Signály pohrebného sprievodu na Slovensku sa stávajú realitou. Demokracia dostáva na frak a my?...sa prizeráme, ako by sa nás to netýkalo. Necháme to na Ústavu, pričom aj tá je len akýmsi dohovorom, aby sme sa navzájom nepozabíjali. Právny štát je len floskula v ústach politikov, ktorí s ňou o nás, bez nás narábajú. Pravdu povediac, nepatrí im, ale nám. Je to nekonečný zápas o vlastné JA. Dnes sme na prahu zmien, pri ktorých sme odsúdení jasne vyjadriť svoj názor. Ide o veľa....o budúcnosť.

Ostatné zasadanie nášho parlamentu otvorilo pandorinu skrinku, z ktorej sa zadymilo. Hlavným aktérom bol, ako to už na Slovensku pár rokov býva, Robert Fico. Možno mu vyčítať všeličo, ale to, že politika je nielen jeho hobby, ale aj profesia, je neodškriepiteľné. Čím horšie, tým lepšie...preukazuje jeho schopnosť narábať s politikmi, politickými stranami, ale aj voličmi dnešnej koalície a opozície. Ukážkovým príkladom je „odvolávanie vlády“ opozíciou, ktorá trpí nielen absenciou ducha ale aj sily prekročiť Armagedon vážneho politického boja s úmyslom prevziať moc akýmkoľvek spôsobom, aj nedemokraticky. Podobrotky, nasilu, presviedčaním, demokratickými voľbami, prevratom...každá možnosť je naporúdzi. Potrebuje Slovensko takýto zápas na život a na smrť?

Mnohí sme si mysleli, že porazením pandémie sme porazili aj to, čo počas nej vykvitlo. Politické figúrky politických strán-nestrán sa urputne snažili udomácniť na slovenskej politickej scéne. Keby nebolo Bratislavy a istej časti mladej generácie, ktorá je vždy nositeľom rebélie, nemali by kde skloniť hlavu. Dokonca ani jediná historicky viackrát znemožnená politická strana KDH nemá na ružiach ustlaté. Chýbajú im osobnosti, ktoré prinášajú vlastný názor a silu presviedčať ostatných o vlastnej pravde. A tá? Leží mimo na smetisku dejín, pretože už dávno nie je v hre.

Ukážkou nemohúcnosti opozície bolo „odvolávanie“ premiéra Slovenskej republiky demokraticky zvoleného v roku 2023. Čiže nie sčítavaním, ale hlasovaním. Voľby nie sú štatistické číslo. Je to vyjadrenie väčšiny na úkor menšiny. V priamom prenose z parlamentu sa opäť odhalila nahota akéhokoľvek kritického názoru opozície. Mladý Šimečka, ktorý by mal byť vzorom moderného, mladého politika, opradeného mýtom rebélie, je nedokonalý obraz svojich predkov, ktorí aspoň ovládali umenie rétoriky. V starom Ríme, a to už je dosť dávno, sa táto schopnosť dokonca vyučovala. Zástupcovia solipizmu, extrémistického filozofického smeru, narábali s realitou ako jedinou pravdou, ktorú sami uznávali. Neexistuje nič okrem JA. To ostatné je len v predstavách samotného indivídua. Nechávali sa najímať pri sporoch, kde obhajovali neobhájiteľné. Aj to patrilo k umeniu rétoriky. Žiaľ u vodcu Progresívneho Slovenska sa ani takáto schopnosť neprejavila. Nestačí niečo pomenovať, emotívne zafarbiť. Chce to fakty. Jediné, na čo má, je nedávny „grandiózny“ výkrik na záver svojho neštátnického prejavu: "Áno chcem byť premiérom"!!!. Možno preto sa vedľa neho už nejaký čas objavuje Ivan Korčok. Neúspešný kandidát na prezidenta SR. Určite sa s ním ráta pri najbližšej zmene pri kormidle strany. Kalkulácia postaviť na čelo strany „konzervatívne“ naladeného politika ráta s oslovením širšieho voličského spektra. Žiaľ agenda progresívcov je zatiaľ nemenná. Jednoducho ani s Korčokom sa im prevziať moc nedarí a pravdepodobne ani nepodarí. Na Slovensku je to už tak.

Na rozdiel od mladého Šimečku, Robert Fico, ktorý je dostatočne vybavený všetkým, čo štátnik má mať, opäť ukázal, že uvažuje vždy o krok vpred. (...Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí!...kto to povedal?) Boj o moc, nielen historicky, ale aj dnes, je nekompromisný. Videli sme to ostatných pár rokov v „bašte demokracie“ Spojených štátoch amerických. Lev (ne Nikolajevič!) Donald Trump sa tiež po voľbách v roku 2020 dobíjal do oválnej pracovne prezidenta USA. Rovnako, ako u nás, je aj tam spoločnosť rozdelená takmer na dva tábory. Len stálosť krehkej Ústavy zatiaľ zabránila ústavnej kríze, v konečnom dôsledku aj občianskej vojne. Nevzdal to a už opäť sedí v prezidentskom kresle.

Fico a Trump,  Slovensko -  USA. Dve neporovnateľné veličiny, napriek tomu majú niečo spoločné. Techniky, ako sa dostať k moci. Až nepochopiteľne staromódne vyznieva scenár „civilizovaného takmer „progersívnemu“ prevratu“, ktorý sa začal objavovať koncom osemdesiatych rokov. Už žiadne defenestrácie a tanky v uliciach. Dôležité je vyvolať tlak spoločnosti na „nedemokratické“ prevzatie moci. Preto je nedemokratické v zátvorkách, pretože aj to sa navonok označuje ako demokratické, čiže z vôle ľudu. Klasik našej novodobej histórie by povedal: „...od tál po tál...Isten bizony“ (odtiaľ potiaľ) To, že sa najprv udeje prevrat, aby sa následne organizovali „slobodné“ voľby, je kľúčom k moci v novodobej histórii civilizovaného sveta. U nás sme si to odskúšali viackrát. V roku 1989 s Milanom Kňažkom a Jánom Budajom (ten sa podaril) a v roku 2018 za vlády kráľa popradských pozemkov Kisku v réžii aktivistov Za slušné Slovensko (ten sa nepodaril). Možno keby už pri prvej politickej zmene v roku 1989 bol na pódiu Róbert Fico, asi by celé predstavenie dopadlo inak. Už v roku 2011 ukázal svoje schopnosti stratéga. S heslom „Sme proeurópski, ratifikujeme trvalý euroval“ využil spor dvoch politických amatérov, naivnú Ivetu Radičovú a euroskeptika Richarda Sulíka a vydláždil svojej strane SMER cestu k predčasným voľbám.  Aj v roku 2018 tento politik využil tlak bratislavskej verejnosti žiadajúcej odstúpenie premiéra (Fica). Odstúpil do politického ofsajdu, čím odštartoval nasledujúce voľby 2020. Zároveň poslal na výslnie politickej scény Petra Pelleginiho. Dobrého rečníka s uhladeným správaním. Vtedy asi nikto netušil, že tak Róbert Fico rozšíril svoj politický front o ďalšiu klonovanú stranu Hlas - tiež sociálna demokracia. Prichádzali voľby a už sa zdalo, že prezident Kiska, tentoraz ako vodca novej strany  Za ľudí,  v šíku s ďalšími, Fica so SMEROM porazí. Už sa videl na premiérskej stoličke. Nerátal však s neriadenou strelou sociopata a melancholika so slzami v očiach pod značkou OĽANO (25% podiel na voľbách) , ktorý nabúral dohodnutú stratégiu na čele s Andrejom Kiskom, dnes už riadne odsúdeným za daňový podvod. Generálka „demokratických síl“ na prevzatie moci skrachovala. Prišli roky chaosu, na ktorý Slováci tak skoro nezabudnú. Volebný super-rok 2023 opäť, tentoraz už v réžii Progresívneho Slovenska, priniesol zdrvujúci porážku „demokratických síl“. Prečo? Lebo Fico...V podstate nebolo žiadnym majstrovstvom prevalcovať politiku, ktorá sa prefarbila na zeleno (žlto – modro) a žiadala razantnú vojenskú pomoc Ukrajine, ktorá s podporou „demokratických síl“ rýchlo porazí agresora, RUSKO. Ukrajincom sa to nepodarilo a ani nedarí a „demokratickým silám“ sa s touto agendou opäť nepodarilo prevziať moc. Prečo? Lebo Fico... Stačilo sa aspoň pozrieť z okna, aká je nálada v spoločnosti, aby zistili, že tadiaľ cesta k víťazstvu vo voľbách nevedie. Nepomohla ani masívna kampaň „prodemokratických médií“ a „nezávislých“ agentúr. Stálo to veľa peňazí, ktoré v podstate vyhodili von z okna. Prečo? Lebo Fico...

Po dlhej ceste porážok a sklamaní dosiahli „demokratické sily“ aspoň to, že motivovali „literárnu osobnosť“ bezvýznamného a neúspešného spisovateľa, aby zobral zo šuplíka pištoľ a šiel do Handlovej zastreliť legitímne zvoleného premiéra. Taký, aký bol spisovateľ, našťastie bol aj potencionálny vrah.  Vražda sa nekonala. Prečo? Lebo Fico...

Rok 2025, rok zmeny, nového začiatku, len pre slušných ľudí, tentoraz na istotu, že to vyjde, začína rozsiahla kampaň riadená cez neziskové organizácie s podporou zahraničných (aj ukrajinských)  „demokratických síl“ na radikálny „OBČIANSKY PREVRAT“. Nie obrat, vo viere v slušnosť. Stačí odštartovať spoločenské nepokoje, masové demonštrácie a navodiť obraz celospoločenskej nespokojnosti s politikou víťazov nedávnych volieb. Do kariet im hrajú aj dve koaličné strany so zozbieranými poslancami, ktorí by si radi  s chuťou niečo v politike odtrhli aj pre seba. „Občianske a demokratické sily“ si už rozdali aj úlohy. My tu, v parlamentnej opozícia a vy, naši nespokojní voliči s angažovanými mimovládkami tam na ulici. Už chýba len emotívny moment, ktorý spustí lavínu, smršť výkrikov, hesiel, spevu a mávanie zástav. Zatiaľ s fakľami sa neráta. Stačil by nejaký nový Martin Šmíd, Ján Kuciak...ALE! Opäť je tu Róbert Fico. Ako obyčajne, vždy o krok vopred. Z odvolávania súčasnej vlády sa v Národnej rade sa stala fraška. Nenávidený premiér v utajenom režime vytiahol na poslancov správu SIS o pripravovanom prevrate na Slovensku. Bez „prodemokratických médií“ to pre „Občianske a demokratické sily“ nemalo zmysel. Tak zbalili svoj návrh na odvolanie vlády a odišli z parlamentu vyplakať sa medzi svojich na plné námestia. Show v parlamente sa konala, ale opäť v réžii Roberta Fica. Prečo? Lebo Fico...!

Dnes sme opäť na križovatke s jednosmernou prevádzkou. Menšina hľadá spôsob, ako by porazila väčšinu. Nie faktami, sociálnymi a ekonomickými reálnymi víziami ako ďalej. Opäť vyrukovali heslami a poučkami „ako sa to nemá robiť“. A ako sa má? Na prvé miesto si postavili cieľ dostať sa k moci za každú cenu...potom sa uvidí. Bez dioptrických okuliarov neustále opakujú pár zosmolených viet o demokracii, fašizme, autokracii, zelenej ekonomike, víťazstve Ukrajiny nad agresorom a ľudských právach pre nelegálnych utečencov, bez toho, aby konečne pochopili že....NIE! LEBO FICO! Svet sa neriadi schémami sociálnych inžinierov, ekologických aktivistov a multi-pohlavných nebinárnych živočíchov. Stačí pozorne sledovať, čo sa deje vo svete. Slovensko nevynímajúc. Éra prosperujúcej západnej „demokracie“ sa rozpadáva od základu. Podobne ako Kosovo v Srbsku, aj Donecko a Luhansko spolu s Krymom na Ukrajine (na ďalších ešte príde) prejavili svoje právo na sebaurčenie. Európska strategická agenda Gree Deal má už svoje prvé obete. Ekonomika dostala dýchavičnosť a klimatické zmeny sa napriek všetkému dejú, pretože Prírodu s veľkým P nemáme ako ovládať. Jediné, na čo máme, je konečne ovládať samých seba a skončiť so spormi, ktoré nemajú zmysel. Venovať energiu na zlepšenie medziľudských vzťahov, odplavovať nenávisť, ktorá prerástla až do rodín. Krátkosť života každého z nás nedovoľuje míňať dni sťažovaním sa na zlých vládcov a čakaním na zázrak. Zbavme sa depresie a začnime sa starať o budúcnosť. Či bude lepšia alebo horšia nezáleží len na Ficovi. Je to na každom z nás. Dajme priestor novým tváram, ktoré budú mať šancu prejsť sitom verejnej diskusie. Osobnosti s kreditom, nie s kreditkou. Nech konečne nemusíme s obavou počúvať správy, ktoré nás klamú, zavádzajú a navigujú jedného proti druhému. Stačilo! Prečo?...LEBO (už nie FICO)...ale MY!

V Bratislave dňa 31.1.2025

Ľubo Belák