Už sedemsto rokov pred narodením Ježiša z Nazaretu sa istý jeruzalemský prorok Habakuk sťažoval Bohu: „Pane, dokedy budem volať a nevypočuješ? Kričať k tebe: „Násilie!“ a nezachrániš? Prečo mi dávaš hľadieť na bezprávie a pozeráš sa na trápenie? Pustošenie a násilie je predo mnou, vzniká napätie, vybuchuje zvada.” Boha sme v mene inklúzie poslali do kláštora a namiesto neho sme si dosadili mantru s prepožičaným názvom Demokracia. Rovnako ako Boha sme ju nikdy osobne nestretli, len sa na ňu odvolávame vtedy, keď je zle. A v súčasnosti je naozaj v našom civilizovanom svete dosť zle. Prečo?

Jozef Barina, hudobník, spevák, hudobný skladateľ….a môj spoluhráč v skupine The Players. Bolo to v šesťdesiatych rokoch, kedy sa naše osudy spojili na jednom pódiu a s rovnakou láskou. Tou bola gitarová hudba, akú hrávala britská skupina The Shadows. Bigbít, ako sa vtedy hovorilo našej hudbe, znel v kultúrnych domoch a vznikajúcich vysokoškolských kluboch. Nechceli sme ňou provokovať. Napriek tomu sme boli označovaní za rebelov, dlhovlasé „máničky“ a pokazenú mládež. „To všechno odnéééés čas.....“ Jožko Barina, Ľubo Dolinský, Juraj Korenko alias Kofa a ja. Štyria mušketieri, ktorí sa venovali inštrumentálnej hudbe. Už vtedy sa na scéne objavili gitarové skupiny, ktoré nielen hrali, ale aj spievali. The Beatles, Thr Rolling Stones, The Kinks a mnohé ďalšie. Naša inštrumentálna hudba sa stala zrazu staromódnou. Vtedy sme sa rozhodli zmeniť svoj repertoár a začať spievať. Žreb padol na Jožka Barinu. V The Players prevzal úlohu speváka. Tak vznikla prvá a zároveň aj posledná pieseň The Players „Stratený sen“. Dopĺňali sme to hudbou Erica Claptona a The Cream. Žiaľ po prvom koncerte sme sa rozpadli. Ja s Kofom sme išli do sveta, Ľubo Dolinský sa venoval rozhlasu a Jožko Barina si založil zbrusu novú skupinu The Meditating Four. Našiel si nových spoluhráčov, začal spievať a hrať blues. Som presvedčený, že tak to chcel osud. Naše cesty sa rozišli nie preto, aby niečo zaniklo, ale aby vzniklo čosi nové, iné, napriek tomu stále naše.

Jožko, nedohral si! Hudba pozná smrť len zo zabudnutia. Tvoje piesne zostanú žiť naďalej, pretože nemajú telo, ktoré starne. Koluje v nich tvoja krv, ktorú do sveta pumpuje tvoja duša. A tá, muzikantská, len tak neumiera. Mnohí si budú naďalej spievať: „Hej, pán doktor, povedzte mi prosím, čo je to so mnou.

Česť tvojej pamiatke!

Ľubo Belák, ten čo s tebou hrával v The Players.

24.2.2024

Opäť nastal čas “kultúrnej revolúcie” s mottom: „Komu rozdať verejné peniaze na umeleckú tvorbu?”, prípadne: „Komu zvonia do hrobu?”.

S petíciami o slovenskej kultúre sa pretrhlo vrece. Na stole je „Otvorená výzva na odstúpenie ministerky Martiny Šimkovičovej“, ktorú vzápätí doplnila výzva „Podporujem ministerku kultúry Slovenskej republiky Mgr. PaedDr. Martinu Šimkovičovú a chcem jej zotrvanie vo funkcii.“ Podporovatelia z oboch strán sa dajú rátať na tisíce. Pritom v podstate ide o jedny peniaze. NAŠE.