Slobodne, len tak.....o SMEblog_u

V podstate o blogovaní nemám veľkú mienku a po skúsenosti s blogom vydavateľa „mienkotvorného“ denníka SME sa môj postoj ešte zhoršil. Poviete si, nestojí to za pár viet. Možno máte pravdu, ale nedá mi trochu sa pristaviť práve pri SMEblog_u.

Minulý víkend som z rozmaru, alebo skôr z nedostatku originálnych nápadov zablúdil na internete do mútnych vôd SMEblog. Nič netušiac som vyplnil prihlasovací formulár a zaradil sa do radu čakateľov na odpoveď operátora. Priebežne som zablúdil na stránku Kódexu blogera, ktorý pred tým, ako mi umožnia publikovať na ich serveri, si musím prečítať a potvrdiť svoj súhlas s textom. Po prečítaní som sa tak trochu prekvapil množstvom príkazov a zákazov, ktoré mali viac či menej racionálny základ. V podstate je to Kódex operátora, správcu blogu, ktorý nič netušiacim blogerom vnucuje predstavu, že je to ich kódex a pravádzkovateľ blogu s tým nemá nič spoločné. Ako by to bola dohoda úprimných a slušných ľudí, pravidlá na spolužitie. Nie, text Kódexu bola len nájomná zmluva na priestor na serveri.

Moje myšlienky sa zatúlali do sveta , ktorý dôverne poznám a mám s ním dlhodobé skúsenosti. Mediá. Aký svet nám ponúkajú, čo si od nás, čakateľov na mediálny obsah vyžadujú, ako predkladajú správy o „objektívnom“ svete okolo nás? Často sa s médiami skloňuje slovo sloboda, právo na vyjadrenie, nezávislosť a kopu ďalších prívlastkov, ktorých má nejeden denník plné ústa. K médiám radím aj internet, ktorý dnes tvorí nezanedbateľnú súčasť mediálneho, virtuálneho sveta. Keďže moje myšlienky ma neustále prenasledovali, spustil sa vo mne neovládateľný inštinkt spisovateľa a dal som sa do úvahy. Nebola nijak rozsiahla a ani veľmi originálna, ale bola moja a za slovami si stojím. Text môjho príspevku som vložil do menu  Moje články. Tu je text prvého blogu, ktorý som v dobrej viere vyššie spomenutých princípov a presvedčenia, že neporušujem kódex poskytovateľa blogu napísal.

Ako som sa stal blogerom

Keď ráno vstanete, nechce sa vám nič robiť a práca počká, začnú vám v hlave vŕtať rôzne myšlienky. Tieto vrtáky sú uložené na polici vlastnej duše, prípadne inej polici, ak duša zlyhala. Môj víkendový vrták mi zavelil prihlásiť sa na blogerskú stránku SME. Nie, že by som voči novinám niečo mal, ale predsa, blog je blog. V novinách si môžete všeličo prečítať, prípadne si aj v mysli zapolemizovať. V blogu, keď sa naštvete, tak to môžete zverejniť. Čo majú noviny, denníky a blogy spoločné? ZODPOEDNOSŤ za to, čo napíšem, nedajbože čo si myslím. A tu niekde je háčik so zverejňovaním vlastných myšlienok. Hneď v úvode, po prihlásení do blogu ma v kódexe vystríhajú pred akýmikoľvek neuváženými a zákonom odporujúcimi krokmi. Keď som si text kódexu premenil na drobné, tak vlastne môžem iba ráno pekne pozdraviť, na obed zaželať dobrú chuť a večer porozprávať nejakú nie príliš krvavú rozprávku, len aby som vyšiel v ústrety dobrým mravom. Pri porovnaní s verejnými vyjadreniami časti politického spektra, poslancov a vládnych úradníkov, ktorí môžu v mene imunity systému všetko, najmä klamať, som podľa kódexu teľa, ktoré pozerá na nové vráta a čuduje sa, prečo z nich ľudia len vychádzajú a nikto nevchádza. Možno preháňam a moje obavy o moje zverejnené myšlienky sa nenaplnia, ale, ako hovoril môj priateľ v minulom storočí: "Istota je guľomet". Takže idem nabíjať patróny a dúfam, že vás mojimi strelami netrafím. Teda netrafím do živého, lebo to neraz bolí a ja som humanista.

 S úctou NÁŠ nový bloger Ľubo Belák

 Klikol som na Uložiť článok, odhlásil z Môjho účtu a na celú vec som zabudol.

Na druhý deň v rámci mojej internetovej rozcvičky som zablúdil aj na SMEblog. Spomenul som si na svoj prvý článok a tak som nazrel do prehľadu, či tam môj článok nie je. NEBOL. Ani vo vyhľadávači  webu som sa k názvu, ani k môjmu menu nedostal. Vzápätí mi elektronickou poštou prišiel mail od  akéhosi anonyma /Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript./, kde mi píše:“ Zdravime, Vas blog zatial nie je mozne aktivovat, pretoze clanky tykajuce sa blogu (svojho, cudzieho, "privitacie", o tom, ako koncite s blogom apod.) na titulku nepatria. Preto prosime clanok preradit iba na Vas osobny blog. Preradenie nam, prosime, oznamte odpovedou na tuto spravu. Dakujeme za pochopenie, pekny den, admini“.

Z automatu sa vykľuli admini / množné číslo od admin/. Trochu ma to šokovalo. Nečakal som hneď v úvode takú nehoráznu drzú facku. Ale som odchovancom médií, aj keď staršieho ročníka a tak som sa rýchlo vrátil na zem a odpísal som milým adminom.

 /Text môjho mailu/

„Vazeny automat,
vidim, ze som uz v prvom clanku trafil kliniec po hlave. Lutujem, ze mate
takuto blogovu politiku. Moj clanok vo svojom obsahu nie je osobny, aj ked
vyuziva stylisticke prvky osobnej uvahy. Odporucam hlbsie si nastudovat
zaklady stylistiky a potom posudzovat.. Ale najme pozorne citat prispevky.
Je to zamyslenie sa nad blog-cenzurou /a nielen touto cenzurou/ a poslanim
blogu ako takeho a to je podla mna neosobna tema.  Iste, je kriticky. Najma
sa obracia proti tym, ktori takuto politiku na internete zastupuju. A to,
chapem, vasmu blogovaniu nekonvenuje.
Takto s pomocou vasho mailu mam pripraveny dalsi prispevok, ktory na rozdiel
od SMEblog sa na hlavnej stranke mojho portalu objavi. Samozrejme, ze tento
neosobny prispevok s radostou uverejnim aj na blogu SME /ak mi ho
nevymazete/ a na Facebooku.
Cest vasej kulturnej politike.
Neosobne
Lubo Belak - automat na citanie“

 Klik, a mail odletel k neznámym adminom. Pozrel som sa na svoj účet v SMEblogu. Text, ktorý mi prišiel poštou sa objavil aj ako interný odkaz operátora. Opäť, tentoraz cez interný odkazovač som stručne odpovedal: „To, o čom píšem v mojom blogu v kódexe nie je“. Tentoraz som nemusel dlho čakať. O chvíľu sa na odkazovači objavila odpoveď adminov: „Zdravime, ale je - konkretne v bode 3: "Textami, ktoré NEODPORÚČAME zaraďovať na blog.sme.sk, sú najmä: – články, ktorých hlavnou témou je blog (váš vlastný alebo cudzí) či diskusie k nemu. Na titulku teda nepatria napríklad vaše úvahy o iných blogeroch a úrovni ich textov, sťažnosti na diskutujúcich, oznámenia o tom, že končíte s písaním, úvahy o karme a podobne. Ak napriek odporúčaniu takýto text na titulnú stranu vložíte, administrátori môžu rozhodnúť o jeho zobrazení len na vašom osobnom blogu aj v prípade, že nebude porušovať iný bod kódexu." Doporucujeme prestudovat kodex blogera, k dispozicii je na adrese http://info.blog.sme.sk/c/11694/Kodex-blogera-na-blogsmesk-verzia-145.html Len pripominame, ze s kodexom ste pri registracii suhlasili, preto prosime o jeho respektovanie a dodrziavanie. S pozdravom admini „

Keďže som mal pripravený ďalší príspevok a vo výzve sa hovorí o NEODPORÚČANÍ a nie o ZÁKAZE, tak som nelenil a zaradil som ho opäť medzi moje články. Bol to text o výzve spisovateľov nedovoliť privatizáciu kaštieľa v Budmericiach.

Adminom som cez internú poštu odkázal, že tento druhý článok v prípade, že ho odmietnu zverejniť, bude aj posledným príspevkom na ich brogerskej službe.

Ako som očakával, na druhý deň sa ani tento príspevok nedostal do prehľadu blogov. Namiesto toho mi interným odkazovačom prišlo od adminov následovné:

“... zdravime, je nam luto, ze odmietate respektovat pravidla, s ktorymi ste suhlasili pri registracii. ak s nimi mate problem, nemali ste tak urobit. so stylom vasho pisania to nic nema, mame tu ovela kritickejsich autorov. k vasim slovam o cenzure nie je dovod sa vyjadrovat, ide o nezmysel. navyse si nic nevyberame, len dohliadame na dodrziavanie kodexu. tymto povazujte nase stanovisko k teme za definitivne, vas blog nebude aktivovany pre porusenie pravidiel. dakujeme za pochopenie, pekny den, admini“

 Takto sa skončil blogerský týždeň so SME. Žiaľ o cenzúre sa hovoriť musí a nie je to nezmysel. Iste, ako poskytovatelia priestoru na svojej stránke majú všetky práva majiteľa. S tým ako občan plne súhlasím. Len mi, prosím pekne nehovorte, že SME a SMEblog sú demokratické médiá. Ich predstava o „hlase ľudu“, necenzurovaných novinách a blogoch je až okato vyznačená mantinelmi, čo nesvedčí o slobode médií. Ak si ju predstavujú takto, tak ide o ich slobodu na úkor slobody iných. Vlastne ani to mi neprekáža. Len nech držia všetci AUTOMATI a ADMINI ÚSTA a robia si svoju otrockú cenzúru „mienkotvornej“ mašinérie poloprávd a manipulácie s verejnou mienkou. Ich predstava o slobode je predstava diktátora, ktorý sa hrá na nevinné dieťa. Horšie je, že ich „mienkotvorný“ ekonomický a spoločenský potenciál zasahuje aj do politickej sféry, kde generuje falošný obraz o politickom dianí. Rátajú s tým, že ľudia sú ľahko ovplyvniteľní a neraz za pravdu považujú to, čo je hlasnejšie, väčšie, silnejší a nie to, čo je spravodlivé, dobré, užitočné a ľudské.

Nestačí pred dvere vystrčiť akýsi kódex a kričať na okoloidúcich, že sme otvorení všetkým názorom. Ja by som ich len doplnil:“...všetkým, ktoré nám vyhovujú.“

 Ľubo Belák

17.3.2011

 P.S.

Aj tento článok dám na server SMEblog. Určite ho tam nenájdete.