Každá televízna show potrebuje hviezdy a “hviezdny “ komparz, ktorý bude na povel tlieskať, kričať, vstávať a na záver poslušne odchádzať. Nie je to inak ani pri voľbe prezidenta Slovenskej republiky. Po tridsiatich rokoch existencie samostatného Slovenska a po zmene voľby prezidenta sme si už na to akosi zvykli. Až na to, že v roku 2024 sa voľby zmenili na futbalový zápas. Začali sme sa deliť na tých, ktorí chcú štátnu suverenitu, ukončenie vojny bez zbraní na Ukrajine a normálnu verejnoprávnu televíziu a rozhlas, a tých, ktorí zásadne žiadajú tvrdú integráciu Slovenska do akýchsi USE, v slovenčine  SŠE – Spojených štátov európskych a nekonečné dodávky zbraní na Ukrajinu bez akejkoľvek snahy o mier. O televízii a rozhlase to platí rovnako. Priaznivcom SŠE stačí neverejnoprávna RTVS vo farbách Progresívneho Slovenska a OĽANO (Slovensko).

Po prvom kole volieb hlavy štátu sa opäť ukázalo, že nejde o snahu po zlepšení kvality života v spoločnosti, ale o ambície nominantov na získanie prezidentskej stoličky na pár rokov. Ako sa očakávalo, vo finále stoja dva „piliere“ nášho politického života. KOALÍCIA a OPOZÍCIA. Peter Pellegrini a Ivan Korčok vstúpili do arény, z ktorej vyjde len jeden víťaz. S remízou sa neráta. Pritom teoreticky, vnímajúc používané transparenty a heslá, obaja chcú rovnako zariadiť, aby sa na Slovensku žilo lepšie. Najčastejšie používajú slová: „prezident pre všetkých“ a „upokojenie rozdelenej a rozhádanej spoločnosti“. Samozrejme, každý z nominantov má aj zaručený spôsob, ako to dosiahnuť. Žiaľ tie spôsoby AKO skôr zväčšujú priepasť medzi oboma tábormi. Peter Pellegríni hrá usmiateho mŕtveho chrobáka koalície a Ivan Korčok hromžiaceho stúpenca opozície. Niekde uprostred sa ocitli tí, a je ich vyše dvoch miliónov, ktorí na to všetko kašlú. Z arény nakoniec vyjde jeden víťaz, ktorý nič nezmení. Môžeme naopak očakávať, že víťaz ešte viac prileje benzínu do vatry nenávisti.

Významne k celému chaosu prispela aj chorá RTVS. V „Super debate“ sa otázky a vyjadrenia krútili okolo tém, ktoré s funkciou prezidenta nemajú nič spoločné. Napríklad: „Ako by ste vy vyriešili životnú úroveň občanov Slovenska?“ alebo: „Bude aj na nové nemocnice? Napríklad Lekárske odborové združenie teraz v otvorenom liste žiada vás, kandidátov, aby ste sa k tomu vyjadrili“. (LOZ ani kandidáti  o takomto liste nič nevedia.). Navyše si RTVS prostredníctvom svojich moderátorských hviezd Marty Jančkárovej a Mareka Makaru prihriala polievočku s otázkou o schvaľovaní nového mediálneho zákona.

Len málokto si naozaj uvedomuje, že systém parlamentnej demokracie, a tú by sme vraj mali na Slovensku mať, neumožňuje prezidentovi priamo zasahovať do vnútornej politiky štátu. Jeho vyhradeným legislatívnym priestorom je Ústava SR. A to nie je málo. Moc v štáte majú v rukách politici a štátnici. Pokiaľ tí prví sa snažia všetko zbúrať, najmä to, čo vzniklo za asistencie politických oponentov,  štátnici majú záujem niečo postaviť, vdýchnuť život všetkému, čo stojí za to. Bez rozdielu, či to stavali víťazi alebo porazení. Práve prezident s ústavnými právomocami by mal byť štátnikom. Osobnosťou, určite bez väzieb na politické strany, vzdelaný, charizmatický, ktorý vie osloviť každého, bez ambícií nahovárať občanom nezmysly, ktoré generujú poslanci, štátni úradníci a vševediaci politickí analytici. Mal by sa jasne vyjadriť o tom, čo by nás všetkých malo spájať a nie rozdeľovať. Určite by to mala byť osobnosť, ktorá má vystupovanie. Vie hovoriť bez pripravených textov svojich asistentov a reagovať uvážene a bez zvyšovania hlasu. Takého nám rok 2024 neposkytol.

Aj dnes občania vyberajú z toho, čo si vlastne vytvorili sami. Či už prostredníctvom politickej strany, ktorú volili, alebo svojim podpisom pod menom nominanta na prezidenta. Blahoslavené sú krajiny, kde existuje kultúrna elita. Neorganizované spoločenstvo osobností, ktoré vo svojom profesionálnom ale aj súkromnom živote dokázali, že sú spôsobilí osloviť verejnosť bez straníckych tričiek s akoukoľvek témou. So skúsenosťou a múdrosťou, ktorá nie je len na papieri a ukrytá pod titulmi. Elita národa, ktorý chce byť partnerom ostatných susedných štátov, nesmie zostať v anonymite a mimo spoločenského diania. Takéto osobnosti na Slovensku nemáme. Nestačia videá populárnych tvárí. To je len marketing živiaci sa na hlúpych telenovelách. Bez hĺbky poznania a štipky odrazu ozajstného života. Sme v situácii, kedy za prezidenta vyberáme podľa jeho peknej tváre, nezmyselných sľubov, prípadne ako hlásnu trúbu opozície. O kvalite človeka sa nič nedozvieme. Naopak, začína sa súboj nálepiek, pľuvancov, osočovaní a arogantných poznámok. To je sito, cez ktoré prepadne porazený v zápase o prezidenta Slovenskej republiky. V zápase o nezastupiteľnú funkciu, ktorá má v rukách Ústavu. Prezident je síce osamelým hráčom, ale je jediný, ktorý aj po zlyhaní politického systému má šancu udržať štát pokope. Štát, na ktorom sme sa v Ústave SR dohodli. Na to však prezident potrebuje všetkých, ktorí tu žijú, platia dane, a chodia voliť hlavu štátu. Na to potrebujeme osobnosť štátnika. Nie kolektívne vedenie poradcov píšucich prejavy, tajomných podporovateľov, prezidentských intrigánov.

Dnes, pár dní pred konečným rozhodnutím v pokri o prezidenta SR, máme na pódiu dve postavy. Petra Pellegriniho a Ivana Korčoka. Obaja zvolili svoju taktiku vo volebnom súboji. Majú obrovskú výhodu. Nikto sa ich nespýta na to, čo im prikazuje, či umožňuje Ústava SR. Ako sa zachovajú pri prípadnom politickom zlyhaní štátu. Nestačí vyhlásenie, kam patríme, s kým vo svete budeme spolupracovať, či budeme alebo nebudeme posielať zbrane na Ukrajinu. Nikto sa nepýta, ako zabezpečí fungovanie ústavných orgánov, ak sa zosypú. Správy sú plné toho, ako sa budú miešať do politiky, pritom Ústava im to neumožňuje. Obsah politiky štátu na určité obdobie po parlamentných voľbách je v rukách koaličných strán, nie opozície. Jediným arbitrom v demokratickom štáte, či víťazi volieb splnili očakávania, sú voliči v nasledujúcich voľbách. Nie prezident. V zahraničnej politike je úlohou prezidenta spájať sa so susednými krajinami, nadväzovať kontakty kdekoľvek na svete. Nie za hranicami žalovať na stav spoločnosti vo vlastnej krajine a Ísť proti vôli väčšiny. Brániť právo verejnosti na verejnoprávnosť inštitúcií, akým dnes RTVS nie je, a nie brániť jej pracovníkov a generálneho riaditeľa proti legitímnym rozhodnutiam a kritike vládnucej koalície. Rovnako je dôležité, aby sa kandidáti verejne vyjadrili, čo pozitívne prinesú do verejného života a nie, proti čomu a komu budú bojovať. Pokiaľ nenájdeme spôsob ako začať voľbu prezidenta brať vážne, je úplne jedno, kto sa do prezidentského paláca posadí. Bude to len ďalší politik, opozičný, alebo koaličný. Štátnik tam má dočasne vstup zakázaný.

Ľubo Belák

26.3.2024