Vojnový stav vyhlasuje podľa Ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. “ prezident na základe rozhodnutia Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada") len za podmienky, že Slovenská republika je napadnutá cudzou mocou, ktorá jej vypovedala vojnu alebo ktorá bez vypovedania vojny narušila jej bezpečnosť, alebo za podmienky, že vypovedaním vojny Slovenská republika plní záväzky vyplývajúce z členstva v organizácii vzájomnej kolektívnej bezpečnosti alebo z medzinárodnej zmluvy o spoločnej obrane proti napadnutiu.”... Časom vojny je obdobie odo dňa vypovedania vojny do dňa uzavretia mieru.

Podľa tohto článku je pre vyhlásenie vojny voči komukoľvek, kdekoľvek a s kýmkoľvek zodpovedná Národná rada. Preto je namieste otázka: „Vypovedalo Slovensko, alebo Európska únia niekomu vojnu?“. Odpoveď nie je zložitá. N E V Y P O V E D A L O! Napriek tomu sme vo vojne. Ale proti komu?

Slovensko, lepšie povedané občania Slovenska, sa napriek tomu zmietajú v problémoch podobným vojne. Dodávame zbrane Ukrajine, súhlasíme so sankciami proti Rusku, na frak dostáva ekonomika, začína byť nedostatok energií a ceny rapídne stúpajú. Je tu ešte jeden, či dva symptómy vojnového stavu. Rozpadá sa politický systém, spravodlivosť a demokracia sú len poučkami v učebniciach a ľudia sa navzájom nenávidia nie preto, že sú si nesympatickí, ale pre rozdielne názory na stav našej krajiny. Našťastie obete na životoch radových občanov sme nechali Ukrajincom. Pritom sa tvárime, že sme s nimi solidárni a pomáhame im v ich zúboženom stave krajiny. Vyhlasujeme heslá za slobodu susedov a ukazujeme päste veľmoci, ktorej sme nielenže nevyhlásili vojnu, ale sme ju nedali ani do zoznamu nepriateľských krajín. To sme nechali Rusom.

A čo sme urobili pre mier? Pre prosperitu, stabilitu, susedské spolunažívanie? N I Č. Ak by to mali byť zbrane, ktoré sme im posunuli len preto, že by sme ich pre zastaranosť aj tak dali do šrotu a dvesto euro každému Ukrajincovi, ktorý si ich vyberie priamo na hraniciach a vracia sa späť domov, tak je to prinajmenšom „atentát“ spáchaný na morálke. Namiesto diplomatického urovnania agresie jednej z veľmocí voči Ukrajine, chodia naši politici na frontovú líniu v nepriestrelných vestách a helmách, aby podporili vojnu, strieľanie, ničenie a zabíjanie. Je jedno, z ktorej strany páli ozbrojený vojak. Neraz je cieľom obyčajný človek, ktorý nechce od sveta, v ktorom žije, nič iné, len teplo, svetlo, niečo do úst, ale najmä pokoj zbraniam. Táto pandémia vojny zasiahla celý západný svet. Namiesto toho, aby tí, čo to majú v rukách, hľadali liek na ukončenie všetkých sporov a nenávisti, prilievajú benzín do ohňa. Príčina, prečo to robia, je neraz nepochopiteľná. Neraz počuť z ich úst len:“...my za to nemôžeme, to len tí...“, a ukážu na východ.

Spoločenstvo ľudí od jeho vzniku malo vždy na zreteli, aby sa ako pán tohto sveta staralo o základné životné potreby. Preto vznikali spory o územia, bohaté lesy, úrodné polia, čerstvú vodu. Istý čas sa zdalo, že sa poučilo a už nikdy sa nevráti späť. Je absurdné, že ľudstvo prešlo dlhú cestu, aby sa zrazu ocitlo na jej začiatku. Štáty a národy si privlastnili ideológie a náboženstvá, ktoré neraz pokrytecky zneužívajú pre nezmyselné ciele. Je nepochopiteľné, že európska kultúra sa dostala do stavu, kedy sa znovu zavádza cenzúra, ľudia sa strachujú, čo im prinesú ďalšie dni, či budú mať nato, aby prežili a dosť síl, aby sa postavili zlu, ktoré vanie z ich vlastných parlamentov a politických centrál.

To je naša Vlastenecká vojna bez hrdosti na svoju vlastnú vlasť. Tá sa však nebuduje cez klamstvá a konšpiračné spravodajstvo, ktoré fúka z našich médií. Namiesto toho, aby sa snažili priniesť svojim klientom, divákom a poslucháčom aspoň trochu objektivity, sme doslova zavalení propagandou. Dokonca aj tou z opačnej strany. Namiesto toho, aby sme dôverovali, pochybujeme o všetkom. To je výsledkom komunikácie medzi občanmi, národmi na jednej strane, a politikmi a médiami na tej druhej. Z rečí sa samozrejme nenajeme ani nezohrejeme. Zatiaľ to však takto vyzerá vo vyspelej Európe. Dôležitejšie sú frázy zodpovedných politikov a kostýmy v žlto-modrej farbe ako reálna pomoc. Nielen Ukrajincom, tým ozajstným, ale aj samým sebe.

V 89. roku sme si spievali pesničku „Loď, ktorá sa plaví do neznáma“. Vtedy sme ju chápali ako rozlúčku so systémom, ktorý je už minulosťou. Boli sme naivní. Všemocný trh, ktorý nastúpil s politickými zmenami, nič nevyriešil. Naopak, spravil z nás novodobých, demokraticky potvrdených, otrokov na večné časy(?).

Ľubo Belák

26.9.2022