdroj komického sa ďalej pripisuje naivite. Jej základom je nevedomosť konania komického. Pôvodca smiešna si nie je vedomý, že vytvára komické. Sám je predmetom smiechu. Táto nevedomosť je však v rukách humoristu zámerom, akousi hrou na naivného, ktorý ale pozná pointu, cieľ, kam smeruje jeho naivná póza.

Absurdita prekračuje vo svojej sebareflexii humor. Je to vedomé narúšanie logiky, zámerné zosmiešňovanie absurdity reálneho sveta ľudí, alebo filozoficky vzťahu subjektu a objektu. Preto v humore neraz absurdita je základným tvorivým procesom. Je to vedomá humoristická sebareflexia s plným vedomím vlastnej nepodstatnosti a bezvýznamnosti. Ani jedna forma prejavu komického neexistuje osamote. Vždy ide o mieru komickej konfigurácie, kde tá ktorá zložka dominuje a osciluje s ostatnými.

Všetka teória smiešneho by bola zbytočná, keby sme si neuvedomili, že to nie je len teória umenia. Komické ako esencia, forma ľudského prejavu je prítomné všade. Doma, v rodine, v krčme medzi priateľmi, ale aj v krúžku abstinentov, v práci, na úrade, ale aj na audiencii u prezidenta, dokonca komické bolo prítomné aj v zákopoch pred vojenským útokom a existovalo aj v hrôzostrašných podmienkach koncentračných táborov. Pokiaľ život prináša smiešne zväčša spontánne a bez prípravy, v umeleckej praxi sa vyskytuje vo všetkých jej podobách od výtvarnej, pohybovej, hudobnej, až po dramatické a literáre diela. Jednoducho komické je  prítomné všade. Neznamená to však, že sa vyskytuje v jeho najkultivovanejšej, najhumánnejšej podobe. Je prítomné v oplzlých vtipoch, ako aj vo vznešených dialógoch antickej drámy. Raz prináša len uvoľnenie, slasť a pôžitok, inokedy je zdrojom poznania, reflexie morálky, spoločenského života, ale aj hrotom kritiky všetkého, čo v spoločnosti rezonuje. V rukách humoristov a humoru je to významná zbraň demokracie, ktorá nemilosrdne odkrýva pokrytectvo, korupciu, lož a farizejstvo v politike. Ide ruka v ruke s odvahou pomenúvať veci pravým menom a zosmiešňovať všetko to, čo je namierené proti slobode a pravde. Pomáha malým proti veľkým a slabým proti silným. Preto je v nemilosti každej tyranie, totality a vlády oligarchie, kde tvorí akýsi barometer politickej a ekonomickej slobody.

Niekomu pre vyvolanie smiechu stačí spustiť nohavice, či udrieť sa o rám dverí. Iný využíva metaforu, dobrodružstvo denotácie posolstiev autora. Je zaujímavé porovnať humor americký a európsky. Pokiaľ americký humor je zväčša prvoplánový, jednoduchý a priamočiary, v Európe neraz získava na kvalite práve pomocou nevypovedaných právd a narážok na niečo, čo konšpiratívne rozšifruje divák, poslucháč, účastník humoristického stretnutia, a tak je jeho pocit naplnenia potreby komického o to bohatší. Možno je to dôsledok historického vývoja oboch spoločenstiev, kde Európa v posledných desaťročiach prežila viacero krutých zmien, zápasov o demokraciu ale najmä o človeka - občana. Skeptici tvrdia, že na vine je showbusiness, ktorý z humoru urobil tovar.

Je ešte jedna téma, ktorá aj dnes vytvára akúsi studenú vojnu medzi zástancami a odporcami dobrého humoru a komickosti. Hovorí sa o kvalite. Keby to bolo ako vo futbale, potom by kvalitný humor dával góly a ten zlý, nekvalitný by chodil zo zápasov s dlhým nosom. Ale v humore je to zložitejšie. Neexistuje dichotómia v humore. Ten nie je čiernobiely, nemá presné hranice, a tak aj hodnotenie kvality humoru, či komickosti nie je vždy na pravom mieste. Neraz sa hodnotenie zvrháva na matematiku. Poviem vtip, a koľkí sa zasmejú, toľko bodov získavam na miske váh. Keď sa smejú všetci, potom asi ten môj humor je najkvalitnejší. Podobne rozmýšľajú v súčasnosti najmä takzvaní odborníci na humor a komické v masmédiách – v televízii, rozhlase a tlači. Pri hodnoteniach využívajú najmä spôsob štatistického sledovania diváckej verejnosti - takzvaný RATING. Nie, neodvíja sa to od anglického slova RAT – potkan. Ide o čísla sledovanosti divákov a poslucháčov tej ktorej relácie na tej ktorej televíznej alebo rozhlasovej stanici. Práve to zapríčinilo ďalšie nekvalifikované rozdelenie tábora humoru na jednoduchú zábavu, pouličný humor a vtipy a humor pestovaný v literatúre, na divadelných doskách alebo aj v divadielku malých foriem. Toto delenie nemá nič spoločné s kvalitou. Skôr by sa dal humor deliť na občiansky, či anonymný a profesionálny, umelecký so známym autorom. Alebo na humor mimo masmédií a ten, ktorý sa prezentuje v rádiách a televíznych staniciach. Je tu ešte jeden dôležitý moment tzv. humoru v televízii. Namiesto živého publika sa začali používať virtuálne reakcie na komické a smiešne v podobe domixovaného smiechu a potleskov na pokyn asistenta réžie. Toto vnucovanie divákom, kedy je niečo smiešne, prípadne hodné aplauzu, ochudobnilo humor o to najdôležitejšie - živý kontakt s publikom.

Skúsme si položiť otázku:"Kde hľadať kvalitu v humore, alebo ako ju merať? Ako sa rozhodnúť, či ten ktorý vtip, scénka, divadelná hra, film je kvalitným humorom alebo nie? " Najprv musíme oddeliť svet zábavy od humoru. Aj keď sa tieto sféry prelínajú, nie sú totožné. Pokiaľ zábava je najmä hra, ktorá nemá iný kontext ako len pôžitok zo samotnej hry, humor by mal mať kontext s tým, z čoho si robí žarty. Musí stáť na zemi a mať dostatočne citlivé receptory, aby dobre videl a chápal všetko, čo je objektom humoru. Ak to zvládne, možno to považovať za jeden zo znakov dobrého humoru, aj keď to nestačí. Zábava nie je metaforická, nevyžaduje si neustále odhaľovanie zmyslu konania, pretože žiadny nemá. Humor musí neustále dokazovať, ak má byť kvalitný, že má zmysel, je niečím užitočný, má pre niekoho význam a tým aj hodnotu. Už pri tomto rozlíšení možno jasnejšie obkresliť tvar kvality v humore.

Ale ako je to s dobrým a zlým, či kvalitným a nekvalitným humorom? Tu je potrebné opäť priznať, že existujú dva tábory priaznivcov toho ktorého humoru. Vo väčšine sú to najmä obdivovatelia ľudových zabávačov so zásobou vtipov, ktoré chrlia na svojich poslucháčov všade, kde sa len dá. V spoločnosti sú títo vtipkári vítaní, pretože ich repertoár je zrozumiteľný, nenáročný a až na blondínky a policajtov nikoho nenapádajú. Nepoužíva metafory. Často je charakterizovaný ako humor všímajúci si najmä časti tela od pása nižšie. Preto sa mu hovorí aj podpásový humor. Nezaťažuje hornú časť tela publika, najmä mozog, ktorý je unavený z každodennej honby za peniazmi a rád si vypočuje niečo jednoduché, mentálne nezaťažujúce, prípadne s prejavmi duševného, či telesného defektu, ku ktorým rátam napríklad aj žartovanie formou Maďara hovoriaceho po slovensky, alebo koktavého, či mentálne postihnutého. Je to smiešne, ale k dobrému humoru má na míle ďaleko. Tento humor má jedinú – zábavnú funkciu, podobne ako už spomínaný zábavný žáner. Pohrávanie sa s komickým je akýsi motor neviazanej zábavy.

Inak je to pri humore, ktorý má ambíciu nositeľa prívlastku kvalitný. Ten nezasahuje masy, neponúka jednoduché podpásové príbehy a už vôbec neodvádza pozornosť od aktuálnych spoločenských problémov. Preto existuje zväčša v podobe literatúry na papieri, alebo na divadelných doskách, kam na neho chodia akísi spiklenci, menševici, nepriatelia ľudu, aby sa klaňali humoru ako možnému zdroju poznania. Tu sa za prítomnosti komického, či smiešneho dozvedajú  relatívne najpravdepodobnejšie pravdy sami o sebe, o vlastných nedostatkoch, o nedokonalosti človeka, o malichernosti problémov, o hlúposti v politike, či politikoch. Dovolené je všetko, až na výsmech z fyzických, či duševných nedostatkov, zneužívanie a ponižovanie človeka, xenofóbiu, rasizmus, používanie lži ako pracovnej metódy a žartovanie na účet sociálneho a ekonomického postavenia človeka, ktorý nemá na to, aby patril k horným x-tým príslušníkom miestnej oligarchie. To všetko v kvalitnom humore nemá miesto. Kvalitný humor je plebejský, občiansky a verejný, ktorý vo svojej podstate nezabáva, naopak zaťažuje mozog človeka a dáva mu šancu nielen sa zasmiať, ale aj zamyslieť. Takto sa prezentuje humor, ktorému môžeme dať značku kvality. Ak spoločnosti o tento druh humoru nejde, ak je zámerne umlčovaný a potieraný, potom je niečo v takejto spoločnosti zlé. Dnes  je to najmä masmediálna sféra, ktorá potláča takmer všetky pokusy o dobrý humor, pretože ten nezarába. Tí, ktorí o tom rozhodujú si neuvedomujú, že tým vytvárajú pre budúcnosť svojich potomkov zasvinený priestor, v dôsledku ktorého môžu vznikať psychické a sociálne poruchy. Nebezpečné je najmä to, že občan, oslabený o vnímanie kvality (aj v humore), sa pomaly stáva nástrojom v rukách moci a ekonomickej oligarchie. Možno to znie príliš sociálne, ale ak chápeme slovo sociálny ako niečo, čo je vlastné spoločenskému životu a neraz vystupuje ako nástroj pomoci tým najslabším a bezmocným, tak s ním aj dnes súhlasím. Termín si politici iba prepožičali, aby ho mohli klonovať pre svoje potreby získať planými sľubmi moc, a to je žiaľ skutočnosť tejto doby.

Aký je súčasný stav Slovenska a humoru? Na prvý pohľad by sa zdalo, že úspech zaznamenáva iba komické, previazané so zábavou, podpásovým humorom a nekontextuálnymi obsahmi, ktoré podobne ako tovar v obchode, má vysokú spotrebu a je žiadaný. Toto tvrdenie je všeobecne platné pre všetky historické obdobia. S nástupom masovokomunikačných prostriedkov však nadobudol zvláštnu črtu.  V Spojených štátoch skôr, v Európe až po nástupe komerčných médií nastáva zväčšujúca sa priepasť medzi humorom pre masového diváka a kvalitným humorom, ktorý sa opticky takmer vytratil. Podčiarkujem opticky, pretože práve umelo generovaný masmediálny svet, ktorý supluje ten reálny, naozaj prežívaný svet ľudí, absenciou kvalitného humoru vytvára práve takýto obraz nedostatkového kvalitného humoru. Čo oči nevidia, srdce nebolí, parafráza ako ušitá pre túto situáciu. Stačí však vypnúť televízor a zájsť si do knižnice, divadla alebo do kín. I napriek mediálnej čiernej diere všade možno nájsť diela s prívlastkom dobrého humoru. Príkladom je aj festival humoru a satiry Kremnické gagy, kde sa za rok vyzbiera dostatok materiálu na to, aby sa vo všetkých umeleckých kategóriách odovzdávali ceny za kvalitu. Stačí si zalistovať v laureátoch ocenenia Zlatý Gunár a máme dosť dôkazov o tom, že kvalitný humor je živý a má svojho diváka, čitateľa a poslucháča. Nie sú to však leniví konzumenti všetkého, čo im predáva supermarket televíznej obrazovky. Sú to hľadači a archeológovia. Slovensko má vo svojom portfóliu dostatok osobností, o ktoré sa môžeme oprieť, na ktoré sa môžeme odvolať, od ktorých sa oplatí niečo naučiť. Máme Chalúpkove  Kocúrkovo, Kalinčiakovu Reštavráciu, Kukučínovu Rysavú jalovicu, Jesenského Demokratov, Šándorovho Sváka Ragana, ktorých po rokoch dopĺňali a dopĺňajú další. Stanislav Štepka, Milan Lasica, Milan Markovič, Július Satinský, Jaroslav Filip, Ján Snopko, Stanislav Radič, Marián Kochanský, Ľubomír Feldek,  Vlado Bednár, Jozef Króner, František Dibarbora, Marián Vanek, Boris Filan, Martin Šútovec, Martin Ťapák, Ján Roháč, Ivan Popovič, Viktor Kubal, Marián Labuda, Stanislav Dančiak, Tomáš Janovic, Kornel Földvári, Milan Sládek a ďalší, autori, dramatici, hudobníci, výtvarníci, spisovatelia, herci, mímovia, komici, je ich dosť. Aj najmladšia generácia má svoje osobnosti ako je Jakub Nvota, Kamil Žiška, Ondrej Spišák s Teatro Tatro, Adrian Ohrádka, Roman Slanina, Noro Antalík, Jozef Krasula s divadlom "A", v hudbe Marián Čekovský, Juraj Bartoš s Bratislava Hot Serenaders, Roman Féder s Funny Fellows, režiséri Michal Krajňák, Marta Ferencová a ďalší.

S odstupom času možno sledovať vývoj slovenského humoru bez ohľadu na spoločenské pomery a panujúci vkus nepretržite až podnes. Vznikal nielen v mestách, ale aj v regiónoch na vidieku. Mal zástupcov nielen medzi profesionálnymi tvorcami, ale aj na amatérskej scéne. Práve táto dávala priestor pre vznik a formovanie osobností, ktoré sa neskôr etablovali na profesionálnej scéne. Ďalším znakom slovenského profesionálneho humoru, najmä od šesťdesiatych rokov minulého storočia,  je jeho orientácia na typ humoru ovplyvneného surrealizmom a dadaizmom, ktoré boli v Európe signifikantné najmä v prvej polovici dvadsiateho storočia. Bretonovský absurdný čierny humor a hravý dadaistický humor Tristana Tzaru možno podvedome inšpirovali humoristov ako Lasicu, Satinského, ktorí sa už aj pre hranice socialistického realizmu priklonili k slobodnej šifre moderného humoru. Formovanie nového pohľadu na humor možno spájať s tzv. Mládežníckymi predpoludniami, ktoré na prelome rokov 1959 a 60 organizovala umelecká mládež v priestoroch vtedajšej Tatra revue. Po prvý krát sa tu stretli na scéne Lasica so Satinským, Janovicom, Petrom Petiškom (Petrom Klimentom), Mariánom Labudom, hudobníkom Braňom Hroncom a ďalšími. Ich humor prijali najmä bratislavskí vysokoškoláci. Absurdita, dadaistická hra s významami, skratka, ale najmä jasné predsavzatie robiť humor inak ako na vtedajších estrádnych pódiách a v kabaretoch, bola alchýmiou mladej alternatívy na Slovensku. Ak by sme mali charakterizovať komické pri Lasicovi a Satinskom, vo svojich dialógoch využívali inkonguerenciu a iróniu pre vyvolanie komickej situácie. V časoch totality minulého storočia neraz medzi pódiom a hľadiskom vznikala situácia, kedy si diváci texty humoristov neraz osvojovali cez metafory, ktoré v pôvodnom zámere autorov ani neboli prítomné. Humor vznikal priamo pri predstavení. Bolo to zapríčinené najmä fungovaním cenzúry, ktorá vopred v predkladaných scenároch na schválenie vyslovene vyhľadávala a zakazovala časti humoristických textov. Aj napriek jej pozornosti sa nepodarilo humor umlčať. Naopak, získaval na novej kvalite. Ľudia si hľadali humor a metaforu aj tam, kde pôvodne neboli. Tak to bolo aj na scéne TATRA REVUE. Tento prvý profesionálny kabaret vznikol v Bratislave koncom päťdesiatych rokov. Bol to najmä Ján Kalina, dramaturg a scenárista, ktorý sa spolu s pár ľuďmi zaslúžil o vznik tohto divadla. Od satiricko-humoristických pásiem, revue, až po situačné komédie vznikali na prvej scéne slovenského humoru divácky úspešné inscenácie. Ján Kalina od začiatku presadzoval spoločenskú satiru. Samozrejme, že sa to nezaobišlo bez politických narážok a metaforicky zašifrovaných posolstiev, ktoré vtedy panujúca socialistická kultúra neakceptovala. Sväté témy ako komunistická strana, robotnícka trieda, funkcionári strany a štátu boli tabuizované. Preto aj ostrie satiry bolo ohraničené takzvanými "komunálnymi" témami. Mohlo sa biť do mäsiara, ktorý kradol, ale papaláš, ktorý od neho bral zadarmo mäso, bol nedotknuteľný. Aj napriek tomu vznikali najmä v poslednom období existencie kabaretu kvalitné satiricko-humoristické inscenácie ako Aj keby chleba nebolo, Salto mortále a Sex, sex, sex, ktoré nakoniec zlomili krk divadlu. V roku 1970, začiatkom takzvanej normalizácie  bolo divadlo pre politickú neposlušnosť administratívne rozpustené. Tu treba spomenúť popri Jánovi Kalinovi aj ďalšie mená, ktoré figurovali v bulletinoch divadla. Herci Jozef  Hanúsek, Majda Paveleková, Michal Belák, Maja Velšicová, Jaroslav Ďuríček, dlhoročný riaditeľ a režisér František Rell, autori Ladislav Szalay, Peter Kliment, dramaturgička Eva Galandová, Jana Melichárková, hudobník Juraj Berczeller a ďalší.

Vo výtvarnom umení to bol humoristický časopis Roháč, ktorý ako jediný tématicky zameraný časopis na humor, najmä ten kreslený, združoval viaceré osobnosti. Z karikaturistov treba spomenúť najmä Jozefa Babušeka so svojim komiksom Jožinko, dieťa svojich rodičov, Viktora Kubala s rubrikou Dopisy od Dity, Fedora Vica s Derešom Fedora Vicu, Kláru Jarunkovú, Kristu Bendovú a ďalších. Aj tu bol humor poznačený dobou, ktorá nežičila slobodnej tvorbe. Komicky pôsobila najmä politická karikatúra zacielená proti západným, kapitalistickým krajinám. Najmä v období studenej voľby bol na dennom poriadku "ostrý úder americkým imperialistom". Preto sa tvorcovia zamerali skôr na karikatúru každodenného života ľudí, kde vznikali kvalitné príspevky. Na krok od karikatúry bol animovaný film. Na filmovej Kolibe a v Krátkom filme (filmové ateliéry Československého filmu) v šesťdesiatych rokoch nadväzujú na  prvé pokusy s animovanou karikatúrou v dielach Viktora Kubala., Ivan a  Vladimíra Popovič, Igor Luther a ďalší. Doteraz sú pamätné tituly Viktora Kubala Zem, Prezent, Jedináčik, Rebrík, Kino, Šach a celovečerný animovaný film Zbojník Janko, alebo animovaná miniatúra Socha od Ivana Popoviča.

Zaujímavý je aj vznik naivného humoru v prostredí divadiel malých foriem. Nešlo v pravom slova zmysle o naivný humor, bola to len forma naivity, v ktorej zaznievali šťavnaté texty Stana Štepku. Štepka dokázal z ústrania slovenského ochotníckeho Radošinského naivného divadla vyprofilovať komediálnu drámu, ktorá bola neskôr úspešná aj v mestskom prostredí. Dodnes je to jediné komediálne divadlo, ktoré žne úspechy nielen v mestách, ale aj na vidieku. Pričom nemusí používať barličky humoru od pása nadol. Zaujímavosťou pri vzniku komického bolo, že Štepka nezneužíval superioritu ako nástroj komického. Jeho forma naivného prerozprávania príbehu dávala všetkým postavám jeho inscenácie rovnakú šancu prejaviť sa. Jeho hlboký humanizmus bol citlivý na zosmiešňovanie druhých. Sebairónia vládla všetkým postavám. Bola to irónia nášho života, osudu národa, ktorého sme sa zúčastnili všetci. Janko Melkovič, dvorný skladateľ divadla,  navyše vytvoril špecifickú divadelnú pesničku, ktorá mohla žiť aj samostatne, mimo inscenácií.

Tu treba spomenúť prostredie rozhlasového vysielania, ktoré bolo živnou pôdou dobrého slovenského humoru. Na tradíciu rozhlasového zábavníka Horizonty z 50-tych rokov, kde účinkovali osobnosti ako František Dibarbora, Michal Belák, Hana Sarvašová, Vlado Durdík st., po rokoch nadväzuje skupina humoristov Štepka, Markovič, Guldán, Reiner, Andrásy v redakcii zábavy Slovenského rozhlasu. Istý čas boli na čele celej humoristickej tvorby na Slovensku. Pamätný humoristický cyklus Variácie sa neskôr cez jeho protagonistov Milana Markoviča a Olivera Andrásyho dostali aj do televízie. Úplne prvým vstupom tohto "rozhlasového" humoru na televízne obrazovky bol projekt Apríl, apríl, kde sa neskôr objavila aj Elena Vacvalová, redaktorka rozhlasovej zábavy. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa z televíznych projektov vyprofiloval najmä cyklus skrytej kamery Olivera Andrásyho a Eleny Vacvalovej Čo dokáže ulica. Milan Markovič sa dal inou cestou. Po odchode z Radošinského naivného divadla a rozbehnutí svojho zájazdového predstavenia Nevyzúvajte sa..., vzal na seba najťažšiu úlohu, politickú satiru. V televíznych Večeroch Milana Markoviča nemilosrdne ťal do všetkého, čo vládlo domácou politickou scénou. Ak si vezmeme obdobie neľútostnej vlády Vladimíra Mečiara, bol to vlastne hrdinský čin, na ktorý doplatil najmä sám tvorca. Rozdelil televíznych divákov na priaznivcov a nepriateľov zdravej politickej satiry. Ku koncu bol terčom nezávideniahodných útokov zo všetkých strán, čo sa odrazilo na jeho ďalšom televíznom účinkovaní. Klinec do hrobu mu zatĺkol všeobecne populárny "odborník" na verejnoprávnu televíziu, šéf krízového manažmentu Slovenskej televízie Richard Rybníček, ktorý zrušil politickú satiru a presadil Milana Markoviča do úlohy moderátora zle dramaturgovanej talkshow, ktorá znamenala pre Milana koniec vlastných projektov v televízii na Slovensku. Po čase sme boli svedkami podobnej likvidácie politickej satiry aj v Českej televízii, takže si nemáme čo vyčítať. Tento žáner doteraz výrazne absentuje na televíznych obrazovkách.

Tretím silným zoskupením bolo spojenie vtedajšej mladej generácie humoristov Štefana Skrúcaného, Miroslava Nogu, Stana Radiča, Jána Snopka, Jara Filipa a Rasťa Piška na vlnách rádia Twist. Aj tu v období najtuhšieho mečiarizmu skupina pripravovala v rádiu Twist politický kabaret Apropo, ktorý sa neskôr objavil v ponuke Slovenskej televízie ako Apropo TV. Ich hlavnou zbraňou bola irónia a superiorita, ktoré vyvolávalo komickosť v ich scénkach neraz priamo namierených na konkrétnych predstaviteľov politiky a štátnej moci. Neskôr sa presunuli do komerčnej televízie Markíza. To však znamenalo cestu k zániku skupiny.  Humoristi boli stále viac tlačení do jednoduchých tém, bez kritického ostria, ktoré im bolo vlastné. Väčšinový divák ich odmietol a dal prednosť zábavnému, nekontextuálnemu a povrchnému žánru, ktorý už s humorom, o ktorom píšem, nemá nič spoločné. Ak by sme opäť použili klasifikáciu komického podľa Vladimíra  Boreckého, začalo prevládať psychologizujúce, relaxačné nástroje komického, oscilácia medzi napätím, očakávaním a uvoľnením. Za spomienku stojí aj jeden z televíznych tvorcov mladšej humoristickej generácie. Vyšiel zo skupiny hercov a hudobníkov, ktorá sa vykrištalizovala okolo kabaretu Fujarová show či Strapatí Gentlemani, uvádzaného pod dramaturgiou Lanyho Jánošova v bratislavskom Dome odborov. Bol to Pavol Juráň. Ambiciózny autor a zároveň aj interpret vytvoril v Slovenskej televízii humoristický cyklus Recepty na slávu spolu s Mirom Nogom a Štefanom Skrúcaným. Po jeho tragickom úmrtí sa však ambícia na úspešný humoristický program už v novom televíznom projekte Dvaja z jedného cesta nenaplnila.

Aj pohybové umnie má svojich zástupcov v humoristickej tvorbe. Na prvom mieste je to Milan Sládek, slovenský mím. Jeho humor podobne ako Štepkov bol plný lásky a nežnosti. Neurážal, neponižoval. Jeho brilantná sebairónia malého človiečika bola na vysokej umeleckej úrovni. O trochu drsnejší humor sa snaží Miroslav Kaspzyk vo svojom divadle pantomímy. Bližšie ku klauniáde je v súčasnosti tvorba Ondreja Spišáka v Teatro Tatro z Nitry.

Miestom pre vznik kvalitného humoru boli aj slovenské autorské divadlá. Aj napriek tomu, že nedosiahli taký ohlas ako divadlá malých javiskových foriem v Čechách patrí im zaslúžené miesto v slovenskom humore. Spomeniem len pár z nich. V 60-tych rokoch to bol bratislavský AMFOR Braňa  Hlubockého, Ivana Marku a Jána Závodského, divadlo Filozofickej fakulty UPJŠ v Prešove, ktorého stvoriteľom bol Karol Horák, bratislavský ÚSMEV režisérky Eleny Brogyányiovej, Divadielko pod kopulou Otta Katušu z Košíc, bratislavský súbor Petra Brhloviča Ex lex, študentské divadlo FiF UPJŠ z Prešova, Bednárikove Z divadlo zo Zelenča a Malé satirické divadlo Mandragora. V súčasnosti je to najmä divadlo Viliama Klimáčka GUnaGU.

Humor sa sporadicky uplatňuje aj v tvorbe pesničkárov, folkových a rockových skupín. Najsvetlejší príklad je skupina Lojzo s Marošom Kochanským. Nielen texty ale aj hudba a hudobné aranžmány sú príkladom, ako možno vyvolať komické a smiešne v hudbe. Aj členovia hudobného zoskupenia SLNOVRAT podľahli kúzlu komického v hudbe. Ich humor bol ostrejší, kritickejší a drsnejší. Práve na Kremnických gagoch dostávajú príležitosť mladí slovenskí pesničkári a hudobné skuiny. Dano Heriban & HERIBAND, Sto múch, Karpatské chrbáty, Filip Marek, Peter Janků, ich tvorba je dôkazom, že humor v hudbe nebol pochovaný spolu s Mariánom Kochanským. Žije ďalej v malých kluboch po celom Slovensku.

Aj najnovšie obdobie slovenského humoru má svoje tváre. Sú však až úzkostlivo naprogramované vytvárať humor pre televízneho masového diváka. Televízne dramaturgie nemilosrdne tlačia tvorcov k humoru využívajúceho relaxačné inštrumentárium bez kontextu s neraz hrubými narážkami na témy súvisiace so sexom a pohlavím. Prezliekanie sa hercov do ženských šiat, výsmech telesných nedostatkov, využívanie, alebo skôr zneužívanie skomolenej slovenskej maďarčiny. To všetko sa opakovane vracia na televíznu obrazovku. I napriek nespornému nadaniu tvorcov, akými sú Andy Kraus, Petra Marcin, René Štúr a Sveťo Malachovský,  Lukáš Latinák, Ľuboš Kostelný, Peter Batthyányi, Dano Dangl, Peter Sklár, Roman Pomajbo a Petra Polnišová,  je ich tvorba poznačená snahou vyhovieť vkusu televízneho väčšinového diváka. Len občas sa blysne na lepšiu päťminútovku, keď sa medzi skečmi a blackoutami objaví striebro humoristického ostria, spoločenskej satiry alebo absurdity dnešných dní. Majú na to. Televízny divák s ovládačom na prepínanie programov chce jednoduchú grotesku, plytkú klauniádu alebo oplzlý vtip, na ktorom sa zasmeje a rýchlo zabudne, o čom to bolo. Takto nemajú šancu predĺžiť život humoru, ktorý robili ich predchodcovia. Dúfam a pevne verím, že to nebude naveky. Priestor by mali nájsť najmä v Slovenskej televízii. Práve verejnoprávne médium má nezastupiteľnú úlohu a prostriedky na obohatenie programovej ponuky o slovenský mladý alternatívny humor a humoristov. Keď sa už domáci dramaturgovia pre lenivosť nechcú rozbehnúť po Slovensku, stačí si aspoň raz do roka zabehnúť do Kremnice na Gagy a nabrať do pľúc čerstvý humoristicko-satirický vzduch zmiešaný s horským kyslíkom Slovenského stredohoria.

Inak je to s humorom v literatúre a výtvarnom umení, kde dnes nájdeme relatívne dostatok kvalitnej tvorby. Stále plný chuti pre tvorbu Tomáš Janovic je akousi zárukou kvality a stručnosti literárneho humoru. Sám hovorí o svojom vzore Jacquesovi Prévertovi, ako o vlastnom objave a prvom učiteľovi.  Glosy Lájoša Grendela sa pravidelne objavujú na stránkach periodík. Silvester Lavrík , Viliam Klimáček , Ľubomír Feldek, Stanislav Rakús sú stále "on line" a ich texty originálne potvrdzujú životnosť humoru v slovenskej literatúre.

Pokiaľ literatúru nájdeme v regáloch kníhkupectiev, s karikatúrou sa môžeme stretnúť len sporadicky v rubrikách denníkov a na tematických výstavách, akou je pravidelná výstava nominovaných karikaturistov na Kremnických Gagoch.

Chvála dobrému humoru, ktorý i napriek všetkému nezomrel. Žije v hlavách tých, ktorí si humor zobrali ako svoje životné krédo, ako spôsob nazerania na svet, ako nástroj na uplatňovanie dobra, ako najlepšie palivo pre autentický pocit šťastia. Presná je charakteristika osoby humoristu v slovách Kornela Földváriho:"Humorista hodný tohto mena tají v sebe smútok z poznania; je nielen šašom, ale aj básnikom a filozofom."

Chvála humoristom.

 

Ľubo Belák

 

V Bratislave, 3.9.2007

doplnené     15.3.2010

 

Použitá literatúra

 

Kornel Földvári

Svet pre dvoch

/O Lasicovi a Satinskom/

Vydavateľ: Koloman Kertézs Bagala, MMIV

 

Vladimír Borecký

Teorie komiky

Vydavateľ: Hynek s.r.o.

Dnešný dátum

piatok, 22 november 2024

Návštevníci

Práve tu je 212 návštevníkov a žiadni členovia on-line

Novinky

Aj anjeli umierajú Aj anjeli umierajú 2024-11-16 - Aj anjeli umierajú אפילו מלאכים ש... Čítaj viac
America First, Europe last! America First, Europe last! 2024-11-06 - Stalo sa to, čo si „európski politici“ ani v zlom... Čítaj viac
Mojžiš, muzikálový hrdina Mojžiš, muzikálový hrdina 2024-10-28 - Samotné meno Mojžiš hádam každému pripomenie biblický... Čítaj viac
Loď bláznov, plochá Zem a vedecký kapitalizmus Loď bláznov, plochá Zem a vedecký kapitalizmus 2024-10-24 - Aby sme vedeli o čom bude reč, dajme si dokopy pár faktov.... Čítaj viac
Na ceste - nové CD 2024-10-23 - Na ceste nové CD Ľuba Beláka orchestrálne skladby   ... Čítaj viac

JEvents Calendar

November 2024
S M T W T F S
27 28 29 30 31 1 2
3 4 5 6 7 8 9
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30