Dežo Hoffmann, slovenský fotograf, ktorý cez svoje čiernobiele fotografie objavil britskú skupinu The Beatles. Bolo to v praveku rockovej hudby, kedy sa rodili nesmrteľné melódie, nová popkultúra. Kedy už aj Elvis Presley bol pomaly nemoderný. Písali sa šesťdesiate roky, rodila sa nová renesancia ľudstva a my, bigbítová generácia, sme začali preberať zo „západu“ nielen hudbu, ale aj oblečenie, správanie, účesy a slobodu, ktorú nám zo západu posielali najmä gitarové skupiny, akými boli The Rolling Stones, The Animals, The Shadows, The Kinks, speváčka Janis Joplinová, gitarista Jimi Hendrix a mnohí ďalší, ktorých hudba žije dodnes.

Želám vám, ale aj sebe, aby sa príbeh filmu

Kdyby tisíc klarinetů

naživo odohral v našom krutom a zlomyseľnom svete. Máme na to...

Tomáš išiel na kávičku za Milanom
Keď som sa chcel stretnúť s Milanom alebo Tomášom, vedel som, že ich nájdem v centre Bratislavy v niektorej z kaviarní. Boli to zväčša pracovné stretnutia. Iný zážitok s mojimi myšlienkovými vodcami bol na Kremnických Gagoch. Tam som mal možnosť poraňajkovať v dobrej spoločnosti Tomáša Janovica a Kornel Földvári. Aj ten patril k mojej svätej trojici ľudí, ktorí sa na svet pozerali svojimi očami, bez nenávisť, s láskou k bližnému svojmu, ale s humorom a určitou štipkou irónie. Ich jazyku rozumela celá generácia šesťdesiatych rokov.
S Tomášom Janovicom som sa ešte ako bigbítový fagan stretol v Tatra Revue, kabarete, kde spolupracoval s mojim otcom Michalom Belákom. Neskôr sa pridal pri príprave folklórnej televíznej relácie, ktorú uvádzadl Miško Dočolomanský. Tomášove scenáre boli načas a dokonalé.
Nechce sa mi veriť, že všetci sú už uložení len do mojich spomienok.
Jedna z nich je na aforizmus, ktorý platí doteraz.

Náš demokrat chce rozhodovať, / kto smie byť demokrat.

PÁN Tomáš Janovic - navždy

Parlamentné voľby ešte nedozneli, ale už sa poslanci sťahujú na ulicu. Prečo? V spoločnosti, kde žijeme, sa parlamentné lavice neraz zamieňajú za chodníky a námestia. Zväčša ich okupujú stranícke úderky, ktoré zvolávajú svojich sympatizantov na kus reči, alebo skôr na exhibíciu poslancov tej-ktorej strany. V demokracii, ktorá sa podobá skôr štatistickému prieskumu preferencií obyvateľstva, je to bežná vec. V demokracii, ktorú parlamentné strany zamieňajú za akýsi pingpong medzi nekonečným, neraz nepochopiteľným rečnením z parlamentných lavíc a divadelným predstavením na ulici medzi svojimi. Výnimku tvoria radoví občania, ktorí sa občas pokúsia bez akejkoľvek podpory straníckych centrál hľadať priestor na vyjadrenie nespokojnosti. Takými boli napríklad mierové protesty proti vojne na Ukrajine. Kde sú tie časy, keď sa na námestiach stretávali pracujúci, aby vyjadrili spokojnosť s politikou vládnucej strany. Zatlieskali si, vypočuli si, ako im to úspešne ide a rozišli sa do svojich domovov, prípadne do krčmy, kde si mohli konečne povedať to, čo chceli.