Ulice sú plné hesiel o demokracii, o fašizme, liberalizme, marxizme, na saká sa lepia viacfarebné vlajočky, pripínajú odznaky. Len poniektorí si nosia bez označenia v hlave obyčajný zdravý rozum. Napriek nedostatku toho posledného je to jediná pomôcka, aby sme úplne nezblbli. Ukážkou takejto situácie je odozva „výstrelu z dela“ Ministerstva kultúry, ktoré teatrálne zverejnilo návrh  nového zákona o verejnoprávnom vysielateľovi. Posledných pár rokov nesie značku RTVS – Rozhlas a televízia Slovenska. Táto značka má manažérske korene v rozhlase na Mýtnej 1 odkiaľ do funkcie generálneho riaditeľa za potlesku politickej strany OĽANO (pridali sa aj mnohí ďalší)  prišiel súčasný generálny riaditeľ RTVS Ľuboš Machaj. Možno potvrdiť, že väčšinu svojho života strávil na rozhlasovej stoličke. Je pamätníkom „porevolučných“ nových čias slovenských médií, ktoré dodnes stihli napísať pestrý dobrodružný román o tom, „ako sa kalili“ médiá na Slovensku. Tých tridsaťštyri rokov bolo zväčša v znamení boja o Slovenskú televíziu a Slovenský rozhlas, ktoré na prvý pohľad nikomu nepatrili. Ale aj tak sme ich platili. Zakaždým, keď sa menila moc v štáte doprava, doľava, hore, či dole, vždy bol záujem víťazných politických strán len tak zadarmo „demokraticky“ obsadiť verejnoprávne médiá. Napriek nekonečným novelizáciám mediálnych zákonov neboli Slovenská televízia ani Slovenský rozhlas verejnoprávne. V prvom rade na ne nadávali občania Slovenska, ktorí ich natvrdo platili, pričom ani poriadne netušili prečo. Aj keď to bolo len pár korún / eur mesačne, nárek divákov o zbytočne vyhodených peniazoch bolo počuť všade. Politickí reprezentanti sa predháňali obsadiť stoličky v štúdiu, aby sa ako kohúti predvádzali na svojom humne pred ostatnými domácimi zvieratami. Ruku na srdce, manažment  RTVS poctivo slúžili týmto politickým úchylkám. Niektorý viac, iný menej. Najpresnejšie to sformuloval už v roku 1945 George Orwell vo svojej satiricko-politickej fantasy story Zvieracia farma. Pripomeňme si časť, v ktorej po neúspešnom pokuse o znovudobytí farmy pánom Jonesom a jeho spoločníkmi v „bitke o kravín“ oznámi Snehuliak svoje plány na modernizáciu farmy výstavbou veterného mlyna. Napoleon s tým nesúhlasí a spor vyvrcholí tým, že Napoleonove psy vyženú Snehuliaka z farmy. Nič vám to nepripomína?

Pokiaľ ostatný svet zmysluplne budoval svoju verejnoprávnu mediálnu sieť, na Slovensku to bol skôr politický kšeft než rozumná seriózna mediálna politika, súkromné médiá nevynímajúc. Preto je stavanie barikád a verejných vyhlásení na obranu verejnoprávnej RTVS, predtým Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu, skôr fraškou, ako obranou verejnoprávnosti tam, kde nie je.  Ani jedna zo spomenutých (STV, SRo, RTVS) nemala šancu plniť svoju svätú povinnosť, slúžiť verejnosti ako kultúrna inštitúcia, ale najmä ako zdroj nestranných a overených informácií. Ich manažment sa skôr staral o to, ako minúť peniaze, koho mediálne podporiť a naopak koho utopiť v informačnej špine. Absencia morálnych zásad kvalitnej žurnalistiky sa prenášala od jedného „verejnoprávneho“ manažmentu k druhému vrátane Rady pre ktoréhokoľvek z nich.  Neslúžili verejnosti. Ich záujmy mali v rukách politicko – ekonomické gangy, ktoré riadili ich osud. Dodnes ani jedna politická strana nepriniesla vo svojom programe ucelenú mediálnu politiku verejnej služby. Súčasne interní pracovníci, v prvom rade žurnalisti a redaktori sekcie spravodajstva a publicistiky, sa ani raz nepostavili na obranu verejného záujmu v inštitúcii, kam chodili do práce.

Ľuboš Machaj a s ním aj súčasná osádka spravodajcov RTVS sa zrazu prebudili a vyhlásili revolúciu proti kontrarevolučným snahám súčasnej politickej moci. Čo robili doteraz? Nerobili nič. Chcú tvrdiť, že za ich pôsobenia v televízii alebo v rozhlase bolo všetko v poriadku? V kanceláriách sedeli anjeli a vo vysielaní panovala mierová atmosféra strážcov spravodlivosti a nebeského pokoja? Keby svoje vyhlásenia uskutočnili pred rokom, tak by im hádam niekto uveril. Takto je to opäť len boj o vlastnú stoličku, o vplyv jednej politickej značky, nie o právo na neskreslené informácie a slobodu slova. Práve naopak, v spravodajstve a publicistike slúžili rovnako ako mnohí ich predchodcovia. Spomínajú na dobu mečiarizmu a robia si z toho posmech. Neuvedomujú si, že sú dnes v rovnakom postavení pred verejnosťou, ako boli hlásne trúby mečiarizmu v deväťdesiatych rokoch. Dnes sú to oni, ktorí čelia nepríjemným narážkam za ich slepú poslušnosť. Iste, súčasnej opozícii vyhovuje revolučný zápas o „spravodlivosť“ a „česť hrdých spravodajcov a publicistov“ RTVS. Už organizujú nové protesty na obranu verejnoprávnosti v RTVS, kde Richard Sulík prednesie zápalistú reč pred „státisícovým“ davom. Pritom sám bol spolu so svojou stranou jedným z významných hrobárov nezávislosti verejnej služby, keď inicioval zákon o štátnom financovaní verejnoprávneho média. Teraz stojí v jednom šíku po boku PS a KDH. Boj o televíziu sa začal už v auguste 1998 mesiac pred voľbami. Pavol Rusko, vtedajší generálny riaditeľ Markízy,  zverejnil správu, že mečiarovci chcú ovládnuť televíziu. V Záhorskej Bystrici sa zišli pobúrení umelci s heslom „Zachráňte Markízu“. Nevedeli, že to bol len prvý krok k ovládnutiu médií politikmi okolo Mikuláša Dzurindu. Bolo to prvé zneužitie televízie v politickom boji. O pár mesiacov zápas „dzurindovcov“ o médiá pokračoval. Tentoraz to bol príbeh o odvolávaní generálneho riaditeľa Slovenskej televízie. Igora Kubiša po dvoch rokoch na návrh Jána Budaja jednoducho hlasovaním v Národnej rade SR za jeden deň odvolali. Bolo po voľbách a mečiarizme. Do verejnoprávnych médií prišla nová metla. Ďalšia čistka sa odohrala v roku 2010.  Vtedy za vlády Ivety Radičovej, SDKU a SAS v skrátenom legislatívnom konaní schválili Zákon o RTVS, ktorý menil voľbu generálneho riaditeľa zlúčeného verejnoprávneho média – prenášal ju z rady na verejné hlasovanie v NR SR. Zavádzal tiež nový kontrolný orgán: deväťčlennú Radu RTVS, zloženú z troch odborníkov na televízne vysielanie, troch odborníkov na rozhlasové vysielanie, dvoch ekonomických expertov a jedného právnika. A kto ich volil? Politici v parlamente. Zákon vtedy prezident Ivan Gašparovič vetoval. Napriek tomu ho v polovici decembra 2010 NRSR znovu schválila. Prečo? Vtedajší víťazi volieb potrebovali urýchlene uskutočniť personálne zmeny v televízii a rozhlase. Nie v mene verejnoprávnosti média, ale pre politické ovládnutie Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu. Nečudujte sa, že súčasná koalícia len kopíruje kroky týchto zmien.

Ľuboš Machaj sa domáha faktov, ktoré by potvrdili kritiku ministerky kultúry, a nielen jej, o neplnení si úloh kultúrnej a určite významnej spravodajskej inštitúcie. Generálny riaditeľ sa bráni prieskumom agentúry MEDIAN, ktorý s percentom objektivity spravodajstva 26,6% radí RTVS na prvé miesto medzi ostatnými televíziami na Slovensku (vo svete sme na predposlednom mieste). Potom sa možno spýtať, čo s tými ostatnými 73,4% nespokojnými divákmi na Slovensku? Ak chce fakty, stačí si sadnúť do projekcie a spätne si pozrieť video záznamy svojej práce. V jedinom má Ľuboš Machaj pravdu, ide o odplatu, vendetu, boj o radikálnu zmenu vo fungovaní RTVS. Po troch rokoch vlády minulých politických strán, ktoré takmer rozobrali štát na drobné, sa súčasnej vládnej moci ani nemožno čudovať.  Nový zákon, ktorý mení RTVS na STaR je facka za diskreditáciu vtedajšej opozície v priamom prenose.

Kde boli protestujúci redaktori, keď sa pod značkou „Za slušné Slovensko“ organizoval tichý prevrat vo farbách vtedajšieho prezidenta Kisku, zatiaľ neprávoplatne odsúdeného za daňové podvody? Prečo vo vysielaní spravodajských relácií pozývali divákov na protestné demonštrácie s jediným cieľom. Diskreditovať SMER-SD, neskôr aj Hlas-SD a ďalšie politické strany, ktoré nestáli na strane OĽANO, SAS a vtedy rodiacej sa strany Za ľudí a Progresívneho Slovenska? Prečo takmer odignorovali informácie o mierových protestoch, ktoré po celom Slovensku neorganizovala žiadna politická strana? Prečo dovolili vo vysielaní dehonestovať politických, ale aj občianskych oponentov prívlastkami dezoláti, trolovia, konšpirátori...? Kde boli, keď sa pravidelne vo vysielaní objavovali publicistické relácie s moderátormi a hosťami z prostredia jedného názorového spektra bez možnosti dialógu za účasti oponentov? Pritom externí moderátori ani neskrývali svoju politickú orientáciu, či morálny profil. Jedna z nich už kandiduje vo voľbách 2024 za politickú stranu do Európskeho parlamentu. Kde boli, keď sa jednostranne informovalo o Ukrajine s poznámkou: „..tieto informácie nemôžeme overiť...“ ? Ako sa správali v predchádzajúcom volebnom období pri pozývaní zástupcov opozičných politických strán do diskusných relácií? Dokonca jedného ani nevpustili do budovy. Ako viedli rozhovory pri tzv. okrúhlych stoloch, kde zväčša vtedajšia opozícia čelila neustálym nepodloženým útokom moderátorov? Kde boli, keď na výročie vzniku Slovenskej republiky boli diváci svedkami neprofesionálneho zlyhania moderátorov Marty Jančkárovej a Miroslava Řádeka pri vedení rozhovoru vo vile Tugendhat s Vladimírom Mečiarom a Václavom Klausom? Prečo neprotestovali voči správnemu konaniu Rady pre mediálne služby vo veci možnej neobjektívnosti publicistického programu Tak takto?!, v ktorom televízia TA3  odvysielala rozhovor s americkým ekonómom Jeffreym Sachsom? Prečo sa nepripojili k výzve Za slobodu slova, keď vtedajšia ministerka spravodlivosti Mária Kolíková pripravovala novelu Trestného zákona o postihovaní za šírenie nepravdivej informácie? Prečo neprotestovali, keď sa schvaľovala novela zákona z dielne SAS o zániku koncesionárskych poplatkov a za financovanie RTVS zo štátneho rozpočtu? Kde ste boli, dnešní revoluční spravodajci RTVS, vo štvrtok 14. marca 2024 a neprotestovali ste, keď vedenie RTVS zneužilo vysielanie na 24: a viackrát za sebou propagandisticky zopakovalo v Aktualitách nekritickú a jednostrannú obranu v situácii okolo nového zákona o RTVS? Navyše s využitím českých (?) mediálnych analytikov. Kde boli naši experti? Báli sa ich? Takých zlyhaní televíznych redaktorov spravodajstva a publicistiky spolu s vedením RTVS za celú novodobú existenciu „verejnoprávneho“ vysielateľa bolo omnoho viac. RTVS vám nepatrí. Vy ste spolu s generálnym riaditeľom len zamestnancami,  ktorí by mali napĺňať poslanie verejnej služby. Samozrejme ak by ju namiesto opakovaných hesiel a obranných teorém niekto vedel zadefinovať. Mimochodom o verejnej službe sa možno dozvedieť aj z iných, relevantných zdrojov. Našťastie v RTVS pracujú ľudia, ktorí to so svojim poslaním pracovníka verejnoprávnej inštitúcie myslia úprimne. Napriek tomu, že RTVS nikdy nebola a ani v súčasnosti nie je verejnoprávna inštitúcia.

Áno, návrh nového zákona nie je riešením verejnoprávneho postavenia a fungovania RTVS. Je to právna úprava umožňujúca čistku v inštitúcii, z ktorej si poniektorí urobili exkluzívny apartmán ala „mejdan v Dubaji“. Ak si súčasná koalícia zachová aspoň trochu zmyslu pre verejnú službu RTVS, je jedno, aký bude mať nový mediálny dom názov, druhým krokom by mal byť návrh ozajstného moderného zákona o verejnoprávnych médiách so zárukami štátu, že občania si budú sami prostredníctvom svojich zástupcov spravovať a financovať inštitúciu, ktorú si po tridsiatich štyroch rokoch Slovensko zaslúži. Skúsme aspoň v tom byť európskejší a zároveň slovenskejší.

Ľubo Belák

19.3.2024