Televízne grilovanie Zemana a Drahoša
Obľúbenou zábavou na spoločenských garden partys je nesporne grilovačka. Ku grilu sa prinesú dostatočne veľké a krvavé kusy mäsa a hodia sa na rozpálený rošt, ktorý tróni nad žeravým uhlím. Niečo podobné sa v posledných dňoch odohrávalo v Čechách, presnejšie v českých televíziách. Masovo sledované stupídne seriály nahradili politické debaty v priamom prenose, ktoré prilákali tisíce hladných divákov. Nešlo o málo. Obsadenie prezidentského úradu na ďalšie roky je dostatočne atraktívnym sústom pre milovníkov adrenalínových športov, aj keď sa týka politiky. A tak sa prezidentskí kandidáti, jeden ostrieľaný politik a jeden politický nováčik ocitli na televíznom grile. Tentoraz sa grilovačka odohrávala až na troch miestach. V televízii Barrandov, na Prime a v Českej televízii. Aj keď grilovanie má štandardný kuchársky postup, v podmienkach jednotlivých televízií sme boli svedkami rozdielnych receptov.
Hľadá sa generálny riaditeľ RTVS
Priznávam sa, nikdy som nebol generálnym riaditeľom verejnoprávnej televízie, či rozhlasu, aj keď som sa o tento post v 21 storočí trikrát uchádzal. V roku 2006, 2008 a 2012. Hovorí sa trikrát a dosť. Toto heslo som si vzal k srdcu a tak som svojej manželke sľúbil, že v roku 2017 sa na to vykašlem. Niežeby som nemal dostatok síl, chuti, prípadne vedomostí, či skúseností. Jednoducho som počas troch verejných vypočutí stratil dôveru, že ma niekto počúva a že to má zmysel. Na poslednom stretnutí s „odbornou“ poslaneckou porotou som končil odpoveďou na otázku jej predsedu Dušana Jariabka „čo by som v budúcnosti chcel zmeniť“, že by som zmenil zákon o voľbe generálneho riaditeľa tak, aby ho už nikdy nevolili poslanci. Dokonca som sa odvážil napísať vtedajšiemu predsedovi Národnej rady SR, Pavlovi Paškovi, vtedy ešte bezúhonnému politikovi, list, v ktorom som ho žiadal, aby prinútil „odbornú porotu“ poslancov aspoň si prečítať môj projekt.
Otvorená korešpondencia so Slovenskou televíziou
Otvorená korešpondencia so Slovenskou televíziou
(alebo, nie sú tu len Legendy Popu)
Priznám sa, nie je mi všetko jedno. Tak sa stalo aj pri otvorení obálky listu od generálnej riaditeľky Rozhlasu a televízie Slovenska – RTVS. Myslím si, možno vianočný pozdrav, alebo si nedajbože na mňa spomenuli pri 55 výročí vysielania STV. Omyl. Bolo to strohé zamietnutie môjho návrhu na realizáciu dokumentu o hudbe a hudobníkoch 80-tych rokov. Na chvíľu ma to vyviedlo z rovnováhy, ale o pár sekúnd som stál už na vlastných nohách s jasným predsavzatím, že sa musím ozvať. Príbeh môjho návrhu na televíznu reláciu bol prostý. Peci Uherčík raz prišiel za mnou s knihou Bratislavský nárez. Obsahom boli príbehy muzikantov, ktorí tvorili nezávislú rockovú scénu. Neboli a nie sú Legendami Popu. Sú to tí, ktorí nevyužívali slnko vtedajšieho politického režimu. Práve naopak, neraz sa s ním stretli v tej najkrutejšej podobe. Preto som sa podujal ako producent zrealizovať dokument o hudbe a dobe 80-tych rokov. Vzhľadom na vtedajšie možnosti vyhotovovať nahrávky a videozáznamy, materiálu nebolo veľa a tak som sa s týmto zaujímavým projektom obrátil na Slovenskú televíziu. Práve v 80-tych rokoch som v nej pôsobil ako dramaturg relácie Triangel a tak som vedel, že nejeden protagonista z 80-ych rokov sa zúčastnil nakrúcania hudobnej relácie, ktorá leží nedotknutá v archíve STV. Samozrejme, že som rátal s tým, že STV zaujme môj projekt a prevezme ho do vysielania. Moje predstavy boli mylné. Odmietnutie bolo strohé a kategorické, bez možnosti sa s niekým stretnúť, vysvetliť, prípadne upraviť projekt do predstáv dramaturgie STV. Moja komunikácia začala slušne a poctivo. Splnil som všetky náležitosti akejsi novodobej komunikácie s novým verejnoprávnym vysielateľom. Vzhľadom na závažnosť dialógu, ktorý nastal najmä s hlavným predstaviteľom terajšej STV pánom Andrejom Miklánkom, som sa rozhodol zverejniť náš dialóg, ktorý hovorí o mnohom.
Tu je doslovný sled e-mailov. Ako to už pri takejto komunikácii býva, prvé emaily sú na konci zoradených textov, preto odporúčam začať od konca.
Čítať ďalej: Otvorená korešpondencia so Slovenskou televíziou
Bratislavský nárez - námet
BRATISLAVSKÝ NÁREZ
námet na televízny dokument
Dĺžka relácie: 50 minút
Formát záznamu: digitálny videozáznam
Žáner: hudobný dokument
Námet: Ľubo Belák, Peci Uherčík
Scenár a réžia: Ľubo Belák
Výroba: koprodukcia RTVS a TATRA ABB, s.r.o.
Televízna dokumentárna tvorba tvorí významnú súčasť kultúrneho dedičstva. Slovenská televízia za celú svoju históriu zachovala množstvo faktov a pohľadov na všetky stánky nášho života. Patrí sem aj hudobný svet, ktorý je zastúpený nielen jednotlivými osobnosťami slovenskej hudby, ale aj žánrami, akou je napríklad slovenská opera, alebo tvorivými skupinami, ktoré sa hlásili ku svojej hudobnej výpovedi. Tento námet je práve poohliadnutie sa za žánrove vyhranenou skupinou hudobníkov, ktorá v 80tich rokoch priniesla nielen do amatérskej, ale neskôr aj do celej slovenskej rockovej scény nové prvky. Nebol to len spôsob interpretácie rocku, ale aj nové témy v textoch a v celkovej obsahovej rovine výpovede nastupujúcej generácie, ktorá odmietala oficiálnu scénu modernej populárnej hudby. Samozrejme ani ona sa neskôr neubránila presahu do stredného hudobného prúdu, kam niektorí z hudobníkov prešli po prvých krokoch začiatkom osemdesiatych rokov. Autori rockových piesní reagovali na stav spoločnosti kritickejšie, čo nevyhovovalo oficiálnej kultúre a hudbe šírenej v masovokomunikačných prostriedkoch. Len málokedy sa dostala ich tvorba do vysielania televízie a rozhlasu vo vtedajšom Československu. Navyše tu bol rozdiel v prístupe médií a vydavateľstiev k českým a slovenským reprezentantom rockových skupín a spevákov. Možno konštatovať, že slovenská scéna to mala podstatne ťažšie. Len máločo sa dostalo na pás alebo gramoplatňu. Bolo to aj tým, že hudobný prejav bol čiastočne iný, nekonformnejší ako v Čechách. V každom prípade priniesli novú kvalitu do slovenskej rockovej hudby. Postavenie a fungovanie hudobných skupín možno prirovnať obdobiu Slovenského bigbítu začiatkom šesťdesiatych rokov, ktorý rovnako vznikal na amatérskej pôde, chcel byť iný ako vtedajšia oficiálna hudba, robili ju mladí ľudia a len málo čo sa zachovalo na zvukových, alebo obrazových nosičoch.