“Chcem vám povedať jedno zreteľne a jasne. Toto vám nezabudnem…” uviedol vo svojom povolebnom prejave porazený kandidát Ivan Korčok. Nielen on, ale aj väčšina voličov na Slovensku, nezabudne na jeho vyjadrenia a atmosféru na námestiach počas predvolebnej kampane, kde odzneli aj slová rečníkov: “SMER-SSD volili fašisti a neonacisti, vyslovene spodina...“, alebo „Fico do basy!...Dosť bolo Fica!“. Bratislavské námestie oslavovalo víťazstvo Ivana Korčoka s istotou jeho víťazstva aj vo finále. Zabudli na Slovensko, mestá a dediny, kde okrem Bratislavy žijú tiež občania Slovenskej republiky, majú svoje problémy a svoje túžby. Krik z námestí sa dostal až k nim. Práve to zburcovalo aj tých, ktorí neboli rozhodnutí ísť voliť. Slováci, ktorých bratislavské celebrity označovali za spodinu, dezolátorov, proruských konšpirátorov sa zobudili a išli k urnám. Toto bola hlavná porážka bratislavskej pýchy a nadradenosti, s ktorou do volieb išiel aj Ivan Korčok.

"Ale dá sa to vyhrať aj tak, že z toho druhého, aby som bol presný - zo mňa, urobíte kandidáta vojny," Táto metafora Ivana Korčoka, či anonymného autora jeho myšlienok, zaznela ako výčitka Petrovi Pellegrinimu. Protikandidátovi, ktorý sa takmer počas celej kampane zdržiaval komentárov a glosovania o svojou súperovi na prezidentskú stoličku. Už to vyzeralo tak, že o jeho predvolebnej pasivite začali pochybovať aj jeho prívrženci. Ivan Korčok sa sám svojim predchádzajúcim politickým a úradníckym diplomatickým životom postupne vyobrazil ako nekritický zástanca vojenskej agresie, ktorá sprevádza západné krajiny novodobou históriou vojenských zásahov mimo vlastného územia. Juhoslávia, Kosovo, Afganistan, Irak, Sýria, Lýbia, Gaza;  Korčok vždy stál na strane západného agresora. Posledným ťahom štetca na vyobrazení militantného Ivana Korčoka bola jeho neúmerná aktivita v presadzovaní vojenského riešenia krízy na Ukrajine, kde okrem podpory neustáleho vyzbrojovania ukrajinskej armády úplne aj ako minister zahraničných vecí rezignoval na diplomatické riešenie krízy. Namiesto stretnutí so štátnikmi si obliekol vojenskú uniformu, nasadil si helmu a vyrukoval na Ukrajinu, nie aby hrdinsky bojoval proti agresorovi, ale aby sa verejne prihlásil k vojnovému riešeniu v čase, keď na bojisku nechali svoje životy státisíce vojakov. Vojna je Mier....by malo byť heslom Ivana Korčoka. Videli to všetci....na celom Slovensku.

„Na Slovensku sa dá stať prezidentom Slovenskej republiky aj tak, že budete viesť netransparentnú kampaň (o Pellegrinim, pozn.)...“, pripomína Ivan Korčok svojim fanúšikom v bratislavskej tržnici. Nespomenie však, že netransparentná kampaň má aj inú podobu ako vedenie bankového účtu. Bola to najmä podprahová kampaň českej politickej scény, do ktorej zapojili bratia Česi aj médiá. Určite k tomu patrí aj postoj Českej vlády k vláde Roberta Fica. Českí politici si diplomaciu začali zamieňať za pokrytectvo. S úsmevom a s pokrikom „bratia Slováci, naši najbližší partneri...“ jedného dňa zastavili medzivládne rokovania so slovenskou vládou. Bola to len zhoda okolností, že to bolo práve v čase predvolebnej kampane na Slovensku? Bol to otvorený odkaz Slovákom, aby kandidáta koaličných strán nevolili. Určite by sa mal niekto spýtať, kto zaplatil vlaky z organizovaným transportom mladých ľudí z Česka, ktorí mali posilniť voličský tábor Ivana Korčoka. Opäť „transparentne“ organizátori bezplatného zájazdu z Česka vyhlasovali, že to nemá nič s volebnou korupciou: „veď vlakom môžu prísť aj voliči Pellegriniho...“ Potom, ako sa robil výber „apolitickej“ mládeže, ktorá „narukovala“ do šíkov Ivana Korčoka? Boli to aj ďalšie netransparentné aktivity v tábore súčasnej opozície na čele s prezidentkou Zuzanou Čaputovou, ktorá sa tiež v predvolebnej atmosfére na pražskom hrade stretávala s tými, ktorí zabudli, že na Slovensku je premiérom Robert Fico. Podobne „transparentne“ sa chovali české médiá, najmä Česká televízia. Dva dni pred voľbami si Michaela Jílková do svojej relácie Máte slovo pozvala poradcu Roberta Fica docenta Eduarda Chmelára. Nedostatočne skrytým zámerom českej verejnoprávnej televízie bolo pri hľadaní dôvodu jednostranného kroku českej vlády vystaviť slovenského zástupcu kritike za kroky súčasnej slovenskej vlády.  Plánované divadlo na „utužovanie priateľstva“ medzi Slovenskom a Českom sa napriek pokryteckej dramaturgii v istom momente zlomilo. Dôvodom bola bravúrna obrana Eduarda Chmelára voči útokom plných klamstiev českého ministra pre európske záležitosti Martina Dvořáka a neistého politológa Jozefa Mlejneka (z FSV UK). V Tridsiatej tretej minúte zrazu počas vysielania pristúpil k zmierlivej Michaele Jílkovej tajomný muž v kvalitnom obleku a podal jej hárok papiera. V réžii pochopili, že je zle a treba vrátiť debatu späť k agresívnemu obviňovaniu slovenskej vládnej politiky s jasnou nevyslovenou správou pre Slovákov. Kandidáta takejto slovenskej koalície nevoľte! Čítajúc z podaného papiera pani moderátorka vypálila: „aby nešlo jen o Ukrajinu...to je chování vašej ministrině kultury“ a spustila súčet všetkých „zločinov“ novej slovenskej ministerky. Určite sa treba spýtať, či to všetko bola len „transparentná náhoda“? Opäť sa Slováci pri televízoroch dvíhali zo stoličky s presvedčením, že to takto nenechajú...ďalší klinec do prehry Ivana Korčoka.

„Ukazuje sa ,že sa dá stať prezidentom Slovenskej republiky tak,  že budete šíriť nielen nenávisť, bičovať vášne a ľudí tlačiť na barikády....“, takto charakterizoval Ivan Korčok predvolebnú kampaň Petra Pellegriniho. V porovnaní s Ivanom Korčokom však bola kampaň Petra Pellegriniho len slabým odvarom toho, ako sa valila spúšť ohovárania a jedovatých slín práve z Korčokovho tábora. Už v prvom volebnom videoklipe Ivana Korčoka jeho tvorcovia prirovnávali Petra Pellegríniho k psovi na obojku so sloganom o PODRŽTAŠKE. Určite to so slušnosťou, férovou súťažou a galantnosťou nemá nič spoločné. Prirovnanie nielenže nie je pravdivé, ale bičuje voličov k banalizácii politických protivníkov. Je to len malý krok k stupňovaniu vášní a nenávisti. Tá sa naplno prejavila v organizovaní protivládnych opozičných protestov za účasti Ivana Korčoka, ktoré už možno charakterizovať ako štart k budovaniu barikád. Pellegrini sa ani raz nepokúsil demonštratívne podnecovať pouličné davy k nenávisti voči politickému súperovi, ktorý o sebe tvrdí, že je občiansky a nezávislý kandidát. Jeho „nezávislosť“ je spečatená priamou podporou opozičných strán na čele s Progresívnym Slovenskom, ktorého hlavnou politickou prácou je ohováranie súčasnej vlády v Európskej únii. Tak ako bol Peter Pellegrini kandidátom koalície, tak bol de facto Ivan Korčok kandidátom opozície bez akýchkoľvek presahov. Snáď len KDH so svojou „inkluzívnou“ liberálno-kresťanskou ideológiou (?) sa v opozícii liberálov ocitla omylom. To sa jej určite vypomstí pri najbližších voľbách do Európskeho parlamentu. Spravodajstvo RTVS chrlilo po celom Slovensku správu o „veľkých protestoch“ v Bratislave za účasti Ivana Korčoka. Ako zareagovali voliči koalície? Rázne sa zdvihli a namiesto do ulíc išli priamo k volebným urnám.

Voľby sa skončili. Začalo sa rátať, analyzovať, predpovedať, ale aj trepať dve na tri. Voľby síce vyhral Peter Pellegríni bez akejkoľvek viditeľnej kampane a Ivan Korčok prehral bez štipky slušnosti a férovosti, ale vo výsledku Slovensko prehralo. Nedalo sa ani očakávať, že voľby nového prezidenta Slovenskej republiky vyriešia to podstatné, destabilizáciu slovenskej štátnosti. Stačilo tri a pol roka vlády politicky ale aj ekonomicky skorumpovaných vlád diletantov, aby sa im podarilo na čele s prezidentkou Zuzanou Čaputovou roztrhnúť slovenskú spoločnosť na dva kusy. Nie sú to už ani dva tábory, ktoré vzájomne súperia o moc v štáte. Je to neľútostný boj dvoch uzavretých komunít bez šance vzájomne sa počúvať, prestať sa napádať a ceriť zuby. V týchto voľbách sa nič nevyriešilo. Ivan Korčok si sám a s výdatnou pomocou opozície svojou spomenutou predvolebnou aktivitou prehral voľby. Takto vydláždil cestu Petrovi Pellegrinimu k prezidentskej stoličke.

Už je tu len posledná, malá šanca, že nový prezident si uvedomí podstatu spoločenskej krízy a začne od gruntu zvnútra spoločnosti budovať stratenú slovenskú štátnosť. Po ruke má návod zvaný Ústava SR a vyše päť miliónov Slovákov a občanov inej národnosti, ktorí si želajú žiť v Mieri a v Prosperite. Je to v autentickej demokracii tak veľa?

Ľubo Belák

8.4.2024

Zvážte!

Ú S T A V A   S L O V E N S K E J   R E P U B L I K Y

Prezident Slovenskej republiky

zastupuje Slovenskú republiku navonok, dojednáva a ratifikuje medzinárodné zmluvy. Dojednávanie medzinárodných zmlúv môže preniesť na vládu Slovenskej republiky alebo so súhlasom vlády na jej jednotlivých členov,

vypovedáva vojnu na základe rozhodnutia Národnej rady Slovenskej republiky, ak je Slovenská republika napadnutá alebo ak to vyplýva zo záväzkov z medzinárodných zmlúv o spoločnej obrane proti napadnutiu, a uzatvára mier,

                                   Peter Pellegríni                            Ivan Korčok                               

Každá televízna show potrebuje hviezdy a “hviezdny “ komparz, ktorý bude na povel tlieskať, kričať, vstávať a na záver poslušne odchádzať. Nie je to inak ani pri voľbe prezidenta Slovenskej republiky. Po tridsiatich rokoch existencie samostatného Slovenska a po zmene voľby prezidenta sme si už na to akosi zvykli. Až na to, že v roku 2024 sa voľby zmenili na futbalový zápas. Začali sme sa deliť na tých, ktorí chcú štátnu suverenitu, ukončenie vojny bez zbraní na Ukrajine a normálnu verejnoprávnu televíziu a rozhlas, a tých, ktorí zásadne žiadajú tvrdú integráciu Slovenska do akýchsi USE, v slovenčine  SŠE – Spojených štátov európskych a nekonečné dodávky zbraní na Ukrajinu bez akejkoľvek snahy o mier. O televízii a rozhlase to platí rovnako. Priaznivcom SŠE stačí neverejnoprávna RTVS vo farbách Progresívneho Slovenska a OĽANO (Slovensko).

Ulice sú plné hesiel o demokracii, o fašizme, liberalizme, marxizme, na saká sa lepia viacfarebné vlajočky, pripínajú odznaky. Len poniektorí si nosia bez označenia v hlave obyčajný zdravý rozum. Napriek nedostatku toho posledného je to jediná pomôcka, aby sme úplne nezblbli. Ukážkou takejto situácie je odozva „výstrelu z dela“ Ministerstva kultúry, ktoré teatrálne zverejnilo návrh  nového zákona o verejnoprávnom vysielateľovi. Posledných pár rokov nesie značku RTVS – Rozhlas a televízia Slovenska. Táto značka má manažérske korene v rozhlase na Mýtnej 1 odkiaľ do funkcie generálneho riaditeľa za potlesku politickej strany OĽANO (pridali sa aj mnohí ďalší)  prišiel súčasný generálny riaditeľ RTVS Ľuboš Machaj. Možno potvrdiť, že väčšinu svojho života strávil na rozhlasovej stoličke. Je pamätníkom „porevolučných“ nových čias slovenských médií, ktoré dodnes stihli napísať pestrý dobrodružný román o tom, „ako sa kalili“ médiá na Slovensku. Tých tridsaťštyri rokov bolo zväčša v znamení boja o Slovenskú televíziu a Slovenský rozhlas, ktoré na prvý pohľad nikomu nepatrili. Ale aj tak sme ich platili. Zakaždým, keď sa menila moc v štáte doprava, doľava, hore, či dole, vždy bol záujem víťazných politických strán len tak zadarmo „demokraticky“ obsadiť verejnoprávne médiá. Napriek nekonečným novelizáciám mediálnych zákonov neboli Slovenská televízia ani Slovenský rozhlas verejnoprávne. V prvom rade na ne nadávali občania Slovenska, ktorí ich natvrdo platili, pričom ani poriadne netušili prečo. Aj keď to bolo len pár korún / eur mesačne, nárek divákov o zbytočne vyhodených peniazoch bolo počuť všade. Politickí reprezentanti sa predháňali obsadiť stoličky v štúdiu, aby sa ako kohúti predvádzali na svojom humne pred ostatnými domácimi zvieratami. Ruku na srdce, manažment  RTVS poctivo slúžili týmto politickým úchylkám. Niektorý viac, iný menej. Najpresnejšie to sformuloval už v roku 1945 George Orwell vo svojej satiricko-politickej fantasy story Zvieracia farma. Pripomeňme si časť, v ktorej po neúspešnom pokuse o znovudobytí farmy pánom Jonesom a jeho spoločníkmi v „bitke o kravín“ oznámi Snehuliak svoje plány na modernizáciu farmy výstavbou veterného mlyna. Napoleon s tým nesúhlasí a spor vyvrcholí tým, že Napoleonove psy vyženú Snehuliaka z farmy. Nič vám to nepripomína?