Strata pamäti na doskách Štúdia SND
Strata pamäti na doskách Štúdia SND
Každá doba prináša niečo, čo je pre ňu typické, signifikantné, akási nálepka, piktogram, ktorý jej ostáva aj pre budúcnosť. Práve takúto brandingovú úlohu si dali dramatik Peter Pavlac a režisér Patrik Lančarič. Tandem, ktorý , a dnes sa to dá už povedať, beží na dlhé trate preteky o slovenské dramatické umenie. Môj predposledný dotyk s ich tvorbou bol pôvodný slovenský film Rozhovor s nepriateľom, ktorý priniesol do umeleckej obce toľko rozporuplných tvrdení. A to je dobre. Práve to je živou vodou každého originálneho diela, aj v umení.
Partybr/e/akers, je názov inscenácie, ktorú v novootvorenom stánku slovenskej kultúry, Slovenskom národnom divadle, uviedla dramaturgia v jednu sympatickú májovú sobotu. I napriek budove pripomínajúcej skôr protiatómový kryt /asi architekt pôvodne plánoval robiť divadlo aj po svetovej atómovej kataklizme/, prvých návštevníkov, prvej premiéry štúdia príjemne prekvapila dekorácia inscenácie. Biela dominovala v celom prostredí štúdia. Bez hrán a násilných kulís, voľne natiahnuté plátna skôr pripomínali nový štart Čechovovej Čajky ako slovenský thriller na tému straty pamäti. Možno že práve paralela s Čechovom, ktorého divadelná hra i napriek kvalitám na petrohradskej premiére prepadla, mi dodala energiu na sledovanie divadelnej koláže, kde príbeh je len múrom pre ľahkosť strechy myšlienok a názorov.
Základný príbeh vychádzal zo stretnutia generácií v jeden deň a na jednom mieste. Viktor organizuje párty, kde si zavolá tri šarmantné mladé ženy, Silviu, Andreu a Lenu. Pozvané netušia, že párty sa zmení na nočnú moru, kde budú zápasiť o pamäť Viktorovej sestry Judit, ktorá bola po autonehode postihnutá stratou krátkodobej pamäte. Zostala len minulosť a jej spomienky na dobu, ktorú dnes nazývame totalitnou, socialistickou, alebo len tak čo bolo, bolo. Autor navyše zakomponoval priam kriminálny motív hľadania pokladu, ktorý mal napraviť to, čo sa v minulosti po..... Spomínanie všetkých zúčastnených postáv malo pečať generácie, ktorá našťastie našu mladosť a zrelý vek vidí inak. Úteky na západ neboli len útekmi z totality, ale najmä úteky za ilúziou, eštébáci sa eštébákmi nestávali len pre to, že chceli, ale neraz aj preto, lebo boli k tomu prinútení, nehrali sa len propagandistické častušky a herci neboli len pimprlátkami bábkového divadla. Bolo tu i napriek stavu režimu kvalitné a nezabudnuteľné kultúrne zázemie, ktoré rezistentne tvorilo hodnotu. Aj vtedy žili, aj keď nám to chcú noví manažéri kultúry dnes vyvrátiť, ľudia.
Ak by príbeh zostal iba na úrovni akčnej drámy, asi by som sa teraz nerozpisoval na tému mojej prvej návštevy v novej budove Slovenského národného divadla. Práve ten druhý rozmer inscenácie ma núti poďakovať sa mladej divadelnej generácii, že sa vracia k divadlu plnom katarzie a obrazov z vlastného, neokopírovaného, autentického prežívania vlastnej skutočnosti, v ktorej vyrastala, kde zostala a neutiekla a kde sa snaží i napriek nafúkanej umeleckej elite tvoriť.
Pretože strata pamäti hlavnej hrdinky je stratou pamäti spoločnosti, ktorá sa ženie v panickom chaose niekam do ....vlastne to neviem ani zadefinovať. Kto zabúda na svoju minulosť, zaživa umiera. V divadelnej inscenácii je to ohraničené príkladom z divadelného života, ktorý prirýchlo zabudol na všetko čo divadlo, aj to národné, za roky svojej existencie dokázalo......a i napriek tvrdeniu, že to nie je pravda, zabudlo. Zabudlo na vlastnú náročnosť, inakosť, novosť, mladosť, tvrdú remeselnú prácu, bez ktorej divadlo nevie existovať. Myslím tým divadlo, ktoré si plní tie najvlastnejšie úlohy, byť akýmsi zrkadlom, spätnou väzbou života mimo divadelnej scény. Redukcia dramatických žánrov, vo filme, televízii ale aj v divadle na úlohu zabávať je poníženie stavu tohto umenia.
Preto ďakujem všetkým, ktorí na PARTYBR/E/AKERS spolupracovali, za trpezlivosť a neúnavnosť robiť tento typ divadla. Som si istý, že tak ako Čechov v Petrohrade, tak aj Pavlac s Lančaričom budú potrebovať svoj MCHAT, aby sa dostali tam kam patria, k vnímavému, náročnému divákovi, návštevníkovi Slovenského národného divadla, ktoré už zabudlo, že aj ono raz bolo mladé.
Ľubo Belák, 20.5.2007