Pozývam všetkých na okružnú cestu po mojom živote. Nie že by bol niečím výnimočný, ale nechcem byť na tejto ceste sám.
Internet je dnes pre mnohých jediným spôsobom ako sa stretávať s ľuďmi, vymieňať si názory a tak trochu si aj posťažovať. Pre mňa je to jeden z novodobých spôsobov poznania. Keď sa chcem porozprávať s priateľom tak ho radšej pozvem na pohár vína, prípadne kávy.
Preto je moja webová stránka tak trochu zrkadlom mojej práce a názorov, ktoré nemusia a ani neboli geniálne, naopak niekedy až zarážajúco naivné. Ale taký je človek. Géniovia žijú iba v memoároch a v tradícii.
Niekedy mám pocit, najmä keď sa pozriem späť, že som prežil niekoľko životov a už ma na tomto svete nič neprekvapí. Viem, je to len nostalgia za tým, čo bolo, pri čom som bol aj ja a kde som stretol veľa nových ľudí, v nových prostrediach a situáciách. Je stále čo objavovať, čomusi sa priučiť. Práve vtedy mám pocit, že som malé dieťa a priznám sa, veľmi rád sa tajne vo vnútri správam ako puberťák.
Ponúkam informácie nielen o tom, čo som vytvoril, ale aj práce svojich priateľov alebo ľudí, ktorých si vážim. Viem, že tu nebudeme naveky a je dobre si zalistovať v denníku osudov každého človeka.
BIGBÍŤÁK
SLOVÁ
NA CESTE
Twistovanie na scéne, ktorú voláme Nová
Tí skôr narodení majú určite v spomienkach uloženú pesničku Chubbyho Checkera „Let´s twist again“. Všetci sme sa na tanečnom pódiu zvíjali v rytme twistu, ktorý nám popri rock´n ´rolle vyhovoval. V tom istom roku (1961) vo wimbledonskom divadle v Londýne mal premiéru muzikál Oliver! Trojica divadelníkov, režisér Peter Coe, choreograf Malcolm Clare a výtvarník Sean Kenny inscenovali muzikál Lionela Barta. Skladateľ a libretista v jednej osobe vytvoril nesmrteľné dielo na ešte nesmrteľnejší príbeh Charlesa Dickensa Oliver Twist. Takto sa stala značka TWIST spolu s menom Oliver európskym kultúrnym dedičstvom. Píše sa rok 2024, šesťdesiattriročný muzikál sa nechystá do dôchodku. Naopak, po neuveriteľne úspešnej ceste po svete zavítal už po druhýkrát na Slovensko. Takže titulok článku neklamal. 8 marca sa takmer stočlenný divadelný ansámbel predstavil bratislavskému publiku na Novej scéne, divadle, ktoré si tiež už za roky svojej existencie počas 77 divadelných sezón niečo pamätá. Je pre každé divadlo vzácne, ak sa o ňom tvrdí, že nestarne. Herci prichádzajú, odchádzajú, menia sa scény, riaditelia, ale duch, ktorý mu vdýchol divadelný Boh nezostarol. A práve spomínané divadlo si „Nové“ zachovalo nielen v názve, ale aj v predstaveniach, tisíckach inscenácií a stotisícoch spokojných divákov, ktorí sa aspoň na chvíľu prídu do divadla nadýchať čerstvého divadelného vzduchu. Platilo to aj na premiére britského muzikálu s originálnou slovenskou divadelnou krvou začiatkom marca.
Európska únia, mlynček na mäso studenej vojny a napoleonský syndróm
Už sedemsto rokov pred narodením Ježiša z Nazaretu sa istý jeruzalemský prorok Habakuk sťažoval Bohu: „Pane, dokedy budem volať a nevypočuješ? Kričať k tebe: „Násilie!“ a nezachrániš? Prečo mi dávaš hľadieť na bezprávie a pozeráš sa na trápenie? Pustošenie a násilie je predo mnou, vzniká napätie, vybuchuje zvada.” Boha sme v mene inklúzie poslali do kláštora a namiesto neho sme si dosadili mantru s prepožičaným názvom Demokracia. Rovnako ako Boha sme ju nikdy osobne nestretli, len sa na ňu odvolávame vtedy, keď je zle. A v súčasnosti je naozaj v našom civilizovanom svete dosť zle. Prečo?
Čítať ďalej: Európska únia, mlynček na mäso studenej vojny a napoleonský syndróm
Gitara mu bola osudom…
Jozef Barina, hudobník, spevák, hudobný skladateľ….a môj spoluhráč v skupine The Players. Bolo to v šesťdesiatych rokoch, kedy sa naše osudy spojili na jednom pódiu a s rovnakou láskou. Tou bola gitarová hudba, akú hrávala britská skupina The Shadows. Bigbít, ako sa vtedy hovorilo našej hudbe, znel v kultúrnych domoch a vznikajúcich vysokoškolských kluboch. Nechceli sme ňou provokovať. Napriek tomu sme boli označovaní za rebelov, dlhovlasé „máničky“ a pokazenú mládež. „To všechno odnéééés čas.....“ Jožko Barina, Ľubo Dolinský, Juraj Korenko alias Kofa a ja. Štyria mušketieri, ktorí sa venovali inštrumentálnej hudbe. Už vtedy sa na scéne objavili gitarové skupiny, ktoré nielen hrali, ale aj spievali. The Beatles, Thr Rolling Stones, The Kinks a mnohé ďalšie. Naša inštrumentálna hudba sa stala zrazu staromódnou. Vtedy sme sa rozhodli zmeniť svoj repertoár a začať spievať. Žreb padol na Jožka Barinu. V The Players prevzal úlohu speváka. Tak vznikla prvá a zároveň aj posledná pieseň The Players „Stratený sen“. Dopĺňali sme to hudbou Erica Claptona a The Cream. Žiaľ po prvom koncerte sme sa rozpadli. Ja s Kofom sme išli do sveta, Ľubo Dolinský sa venoval rozhlasu a Jožko Barina si založil zbrusu novú skupinu The Meditating Four. Našiel si nových spoluhráčov, začal spievať a hrať blues. Som presvedčený, že tak to chcel osud. Naše cesty sa rozišli nie preto, aby niečo zaniklo, ale aby vzniklo čosi nové, iné, napriek tomu stále naše.
Jožko, nedohral si! Hudba pozná smrť len zo zabudnutia. Tvoje piesne zostanú žiť naďalej, pretože nemajú telo, ktoré starne. Koluje v nich tvoja krv, ktorú do sveta pumpuje tvoja duša. A tá, muzikantská, len tak neumiera. Mnohí si budú naďalej spievať: „Hej, pán doktor, povedzte mi prosím, čo je to so mnou.
Česť tvojej pamiatke!
Ľubo Belák, ten čo s tebou hrával v The Players.
24.2.2024
Kultúra nekultúrnosti
Opäť nastal čas “kultúrnej revolúcie” s mottom: „Komu rozdať verejné peniaze na umeleckú tvorbu?”, prípadne: „Komu zvonia do hrobu?”.
S petíciami o slovenskej kultúre sa pretrhlo vrece. Na stole je „Otvorená výzva na odstúpenie ministerky Martiny Šimkovičovej“, ktorú vzápätí doplnila výzva „Podporujem ministerku kultúry Slovenskej republiky Mgr. PaedDr. Martinu Šimkovičovú a chcem jej zotrvanie vo funkcii.“ Podporovatelia z oboch strán sa dajú rátať na tisíce. Pritom v podstate ide o jedny peniaze. NAŠE.
Zlaté šesťdesiate...
19. januára 2024 v bratislavskom V klube
venovaný pamiatke Aliho Košu