Václav Havel, prepáčte nám

Nie každý má súdené odísť do večnosti. Dramatikovi, Václavovi Havlovi, ale najmä morálnej autorite sa to podarilo. Použil som slovo podarilo, pretože k tomu, aby sa niekto stal symbolom ideálov spoločnosti za spravodlivosť a lásku, treba mať za sebou veľa konkrétnych činov. Nestačí si na večnosť len počkať. Večnosť je prísľubom, že človek neumiera. Ľudská podstata má šancu na večný život. Nepotrebuje telo. Potrebuje pamäť a hodnotu. To sú poslovia večnosti. Akýsi predplatený lístok tam, kam sa chce dostať každý, len jeho cena je vysoká.

Bol to práve Havel, človek prichádzajúci z divadelnej scény, ktorý ani na chvíľu nezaváhal a postavil sa otvorene na stranu bezmocných. Nebola to však bezmocnosť blízka k nevládnosti. Bola to bezmocnosť v dobe, keď nám diktovali, čo máme robiť, čo si máme myslieť, ako sa máme správať a koho si ctiť. Bezmocnosť niečo urobiť pre zmenu, pre oslobodenie sa pred samým sebou, pre zbavenie sa strachu z vlastného názoru.

Nebol to postoj lacného hrdinu. Havel svojim činom dával zmysel. Slobodu nechcel len pre seba, ale pre všetkých. Navyše vedel ľudí spájať a nie rozdeľovať. Dokonca našiel slová aj pre svojich bývalých prenasledovateľov.

Preto sa chcem za nás, čo sme po celé tie roky mlčali, prizerali sa, ako sa rozpadáva budúcnosť našich detí a nič sme proti tomu neurobili, čo sme ani slovom nenaznačili protest proti prenasledovaniu tých, čo sa snažili verejne vyjadriť svoju nespokojnosť, čo sme spievali, hrali, písali, tancovali tak, ako nám pískali, za tých všetkých sa chcem ospravedlniť, pretože jedným z nich som bol aj ja.

Viem, že jeho rozlúčka bola súčasťou posledného dramatického diela. Je to príbeh o láske, zmierení a dobre. Akoby v poslednom obraze, v čase Vianočných sviatkov priniesol tú najväčšiu obeť, ktorou je vlastný život. Ten položil na katafalk pre všetkých ľudí dobrej vôle.

Ľubo Belák

23.12.2011