To čo je? Môžete sa hneď v úvode spýtať a žiadať o vysvetlenie. V prvom rade o aké Kukurove hriechy ide a navyše predsa Kukura nepatrí Dostojevskému? Ale patrí! Tak ako sa na hriech patrí, aj Kukura nesie svoju stigmu hriešnosti. Je však odlišná od stigmy poznačujúcej hriešnosťou, akéhosi osudového predurčenia páchať hriech. Tie Kukurove hriechy patria na javisko. Môžem to dosvedčiť, pretože som bol toho svedkom v divadle Aréna, kde sa odohrával príbeh Bratov Karamazovovych, či Karamazovovcov.

Rok 2017 je na Slovensku venovaný Jozefovi Hurbanovi Vajanskému, aj keď by to mal byť skôr rok sedemdesiatnikov. Janko Lehotský, Marián Varga, Vladimír Grigorievič Titov, David Bowie, Viktor Preis, Gabriela Beňačková, Elton John, Johan Cruif, František Mikloško, Salman Rushdie, Zuzka Cigánová, Helena Vondráčková, Carlos Santana, Marián Lapšanský, Jozef Bednárik, Stephen King, Dežo Ursíny, Hilary Clintonová, Paco de Lucia, Arnold Schwarzenegger, Jiří Bartoška, Jaroslav Hutka, Vladimír Mišík, Julie Driscoll a Juraj Kukura. Tieto mená, a je ich nepomerne viac, sa objavili na listine tohoročných sedemdesiatnikov.

 Juraj Kukura svoje sedemdesiatiny oslávil tak, ako sa na herca patrí, na javisku svojho divadla. V divadle Aréna v piatok 17. marca, teda dva dni po dátume narodenia slovenského divadelníka, sa stretla elita slovenskej kultúry na predstavení pražského Činoherného klubu Bratří Karamazovi. Pozval si ich do Bratislavy šéf divadla, aby svoje narodeniny oslávil úlohou, ktorú mu napísal Dostojevskij. Aj keď autora rozsiahleho románu delí s dneškom vyše sto rokov, inscenácia hry Bratia Karamazovovci zotrela nános storočí. Aby však neprišlo k omylu, autormi hry boli viacerí. Predlohu románu Fjodora Michajloviča v spracovaní Evalda Schorma použili Martin Čičvák a Zuzana Šajgalíková aby rozsiahly literárny príbeh ušili na mieru Juraja Kukuru. Inak to ani nemôžem nazvať, pretože postava otca Fjodora Pavloviča Karamazova v podaní Juraja Kukuru bola kľúčovou aj vtedy, keď herec na javisku nebol.

Na Slovensku sa o prepis románu pred pár rokmi odhodlal režisér Roman Polák v Slovenskom národnom divadle. Nebol prvý, ale ani posledný, kto siahol po literatúre ruského klasika. Dostojevského príbehy sú svojou formou ale aj obsahom jedinečné. Presnejšie sú večné. Neprichádzajú z minulosti a akoby sa ani nechystali pokračovať ďalej, do budúcnosti. Ľudské osudy sú v nich nadčasové. Preto aj ich divadelné stvárnenie ponúka v každej dobe dostatok materiálu, aby mali čo povedať súčasníkovi. Dostojevskij využil strhujúci príbeh na vyjadrenie večnej pochybnosti človeka o Bohu, o zmysluplnosti života, o jeho konečnosti, ale najmä nekonečnosti hriechu.

Na základnej téme otcovraždy sa v podaní hercov Činoherného klubu a jeho hosťa Juraja Kukuru odvíja originálna scénická koláž literárnych textov. Len v nepatrnej miere uvoľňujú priestor dialógom, bez ktorých si tradične nevieme predstaviť divadelnú hru. Aj napriek dominujúcej postave Kukurovho otca Fjodora hrá ústrednú úlohu Hriech v tej najtrpkejšej, najkrutejšej podobe. Jemu sa podriaďuje všetko, aj minimalistická scéna, kostýmy, svetlá, rekvizity a hudba. Hriešnosť je personifikovaná najmä cez otca troch bratov a bastarda Smerďakova, vraha a zároveň samovraha v jednej osobe a jednom čase. Mrazivo úprimne rozdáva Kukura svoje pochybnosti o sľubovanej nesmrteľnosti, zákonoch, pekelnom šťastí a slobode. Jeho hriešnej podstate uveríte od prvého momentu, kedy vystúpi na scénu. Je otcom aj diablom, pokušiteľom aj despotom. Milovníkom, aj stokou. Majstrovstvo Kukuru dosiahlo to, čomu už nemožno hovoriť hranie postavy, akési prevteľovanie, prezliekanie sa do kostýmov a parochní práve prebiehajúceho predstavenia. Kukura už nehrá, už JE postavou. V Činohernom klube našiel to, čo pre takéhoto herca, či hereckú tvorbu je dôležité. Hereckých partnerov, ktorí so sebou na scénu neprinášajú pach televíznych seriálov a lacných zábavných programov. Pre nich je divadlo katechizmom, rehoľou, osobným vyjadrením. A Dostojevského sujet im to ponúka. Martin Finger, Michal Čapka, Honza Hájek, Matěj Dadák, Gabriela Míčová, Ivana Uhlířová spolu so Slovenkou Natáliou Puklušovou sú dôstojnými zástupcami súčasnej pražskej divadelnej scény. Čeština a slovenčina znie na javisku nekonfliktne. Aj keď nám história nadelila územné hranice, tie kultúrne sa našťastie nepodarilo vybudovať.

Režisér predstavenia Martin Čičvák dokonale pozná Juraja Kukuru. Aj preto postavil inscenáciu, ktorá nevyužíva metafory, poetizmy. Naopak, stigmatizuje všetko čo sa na javisku objaví. Drevený záchod, bradlá, výťah do pekla, všetko je poznačené hriechom. Kukura, súčasne Fjodor Karamazov aj diabol, sa má o čo oprieť a využiť vo svoj prospech. Hudobný motív Soundgarden „Black Hole Sun“ trpko zaznieva počas vyše trojhodinovej inscenácie a postavy na záver spoločne tancujú svoj nekončiaci hriešny tanec. Hriech je neporaziteľný. Je to pre dnešok odkaz, alebo poznanie?

Divadelná hra Dostojevského Kukuru skončila. Na javisku všetci tlieskajú oslávencovi, ale najmä jeho majstrovstvu, ktoré si pred časom nevšimol ten pán v prezidentskom paláci, keď tento rok rozdával štátne ocenenia. Podľa mňa tam sedemdesiatnik Kukura chýbal. Našťastie veľké umenie nepotrebuje malých ľudí. Dôležitejšia je úcta, ktorú prejavujú a prejavili aj gratulanti v Aréne. Svoje vyznamenanie dostal Juraj Kukura od tých, ktorí niečo v našej kultúre a spoločnosti znamenajú, a bolo ich v ten večer v Aréne dosť.

Ľubo Belák

19.3.2017