Narodil som sa v ére budovania Trate mládeže, začiatok puberty som prežil na vlnách Šlitra a Suchého, dospieval som s hudbou The Shadows, The Beatles a The Rolling Stones a v dospelosti som dozrel na kapelníka vlastnej skupiny. Ak nič iné, tak hudba ma sprevádzala od začiatku a tuším, že bude až do konca života. Toto dobrodružstvo sa dá len ťažko vpísať do spomienok. Určite by bolo vhodné zoradiť svoje životné etapy do hudobnej dramaturgie, kde by každý rok bol v mene nejakej dobovej pesničky, inštrumentálnej skladby, alebo hudobného zážitku, akým bol napríklad môj zážitok z koncertu Rolling Stones v Hamburgu v roku 1971.

Spomínam si na vtip, ktorý koloval po augustovej okupácii Československa. Na vyhlásenie, že nás obsadia, niekto odpovedal: „Ale to by Rusi nikdy nedovolili.“ V noci z 20. na 21. augusta svoje vyhrážky splnili. Túto noc si pamätám ako dnes. Okolo druhej hodiny nadránom sa celá rodina zobudila na akýsi hrmot. Dana, sestra ešte nebola doma. Ako obyčajne niekde v krčme oslavovala so svojimi kumpánmi nejaký sviatok. Robila to pravidelne, tak ako celá nastupujúca nová generácia združená v bratislavských vinárňach. Otvorili sme okná. Keďže sme bývali na Drevenej ulici, ktorá spájala Suché mýto a Molotovovu, hluk sa valil zo všetkých strán. Zhora od Mýtnej a zdola od Stalinovho námestia sa s rachotom šíril aj zápach spálenej nafty. Keďže naše okná boli uprostred toho rinčania, nevideli sme na koniec ulice a tak sme si povedali, že to iste bude nejaké nočné cvičenie našej bdelej československej armády, ktorá si nás nedá a preto usilovne, aj v noci, posiluje a cvičí. Zavreli sme okná a oddali sme sa spokojnému snívaniu.

Poznáte ten biblický príbeh o Sodome a Gomore. Obe mestá boli zničené „sírou a ohňom“ (Genezis 19,24-25). Odvtedy sú ich mená synonymom nemravného hriechu a ich pádu so známym prejavom Božieho hnevu. (Júd 1,7) Skazu oboch miest prežil iba Lót a jeho dve dcéry. Lótova manželka to neprežila. Napriek zákazu pri úteku z mesta sa otočila a zmenila sa na soľný stĺp. Toľko nám zanechala literatúra. Jeden z druhov umenia, ktoré už od klinového písma sprevádza ľudstvo od nepamäti. Nepamäť je tá časť aktivít človeka, kde netreba používať pamäť. Na to je tu však kultúra, magické slovo označujúce niečo, o čom sa hovorí, ale len málokto sa zamyslí nad jej obsahom.

Každá rozlúčka bolí. Najmä ak ide o nenahraditeľného človeka, akým bola Janka. Žijeme síce všetci na jednej planéte, napriek tomu ona žila v krajine, kde nekraľovali celebrity ani influenceri. Len obyčajní, napriek tomu úžasní ľudia, ktorí milovali svojich najbližších a svoju prácu bez kompromisov.

Aspoň tak som ju poznal ja. Speváčka s nežným hlasom a očami, ktoré vedeli rozprávať. Stretli sme sa na projekte Náruč záchrany v roku 2006. Je to síce pár rokov nazad, ale zážitok zo spolupráce som si uchoval dodnes. Na moju finálovú pieseň programu, ktorú som okrem hudby aj otextoval som dostal šancu, aby ju zaspievali speváčky z prvej ligy. Helenka Vondráčková a Janka Kállayová Šomošiová. Významne prispeli aj vtedajší speváci vokálnej skupiny Fragile.

Takto si ju budem pamätať aj naďalej...bez kompromisov.

Česť jej nežnej duši a muzikalite, ktorú rozdávala bez úplatkov.

Mal som šesť rokov, keď som sa dostal na Obchodnej ulici pod kolesá auta. Diagnóza - Pneumothorax, rozmliaždené pĺúca, klinická smrť....Mal som však pri sebe anjela doktora Grunnerta. Po šiestich hodinách operácie všetci čakali, či prežijem. Tu je dôkaz, že anjeli a Nebo existujú, aj keď nemajú krídla. Bolo to 2. augusta v roku 1957.