Dnes nie je v móde pozastaviť sa nad postojmi ľudí, ktorí nezištne pomáhajú druhým, nehľadajú výhodné spoločenské postavenia a najmä, nederú sa k politickej moci. Jednoducho žijú svoj ľudský život. A o tom bol, je a navždy bude príbeh, ktorým naplnil svoje poslanie francúzsky spisovateľ Victor Huro, autor divadelných hier Cromwell a Hernani. Je to historická novela Les Misérables, ktorá natrvalo umiestnila autora do siene slávy. Do slovenčiny sa titul dostal ako Bedári, pričom najbližšie je slovenský význam mizerný, úbohý. Napriek tomu sa u nás udomácnili Bedári. V Hugovom príbehu však nejde o najchudobnejších z chudobných. Jeho Mizéria pochádza z pocitu neslobody, krivdy a nespravodlivosti. Príbeh o Jeanovi Valjeanovi (Žánovi Valžánovi), ktorého núdza prinútila spáchať zločin krádeže, nie je romantická kriminálka, aj keď druhou najvýznamnejšou postavou príbehu je väzenský strážca a neskôr policajný inšpektor v Paríži, Javert. Ústrednou témou je spoločenská zmena, revolučný prerod, a možno pôrod nových časov. Pričom sa napriek dramatickým udalostiam v Paríži celý konflikt odohráva medzi Valjanom a Javertom (Žavértom), súcitom a svedomím, ľudskosťou a poslušnosťou, platnými zákonmi monarchie a ľudskými právami. Hugo sám bol veľkým bojovníkom proti trestu smrti. Ak si niekto predstavuje príbeh o trestancovi ako oslavu hrdinstva, potom sa žiaľ mýli. Napriek revolučnému prostrediu Paríža v príbehu nenájdeme hrdinov a zbabelcov, ani víťazov a porazených. Ak niečo zvíťazí, tak je to súcit s človekom a spravodlivosť posilnená svedomím. Preto Hugov príbeh je nadčasový. Ako skúsený spisovateľ tému múdro zabalil do nežného vzťahu mladých ľudí, kde jediným lajtmotívom je láska a nežnosť. Posilnil tým príbeh o romantický  parfum lásky.

 Tak ako všetci velikáni literatúry a drámy, aj Hugo a jeho Bedári sa stali korisťou množstva umeleckých spracovaní. Neobišlo to ani hudbu. Romantický príbeh, plný osudovosti, napätia, konfliktov, lásky a nenávisti bol a určite aj bude vďačnou témou nových umeleckých generácií. Hádam len Verdi si nevšimol príbeh o Jeanovi Valjeanovi a milostnom vzťahu Cosetty a Mariusa. Neunikol však francúzskym autorom pop music sedemdesiatych rokov Alainovi Boublilovi a Claude-Michelovi Schönbergovi. Libretista a hudobný skladateľ, dvojica, ktorá dosiahla svetový triumf európskych tvorcov na poli muzikálu, kde trónia Andrew Lloyd Webber, Leonard Bernstein, či Harvey Schmidt. Na originálnych francúzskych textoch muzikálu spolupracoval Jean-Marc Natel. Ich autorský príbeh zrodu Bedárov nebol jednoduchý a spočiatku ani víťazný. Na začiatku bol nápad napísať piesne, ktoré by mali spoločného menovateľa. Sám autor libreta Alain Boublil spomína: „Postupne som na scéne začal vidieť dve šou. Jednou z nich bol muzikál Oliver!, ktorý sa práve odohrával pred mojimi očami a druhá sa rodila v mojej hlave, kde som videl Valjeana, Javerta, Cosette. Na druhý deň som mal šťastie a v knižnici na Old Compton Street som našiel kópiu románu. Urobil som si pár poznámok. Bola tam kapitola s názvom „J'avais rêvé d'une autre vie“ a ja som si pomyslel: „To je pieseň!““ Neskôr v angličtine dostala názov Dreamed a Dream. Autori posilnení skúsenosťou z predchádzajúceho projektu La Revolution Française  (1973) tentoraz stavili na Hugových Bedárov. Po dvoch rokoch práce tak vznikol konceptuálny album (concept album), ktorý nahrali v CTS Studios vo Wembley. Vyšiel v roku 1980 a okamžite sa predalo 260 000 nosičov. Už vtedy sa rozbehla príprava pódiovej šou v Paríži. Premiéra v Palais des Sports okamžite vyvolala polemiku a nie práve lichotivé reakcie hudobnej, ale aj literárnej kritiky. Francis King zo Sunday Telegraph opísal muzikál ako „odpudivú viktoriánsku melodrámu“ a Michael Ratcliffe z The Observer považoval šou za „bezdôvodnú a syntetickú zábavu“. Literáti vedci úplne odsúdili projekt premeny klasickej literatúry na muzikál. Parížske obecenstvo však Les Misérables prijalo s nadšením. Trojmesačné uvádzanie v Palais des Sports bolo beznádejne vypredané. Napriek tomu po problémoch s prenájmom priestorov celý projekt zaspal. Nie však navždy. Neušiel pozornosti Camerona Mackintosha, producenta muzikálu Mačky, a v roku 1985 už ako anglické spracovanie muzikálu s názvom  Les Mis v spolupráci s The Royal Shakespeare Company v londýnskom Barbicane a v réžii  Trevora Nunna a Johna Cairda  odštartoval reinkarnáciu druhého najúspešnejšieho muzikálu v histórii. V Londýne sa hral od roku 1985 až do roku 2019 s 13 000 reprízami. Videlo ho 70 miliónov milovníkov hudobného divadla v 52 krajinách a v 22 jazykových úpravách. Tým ostatným jazykom bola slovenčina.

Ani uvedenie Les Misérables na Novej scéne nebolo bez pôrodných bolestí. Od prvotného zámeru priniesť do Bratislavy jeden z najúspešnejších muzikálov až po premiéru pretieklo Dunajom veľa vody. Získanie autorských práv, hudobného materiálu, dohoda s Mariou Zamorovou, francúzskou režisérkou slovenskej verzie muzikálu a v neposlednom rade samotná náročná realizácia potrebovali čas a dostatok energie. Už sa zdalo, že sa celý projekt zastaví. Najlepšie by o tom mohla porozprávať generálna riaditeľka Novej scény Ingrid Fašiangová. V deň premiéri však na jej usmiatej tvári nebol ani náznak starostí, ktoré určite sprevádzali inscenovanie Bedárov. Našťastie to nebola Mizéria, ale úžasná spolupráca všetkých, ktorí sa na diele podieľali.

Čo pre Novú scénu znamenalo naštudovanie Bedárov? Na predstavení sa podieľal 42-členný realizačný tím, 20 členný Symfonický orchester Slovenského rozhlasu a samozrejme účinkujúci. Museli zvládnuť predstavenie so 49 obrazmi, kde sa vystriedalo 280 kostýmov, množstvo parochní a rekvizít.  Tento divadelný kolos sa na premiére dal do pohybu a vyše troch hodín udržal pozornosť divákov. Určite okrem umeleckej kvality možno pri režisérke Marie Zamorovej obdivovať aj jej energiu, ktorá sa ukrýva v jej útlej postave. Pôvodne predstaviteľka Cosette v obnovenej parížskej premiére v roku 1991 sa stala členkou autorského tandemu ako režisérka, ale aj manželka libretistu Alaina Boublila. Nebolo jednoduché nájsť termín, aby sa zúčastnila prípravy inscenácie. Pre ňu to znamenalo preniesť nielen obsah, ale aj charakter diela na Slovensko. Realizácia historickej hudobnej drámy má mnohé úskalia. Bedári nie sú typom klasického amerického muzikálu, ktorý popri deji prináša aj množstvo atraktívnych scénických koláží, tancov a efektných svetiel. Aj na Slovensku cez inscenácie Bednárikových a Ďurovčíkových muzikálov sme si privykli na hýrivosť a strhujúcu dynamiku predstavení. Bedári sú skôr pop opera ako muzikál. Sám autor hudby Claude-Michel Schönberg je napriek úspešným muzikálom vnímaný aj ako autor baletných symfonických diel. Preto aj jeho muzikálová tvorba naplno využíva prvky opery a vážnej hudby. Zreteľne je to počuť v jeho inštrumentácii, ktorá spĺňa tie najprísnejšie kritériá vážnej hudby. Navyše jeho hudba sa opiera o európsku hudobnú kultúru s dominanciou diatonického hudobného materiálu v príjemných vodách konsonantného durmolového prostredia. Zreteľne sa objavuje jeho skúsenosť s populárnou hudbou. Jeho piesne sú ľahko prijateľné širokému publiku, ktoré chce melódie a harmónie bez akýchkoľvek úletov do chromatiky, či aleatoriky.  Schönberg (nie ten, čo priniesol dodekafóniu) má dar počuť príbeh cez hudbu. Pri sledovaní predstavenia dokonca nie je podstatné, či rozumieť textu. Hudbou vyjadruje nielen emócie ale aj udalosti a dej. Naplno využíva zbory, ktoré majú rovnakú hudobnú hodnotu v príbehu ako sólové party. Akýsi druh responzoriálnej hudobnej drámy. Preto hudba, napriek slovu, je dominantným prvkom pri inscenovaní diela, čo si režisérka Marie Zamora naplno uvedomovala. Popri tom sa však musela popasovať s realistickým inscenovaním príbehu, ktorý sa odohráva v prvej polovici 19. storočia. V hudobnej dráme, ktorá sama o sebe je štylizáciou reality, je kritické nezvládnutie dôveryhodnosti hry na pravdu. Stačí malá odchýlka od reality a situácia na scéne sa rozpadne, neraz dokonca končí skôr ako výsmech, nie ako potvrdenie vážnosti situácie. Pokiaľ pri počúvaní je všetko odpustené, oči diváka neznesú akúsi zradu na deji. Preto sa režisérka, ktorá pôvodne sama stávala na muzikálovej scéne, snažila vytvoriť  inscenáciu bez neprimeraných efektných scén, svetelných efektov, či prílišnej výtvarnej štylizácii. Všetko podliehalo pravdivému prerozprávaniu, lepšie povedané prespievaniu príbehu o bývalom trestancovi, krásnom mladom dievčati a mužovi zákona. Marie Zamorovej sa navyše podarilo zvládnuť množstvo zmien scény, ktoré si vyžadovali plynulosť  a nesmeli narúšať príbeh. Neraz stačilo zmeniť jeden prvok scény, aby sa vytvoril nový priestor. Scénický minimalizmus, ktorý však neznamenal chudobnosť scény, vhodne pomáhal striedmosti inscenácie. Ani vo vystupňovaných scénach na parížskych barikádach nezavládol chaos. Masové scény neubližovali situácii, ktorá prebiehala v popredí.

Marie Zamora mala šťastnú ruku pri výbere domácich spolutvorcov. Scénu navrhol scénický výtvarník, bývalý študent bratislavskej VŠVU, Petr Hloušek. Podriadil sa zámeru vytvoriť realistickú inscenáciu s množstvom zmien. Na scéne prevládala šedá farba. Domy, ulica, záhrada, interiér izby, to všetko podčiarkovalo vážnosť príbehu. Aj kostýmy Ľudmily Várossovej a Adrieny Adamíkovej prispievali k dobovému vyzneniu inscenácie. Množstvo kostýmov, parochne Martina Blizniaka, od parížskeho ľudu až po aristokraciu, všetko posilňovalo pravdivosť príbehu. Rovnako svetelný dizajn Matúša Gazdíka pomohol zvýrazniť podstatné situácie na scéne, ale aj odľahčiť všetky technické zmeny prebiehajúce počas predstavenia. Citlivé používanie farebných svetiel a detailná práca s bodovým bielym osvetlením pomohli oživiť šedú scénu. Celkove výtvarné riešenie Bedárov malo jednotnú koncepciu a vytvorilo vhodný, presvedčivý priestor pre aktérov na scéne.

Nie je to prvýkrát, čo sa v inscenácii na Novej scéne objavil živý orchester. Na to, aby príbeh hudobnej drámy vyznel naplno, ale najmä pravdivo, vo svojej jedinečnej kráse, musí hudba a spev zaznieť naživo. Aj pri realizácii filmovej podoby muzikálu Bedári režiséra Toma Hoopera  v roku 2012 sa rátalo so živým spevom hercov. Sám režisér sa vyjadril, že spievať vo filme, či na javisku na playback je mierne povedané „lož“. V pôvodnej verzii vznikla inštrumentácia pre 30 hudobných nástrojov s  desaťčlennou sláčikovou sekciou, štrnástimi dychmi a šesťčlennou rytmikou. Neskôr sa obsadenie menilo od 21 po 14 členov. Preto aj aranžmány sa museli upravovať, kde časť nástrojov nahradili elektronické klávesy. V Bratislave sa podarilo dať dokopy 20 hudobníkov, čo je úctyhodné. Úpravu partov pre sedem dychových nástrojov, desaťčlennú sláčikovú sekciu s koncertným majstrom a dvoch hráčov na perkussie mal na starosti Juraj Slovík. Pod vedením dirigenta Petra Valentoviča (v alternácii Jakub Žídek), známeho zo spolupráce s Editou Gruberovou, sa na Novej scéne ozvala nefalšovaná symfonická hudba vo vysokej kvalite. Význame sa na hudobnom naštudovaní Bedárov podieľala Iveta Weis Viskupová. Zbory na scéne zneli čisto a dynamicky. Nemožno nespomenúť ľudí, ktorí boli nenahraditeľní pri príprave hudobného diela. Korepetítori Matúš Ferko a Dušan Šujan majú svoj podiel na speváckom naštudovaní jednotlivých postáv. Vyše troch hodín hudby sa muselo preniesť z notových podkladov na javisko.

Tam už cez prebásnené texy Jána Štrassera a melódie Claude-Michela Schönberga ožívali postavy Bedárov. Melódie napriek svojej  jednoduchosti boli náročným materiálom pre spevákov. Muzikál je skôr pop operou so všetkým, čo tento hudobný žáner prináša. Preto tí interpreti, čo už mali skúsenosť s technikou operného spevu to mali pri naštudovaní určite ľahšie, aj keď toto prekročenie hranice medzi muzikálom a operou bolo pre každého dvakrát náročnejšie. Práve predstaviteľ Jeana Valjeana, Tituzs Tóbisz patril k tým skúseným. Má za sebou množstvo operných príležitostí na Slovensku, ale aj v Maďarsku. Určite si režisérka Marie Zamora Tituzsa nevybrala len pre jeho spevácke kvality. Je to aj jeho mohutná postava, ktorá akoby prišla priamo z francúzskeho filmu, kde hlavnú úlohu hral Jean Gabin, či Depardieu. Presvedčivo zvládol premenu trestanca na bohatého občana. Veľký potlesk zožal po piesni, najväčšieho hitu muzikálu Bring him home (Pane náš). Bez techniky operného spevu by asi pieseň vyznela úplne inak. Postavu nestvárnil po prvý raz. Už v roku 2012 si ju mohol zaspievať na doskách Národného divadla v Miškolci. Tentoraz ju spieval so slovenským textom skúseného Jána Štrassera. Jeho protipól inšpektora Javerta na premiére stvárnil Jiří Daniel (v alternácii Lukáš Vlček). Mal určite dobrý vzor z filmového spracovania, kde túto postavu zahral a zaspieval Russell Crowe. Využil šancu, ktorú dostal pri zvládnutí tejto dramaticky, ale aj hudobne náročnej postavy. Krehkosťou a čistotou žiarila na scéne Alžbeta Bartošová (v alternácii Danielová Michaela Baladová ) v úlohe Cosetty. S bohatými skúsenosťami z pražskej muzikálovej scény prišla do Bratislavy ukázať svoje kvality. Rovnako, herecky aj interpretačne, presvedčivo zvládla svoju postavu s množstvom nežných speváckych partov.  Jej divadelnou partnerkou v postave Eponine bola Lenka Machciníková (v alternácii Vendula Příhodová).  Dostatočne využila priestor, ktorý jej muzikál ponúkal. Určite to bolo najmä podanie piesne v úvode druhej časti (v anglickej verzii On My Own). Možno ju označiť ako jeden z hudobných vrcholov inscenácie. Tých však Schönbergova hudba ponúkala viac. V úlohe mladého študenta, revolucionára Mariusa sa ukázal Peter Makranský (v alternácii Dárius Kočí). Na domovskej scéne sa opäť prejavil ako vhodný predstaviteľ romantického hrdinu. Rovnako dobre si zastal svoj post Patrik Vyskočil v úlohe revolučného Enjolrasa. Dominoval spolu s ďalšími najmä v druhej časti na parížskych barikádach. Vďačnými hereckými príležitosťami boli tragikomické postavy manželov Thénardierovcov v podaní Jaroslava Rusnáka a Marty Kurčík Potančokovej ( v alternácii Igor Šimeg a Katka Hasprová). Obaja ich zvládli presvedčivo so zmyslom pre komiku a hyperbolu. Medzi mnohými je potrebné vyzdvihnúť výkon malého Maroša Baňasa v úlohe Gavrocha. Jeho herecký výkon ale aj interpretácia speváckych partov bola milým spestrením deja, za čo sa mu premiérové publikum bohato odmenilo potleskom. Na javisku sa vystriedali aj ďalší v menších, alebo väčších postavách. Veronika Prášil Gidová v úlohe Fantini, či Marcel Mondočko ako  biskup z Digne. Aj keď inscenácia Bedárov neponúkala významnejší priestor pre choreografa, treba oceniť prácu Jána Ševčíka, ktorý dotváral pohyb na scéne akýmisi kolážami postáv najmä pri veľkých zborových scénach a na barikádach. Tak trochu pripomínali Delacroixove diela z Francúzskej revolúcie. Nebýva často, kedy možno pochváliť zvuk. Buď sú to zlé technické podmienky, alebo neskúsený zvukový majster. Tentoraz zvuk napriek náročnosti ozvučiť akustické nástroje znel prekvapujúco dobre. Dokonca vyváženosť sprievodného orchestra a sólistov umožňovala divákovi, v  prípade zvuku poslucháčovi, rozumieť textu. A to, priznajme si, nebýva často.

Teraz už francúzsko-anglicko-slovenský muzikál najvyššej kvality je na svete. Uznanie sa dostavilo priamo na premiére. Svojou osobnou účasťou poctili domácich tvorcov, ale aj divadlo Novú scénu, rovnako ako všetkých muzikálu chtivých divákov samotní autori. Alenka Heribanová v záver klaňačky prišla z hľadiska pomôcť generálnej riaditeľke Ingrid Fašiangovej pri pozvaní v perfektnej angličtine oboch na scénu. Alain Boublil a Claude-Michel Schönberg s radosťou prišli medzi spevákov a hercov na javisko, kde práve odznelo ich dielo. Na Alenkine otázky stručne ale presne odpovedali. Alain Boublil vyhodnotil bratislavskú inscenáciu ako jednu z najlepších piatich cudzojazyčných spracovaní.  Claude-Michel Schönberg zas poďakoval Bratislave a vyzdvihol úsilie Slovákov v boji za slobodu, čo Francúzi v modernej povojnovej histórii mali dávno za sebou. Tak ako to bolo v diele Les Misérables. Nielen v tom od Victora Huga, ale aj v bratislavských Bedároch. Pokiaľ mal na mysli oslobodenie sa od totality, možno s ním len súhlasiť. Otázne je však, ako je to so súcitom a svedomím obsiahnutom v diele Victora Huga na Slovensku v súčasnosti. Tam máme ešte stále povinnosť ísť na „barikády“.

23.9.2019

Ľubo Belák