Verejná služba  - pojem neznámy

Vzhľadom na to, že sa už môžem považovať za pamätníka televízie na Slovensku, dovolím si prispieť do diskusie o jej postavení a zmysle, bez ktorého nie je možné viesť debatu o riadení, tvorbe a perspektívach Slovenskej televízie.

Od roku 1984 takmer až podnes som mal možnosť byť pri všetkom, čo bolo pre STV podstatné a neraz i dôležité. Prešiel som zmenami od totality k demokracii. Viem, že tento termín vzbudí úsmev na tvári nejedného čitateľa, ale ak hovorím o politickej zmene, nepoznám priliehavejšie slová. Práve táto zmena, či proces mi dávajú možnosť vidieť problematiku verejnej služby trochu z nadhľadu a ak chcete tak trochu historicky. Je to vhodný uhol pohľadu, pretože sa veci javia jasnejšie a zrozumiteľnejšie, aj keď si z histórie len málokedy berieme poučenie.

Za socializmu mala televízia rozhodujúcu úlohu najmä v politickom riadení štátu. Nie nadarmo bola pod drobnohľadom straníckeho /komunistického/ aparátu, ktorý tvrdo diktoval spôsob a formu fungovania tejto inštitúcie. Ak si niekto myslí, že stranícki funkcionári boli amatéri, tak sa mýli. Neboli to síce televízni odborníci, ale vedeli jedno. Na to, aby televízia slúžila ich ideológii potrebovali odborníkov. Iste, tí neraz neposlúchali, či boli nežiadúci, ale strana mala dostatok nástrojov, aby ich mohla „napraviť“, prípadne umlčať. I napriek tomu v televízii vyrástli osobnosti slovenskej kultúry, ktoré i dnes majú svoje miesto v ponuke toho kvalitného, čo naša kultúra ponúka. Príkladom je televízna a filmová dramatická tvorba, ktorá sa aj dnes objavuje v prehľadoch programov. Televízia mala dostatok finančných zdrojov, ale tie neboli samospasiteľné. Typ organizácie a fungovania inštitúcie bol realizovaný odborníkmi a zväčša tvorba a vysielanie mali svoj systém a poriadok. Znie to neuveriteľne, ale aj v socializme niečo ako tak fungovalo. V porovnaní s dneškom a možnosťami, čo technológie a voľný svet ponúka, to bol taký malý div v prostredí prerastenom jedinou ideológiou a hospodárskym chaosom. Zámerne oddeľujem ideológiu od organizácie, pretože každá fabrika realizuje plány majiteľov, či už je to spoločnosť, verejnosť, stranícka klika alebo súkromný majiteľ.

Pokiaľ v socializme, či totalite bolo jasné na čo a pre koho je televízia, v modernom slobodnom svete to až také jasné nie je. Preto pri ostatnej voľbe generálneho riaditeľa STV som sa ako jeden z kandidátov venoval najmä tejto problematike, aj keď som nevynechal ostatné, nie menej dôležité súčasti konštrukcie tohto kolosu./viď Projekt Televízia bez hraníc na www.belak.blog.sk/. Využil som nielen svoje skúsenosti zo študijných pobytov v BBC, Hlase Ameriky, Holandskej televízie, ale aj poznatky z oblasti kulturológie, ktorá vie neraz zodpovedať na otázky, ktoré vzhľadom na svoj úzky špecifický pohľad nedokáže sociológia, psychológia, estetika, či štatistika. Žiaľ nie je problém to, že by nebol jasne definovaný pojem verejná služba a verejnoprávnosť, ale v tom, že tieto definície sa účelovo ignorujú a upravujú podľa toho, kto ich používa a neraz aj zneužíva. Zväčša sa dialóg o verejnoprávnosti zvrhne na invektívy, podozrenia a urážky, ktoré práve takejto inštitúcii nesvedčia, pretože aj zo zákona, a nielen z neho vyplýva, že ide o národnú a kultúrnu inštitúciu, ktorá má svoje jedinečné poslanie a najmä v súčasnosti má svoje opodstatnenie a zmysel. Samozrejme za predpokladu, že sa jej úlohy napĺňajú a tí, ktorí sú za ňu zodpovední majú dostatočný morálny a odborný kredit, aby vystupovali v jej mene.

Preto ponúkam pár myšlienok o verejnej službe a verejnoprávnosti, ktoré majú svoje jasné kritéria a parametre a je v možnostiach dnešných riadiacich pracovníkov urobiť nápravu, aby táto inštitúcia prežila aj toto neľahké obdobie nedôvery.

Duálny systém vo sfére elektronických médií prešiel najmä v posledných šiestich rokoch viacerými zmenami. Nielen u nás, ale v celej Európe, pociťovať veľké rozdiely najmä medzi východoeurópskymi verejnoprávnymi médiami, ktoré museli prejsť cestu transformácie, nielen čo do formy, ale najmä obsahu a myslenia tých, ktorý ho napĺňajú - novinárov. Riadiaci pracovníci v médiách sa nevyhli výraznému tlaku potreby ekonomického rastu, ktorý podmieňuje všetky sféry spoločenského života. Pokiaľ medzi komerčnými médiami neraz vidíme takmer identickú zhodu v programovej stratégii, verejnoprávne média v jednotlivých štátoch Európy sa takmer vôbec nepodobajú. Je to závislé najmä od vnímania týchto médií danou spoločnosťou a štátom,  na území ktorého vysielajú. Pokiaľ staršie demokratické štáty, ako Francúzsko, Nemecko, Veľká Británia, Holandsko, majú verejnú službu jasne zadefinovanú, postsocialistické štáty sú pod vplyvom politických a ekonomických zmien, ktoré sa len okrajovo zaoberajú otázkou verejnej služby. Neraz je to politická neochota, vyrovnať sa s problémom verejnej služby, inokedy je to podľahnutie tlaku diváckej verejnosti, ktorá mediálny trh vníma celistvo a neraz si neuvedomuje odlišnosť rolí, ktoré média vzhľadom na duálny systém hrajú.

Základnými znakmi verejnoprávneho média, ktorými sa odlišujú od súkromných médií je finančná samostatnosť, manažérska a redakčná nezávislosť najmä voči politickým a ekonomickým štruktúram. Je to aj miera spoločenskej zodpovednosti, ktorú, na rozdiel od komerčných médií, nediktuje trh, ale záujmy spoločnosti.

Jedným z rozporov  vo vnímaní verejnoprávneho média je v súčasnosti jednostranná požiadavka vysokej sledovanosti /ratingu/ na jednej strane a na druhej  strane zodpovednosť zo zákona, kde je zadefinovaný spoločenský konsenzus o povinnostiach, postavení a právach, podľa ktorých sa musí verejnoprávne médium riadiť. Podobné rozpory vznikajú aj  v iných sférach, najmä v školstve a v zdravotníctve, kde sa neraz skloňuje problém financovania a zabúda sa na obsah – vzdelanie a zdravie. Ekonomická prosperita a ekonomický rast ešte nemusia znamenať kvalitu či úžitok pre naplnenie potrieb občana. Spoločným znakom verejnoprávnych médií neraz býva najmä nedostatok finančných prostriedkov, čo sa odráža aj na nedostatočnom plnení úloh, ktoré verejnoprávne média napĺňajú, či by ich napĺňať mali. Všeobecne je známa skepsa medzi novinármi a tvorcami televíznej publicistiky a spravodajstva, ktorí sú tlačení netvoriť, ale vyrábať informácie, ktoré možno uplatniť na „mediálnom trhu“. Výrazný tlak na emotívnosť príspevkov bez hlbšieho a pravdivejšieho obsahu posúva aj seriózne príspevky do sféry bulváru a povrchnej zábavy. Je to najmä tlak manažmentov, ktoré podliehajú diváckemu dopytu po príbehoch a zábave bez kontextu. Zabúdajú na  základnú potrebu občanov byť pravdivo a objektívne informovaní.

Popri otázkach pravdivosti a kontextuálnosti je tu aj obrovský problém absencie kultúrnych mechanizmov. Pritom práve kultúra zohrala pri civilizačnom a demokratizačnom procese najdôležitejšiu úlohu.

Stojí za to práve tu pripomenúť pár definícií, ktoré približujú pojem, ale aj podstatu kultúry. Som na strane tých, ktorí kultúru chápu ako hodnotový systém spoločenstva s ambíciou tvorivo pristupovať ku všetkým činnostiam,  ktoré človek – občan vykonáva v pracovnom, spoločenskom, ale aj súkromnom živote. Kultúra v tom najširšom kontexte je aj súbor vzorov, či už správania, postojov, názorov a záujmov, ktoré majú svoju historickú podstatu. Sú to aj tie najzákladnejšie idey, ktoré definujú existenciu spoločnosti. Jej hybnou silou je tvorivá činnosť. Preto sa neraz používa dichotómia kultúrny – nekultúrny, hodnotný – nehodnotný, dobrý – zlý. Kultúra nie je len opisom stavu, má svoju aktívnu úlohu.

Hodnotový systém je uchovávaný a oživovaný prostredníctvom symbolov vyjadrených v artefaktoch a v systéme kultúrnych inštitúcií, ktorých funkcia je jasne definovaná.

Kultúra je dnes zväčša chápaná ako umelecká kultúra. Je to však len malý, aj keď podstatný, úsek kultúry.

Keď hovoríme o kultúrnej inštitúcii, potom si musíme uvedomiť jej funkcie. Teória a vedecká reflexia vymedzuje informačnú, korelačnú - socializačnú, kontinuitnú – viazanú na tradície, zábavnú a relaxačnú a mobilizačnú, agitačnú funkciu. Ak sú naplnené a viditeľné vo výsledkoch aktivít  inštitúcie, potom možno hovoriť o jej kultúrnom poslaní.

Súčasnosť však potvrdzuje skôr fakt, že funkcie sú nahrádzané len akýmisi kultúrnymi sloganmi, zväčša sú to už len ikony bez hodnotového pozadia a kontextu. Preto aj kultúrny slogan „kultúrna inštitúcia“, ktorý označuje organizáciu niečím, čo táto nevykonáva, je len prázdnym ornamentom . Takáto inštitúcia je zbytočná.

Verejná služba je vlastne komplex týchto funkcií, ktoré zo zákona zabezpečujú verejnoprávne inštitúcie akou je, či by mala byť STV. Ak by sme z tohto pohľadu bližšie zadefinovali  obsah verejnej služby v médiách potom jej charakteristickými znakmi sú následovné skutočnosti, že:

-      ide, na rozdiel od prenosového modelu komunikácie, o kulturálny model komunikácie, kde súčasťou informácií je aj ich hodnotová ujasnenosť  v súlade s kultúrnym prostredím, kde sa informácia exploatuje.

-      ide o proces zapájania sa do spoluvytvárania spoločnej kultúry.

-      ide o zodpovedný a uvedomelý prístup k informáciám a k masmediálnej komunikácii, kde inštitúcia, médium poskytuje zdroje pri tvorbe a dynamizácii hodnotového systému spoločnosti -  a tým napĺňa verejnú službu

-      ide o zámerný proces napĺňať verejnú službu s vedomím spoločenskej zodpovednosti.

-      inštitúcia, ktorá napĺňa obsah verejnej služby spoluzodpovedá za stav kultúrneho prostredia spoločnosti.

Polemika či je potrebná verejnoprávna inštitúcia, alebo nie, v súčasnosti, po vstupe do Európskej únie je bezpredmetná.  Názor Európy bol vyjadrený v Protokole o systéme verejnoprávneho vysielania pripojenom ku Amsterdamskej zmluve 1997, kde sa  verejnoprávne vysielanie považuje za „priamo prepojené s demokratickými, sociálnymi a kultúrnymi potrebami každej spoločnosti a s potrebou zachovania mediálnej plurality“. Protokol obsahuje záväzok, že v prípade ponechania verejnoprávneho vysielania v kompetencii členských štátov, zabezpečia jeho financovanie „v záujme splnenia verejnoprávneho poslania.“ V roku 2005 na siedmej Konferencií európskych ministrov o mediálnej politike (Kyjev) Rada Európy znovu potvrdila dôležitosť verejnoprávneho vysielania ako „prvku sociálnej spojitosti, reflexie kultúrnej diverzity a zásadného faktora pluralitnej komunikácie prístupnej všetkým.“ Európska komisia súčasne zdôraznila, že štátna podpora verejnoprávneho vysielania musí prejsť testom proporcionality, čo znamená, že táto podpora nesmie prekročiť konečné náklady na splnenie verejnoprávneho poslania.

 /OS  monitorovacia správa TELEVÍZIE V EURÓPE – 2005/

 Slovenská televízia má teoreticky na to, aby naplnila túto, žiaľ dnes len víziu o kultúrnej inštitúcii. Viem, ľahko na papieri, ťažko v teréne. Ale aj svet vznikol podľa biblie až po vyrieknutí Slova. Zámer, plán, organizácia, štruktúra, to všetko ešte len čaká Slovenskú televíziu. Dúfam, že už nebude neskoro. Má šancu napĺňať kultúrne posolstvo, ktoré osobne chápem ako tvorivý čin vo všetkých oblastiach ľudského života. Nie je to len umenie a šport. Je to vlastná podstata ľudskosti vo všetkých jej podobách. Práve túto by malo hľadať, spracovávať a šíriť prostredníctvom informácií médium, ako je televízia, v prospech budúcnosti. Takej budúcnosti, v ktorej bude drvivá väčšina ľudí chrániť slobodu, svoje zdravie, starať sa o tých čo sú v núdzi a prispievať ku kvalitnému spôsobu života v demokratickom štáte . Mala by byť zrkadlom a  alternatívou k ekonomickému bytiu človeka, ktorý pracuje na to, aby žil. Bohužiaľ dnes je neraz nútený žiť len pre to, aby pracoval. Len kultúra nabúra tento začarovaný kruh, ktorý vyháňa ľudí na trh len preto, aby kupovali a predávali a nie preto, aby priniesli niečo, čo sami vytvorili. Neraz aj sami seba.

PhDr. Ľubomír Belák

/ tv producent a bývalý dramaturg STV/

V Bratislave, dňa 16.8.2007