Súcit a Svedomie Úbohých na Novej Scéne
Dnes nie je v móde pozastaviť sa nad postojmi ľudí, ktorí nezištne pomáhajú druhým, nehľadajú výhodné spoločenské postavenia a najmä, nederú sa k politickej moci. Jednoducho žijú svoj ľudský život. A o tom bol, je a navždy bude príbeh, ktorým naplnil svoje poslanie francúzsky spisovateľ Victor Huro, autor divadelných hier Cromwell a Hernani. Je to historická novela Les Misérables, ktorá natrvalo umiestnila autora do siene slávy. Do slovenčiny sa titul dostal ako Bedári, pričom najbližšie je slovenský význam mizerný, úbohý. Napriek tomu sa u nás udomácnili Bedári. V Hugovom príbehu však nejde o najchudobnejších z chudobných. Jeho Mizéria pochádza z pocitu neslobody, krivdy a nespravodlivosti. Príbeh o Jeanovi Valjeanovi (Žánovi Valžánovi), ktorého núdza prinútila spáchať zločin krádeže, nie je romantická kriminálka, aj keď druhou najvýznamnejšou postavou príbehu je väzenský strážca a neskôr policajný inšpektor v Paríži, Javert. Ústrednou témou je spoločenská zmena, revolučný prerod, a možno pôrod nových časov. Pričom sa napriek dramatickým udalostiam v Paríži celý konflikt odohráva medzi Valjanom a Javertom (Žavértom), súcitom a svedomím, ľudskosťou a poslušnosťou, platnými zákonmi monarchie a ľudskými právami. Hugo sám bol veľkým bojovníkom proti trestu smrti. Ak si niekto predstavuje príbeh o trestancovi ako oslavu hrdinstva, potom sa žiaľ mýli. Napriek revolučnému prostrediu Paríža v príbehu nenájdeme hrdinov a zbabelcov, ani víťazov a porazených. Ak niečo zvíťazí, tak je to súcit s človekom a spravodlivosť posilnená svedomím. Preto Hugov príbeh je nadčasový. Ako skúsený spisovateľ tému múdro zabalil do nežného vzťahu mladých ľudí, kde jediným lajtmotívom je láska a nežnosť. Posilnil tým príbeh o romantický parfum lásky.
Slovo o Rómeovi a Júlii
Na začiatku bolo slovo. Táto okrídlená veta vypožičaná zo Starého zákona nie je len metafora. Platí najmä v umení, ktoré nevzniká zo vzduchu a ani sa nepohybuje mimo náš dosah. Svet ideí je tiež postavený na slove, či myšlienke zhmotnenej v slovách, vetách, súvetiach, románoch, ale aj vo vynálezoch a objavoch. Medzi najrukolapnejšie dôkazy patrí najmä dramatické umenie, ktoré by sa bez krídiel Starého zákona nedostalo k ľuďom, ktorí ho nielen tvoria, ale aj prijímajú, počúvajú, sledujú a tlieskajú, či plačú. Bez človeka pevne pripútaného k zemi by všetky tie príbehy zachytené v divadelných hrách, operách a filmoch neexistovali.
Smrť je iba chyba v programe
Sme vydieraní strachom. Ten je neraz motorom našich skutkov. Či už to je zbabelý útek, hrdinský čin, alebo dobrý obed, ktorý zaženie strach pred vyhladovaním. Ale ten najhorší pocit je strach z vlastnej smrti. Podčiarkujem vlastnej, pretože smrť iného, či už v rodine, medzi priateľmi, ale aj vo filme, či televíznom seriáli vyvoláva skôr ľútosť zo strany blízkeho, možno aj zo straty obľúbenej postavy z románu. Ani samovrah sa neraduje, keď si podrezáva žily.
Hriechy Dostojevského Kukuru
To čo je? Môžete sa hneď v úvode spýtať a žiadať o vysvetlenie. V prvom rade o aké Kukurove hriechy ide a navyše predsa Kukura nepatrí Dostojevskému? Ale patrí! Tak ako sa na hriech patrí, aj Kukura nesie svoju stigmu hriešnosti. Je však odlišná od stigmy poznačujúcej hriešnosťou, akéhosi osudového predurčenia páchať hriech. Tie Kukurove hriechy patria na javisko. Môžem to dosvedčiť, pretože som bol toho svedkom v divadle Aréna, kde sa odohrával príbeh Bratov Karamazovovych, či Karamazovovcov.
Rok 2017 je na Slovensku venovaný Jozefovi Hurbanovi Vajanskému, aj keď by to mal byť skôr rok sedemdesiatnikov. Janko Lehotský, Marián Varga, Vladimír Grigorievič Titov, David Bowie, Viktor Preis, Gabriela Beňačková, Elton John, Johan Cruif, František Mikloško, Salman Rushdie, Zuzka Cigánová, Helena Vondráčková, Carlos Santana, Marián Lapšanský, Jozef Bednárik, Stephen King, Dežo Ursíny, Hilary Clintonová, Paco de Lucia, Arnold Schwarzenegger, Jiří Bartoška, Jaroslav Hutka, Vladimír Mišík, Julie Driscoll a Juraj Kukura. Tieto mená, a je ich nepomerne viac, sa objavili na listine tohoročných sedemdesiatnikov.
Drogy na Novej scéne
Závislosť na drogách prináša so sebou nielen poškodenie tela a duše, ale aj komplikuje vzťahy s priateľmi, rodinou, známymi, či spolupracovníkmi. Droga, ktorá sa objavila v divadle Nová scéna, je však odlišná. Nefajčí sa, nepichá sa do žíl a nevdychuje. Jednoducho je to droga, ktorá neškodí, ale lieči. Určite ste v tomto tvrdení odhalili, že tou drogou je SMIECH. Jeho najväčším nebezpečím je, že je prudko nákazlivý a divák sa stáva okamžite závislým. Potvrdila to aj nová premiéra komédie francúzskeho manželského páru Patrika a Danielle-Navarro Haudecoeurovcov „Thé à la menthe ou t'es citron ?“. Názov možno voľne preložiť do slovenčiny tvrdením „Mätový, alebo citrónový čaj?“. Na Novej scéne dali inscenácii štipľavý titul Pi čaj, miláčik.
Masaker na Novej scéne
Na začiatku bolo slovo. Tento nesporný fakt, a nemá to nič spoločné s akýmkoľvek náboženstvom, si môžete overiť najmä v hudobnom divadle. Niekedy stačí pár veršov, ako v Mačkách od Eliota a vznikne pozoruhodná koláž hudby a drámy. Takouto vďačnou predlohou muzikálových predstavení je aj Shakespeare. Jeho príbehy boli a sú lákavým prameňom drámychtivých autorov opier a muzikálov. Takými boli aj Rossini s Verdim, ktorí takmer súčasne siahli po príbehu benátskeho Maura Otella. Nevyhol sa mu ani americký rock´n´roll. Jerry Lee Lewis si v roku 1968 vyskúšal postavu Jága v inscenácii Catch My Soul, ktorú priviedol na svet producent a zároveň aj predstaviteľ Othella, Jack Good. Hra s rockovými pesničkami sa v roku 1974 dostala aj na filmové plátno. Úlohu Othella si vtedy zahral a zaspieval idol hippisákov Richie Havens.