Na začiatku bolo slovo. Tento nesporný fakt, a nemá to nič spoločné s akýmkoľvek náboženstvom, si môžete overiť najmä v hudobnom divadle. Niekedy stačí pár veršov, ako v Mačkách od Eliota a vznikne pozoruhodná koláž hudby a drámy. Takouto vďačnou predlohou muzikálových predstavení je aj Shakespeare. Jeho príbehy boli a sú lákavým prameňom drámychtivých autorov opier a muzikálov. Takými boli aj Rossini s Verdim, ktorí takmer súčasne siahli po príbehu benátskeho Maura Otella. Nevyhol sa mu ani americký rock´n´roll. Jerry Lee Lewis si v roku 1968 vyskúšal postavu Jága v inscenácii Catch My Soul, ktorú priviedol na svet producent a zároveň aj predstaviteľ Othella, Jack Good. Hra s rockovými pesničkami sa v roku 1974 dostala aj na filmové plátno. Úlohu Othella si vtedy zahral a zaspieval idol hippisákov Richie Havens.

Poslednou, svetovou zastávkou Shakespearovho príbehu bola 16. septembra Nová scéna. Janek Ledecký, Shakespearov český dvorný muzikálový tvorca, sa po Hamletovi pristavil pri ďalšej superstár, Jágovi. Táto vedľajšia postava divadelnej hry  Othello už celú večnosť provokuje divadelných teoretikov s otázkou: „O kom je Shakespearova dráma?“. Zatiaľ na body v literárnej vede dominuje Othello, ale......? Určite, v romantizme dominoval Maur s jeho vražednou žiarlivosťou. Možno to prirovnať k dnešnému záujmu bulváru o silné a krvavé príbehy. Tam vyhráva vrah svojej manželky, masaker pred očami dychčiacich hltačov krvavých príbehov. Inak to je v živote. Ten diktuje aj príbehy, a nadiktoval ho aj Jágovi, vojenskému oficierovi, oddanému miláčikovi svojho veliteľa Othella. Aspoň si to o jeho oddanosti žiarlivý generál benátskej armády myslel.

Na Novej scéne sa po siedmych rokoch, kedy text a hudba muzikálu vznikli, konečne v plnej paráde predstavil IAGO, príbeh o Othellovi prerozprávaný jedným z najväčších zradcov, akých svetová literatúra priniesla. Hádam len Judáš Iškariónsky je slávnejší. Pokiaľ Judáš vo svojom evanjeliu popisuje svoj príbeh o Ježišovi, Ledeckého a Johansonov IAGO prerozpráva z prvej ruky, ako to s vraždou zo žiarlivosti naozaj bolo. Stačilo z vedľajšej postavy urobiť hlavnú a návštevníkovi divadla sa rozprestrela dráma s priezračnejšími okuliarmi. V librete tvorcovia posunuli benátsky príbeh do súčasnosti. Na pozadí vojnových konfliktov na blízkom východe vymodelovali inscenáciu plnú odkazov na dnešok. V prvom rade otvorili jazvu konfliktov ideológií, náboženstiev a mocenských záujmov. Dokázali hru zo začiatku 17 storočia preniesť o štyristo rokov ďalej. Umožňoval im to geniálny rukopis pôvodnej drámy, ktorá, ako aj v ostatných Shakespearových hrách, v prvom rade stavia do konfliktu ľudské príbehy so všetkým, čím smrdí človečina. Preto jeho drámam rozumieme aj dnes. Mení sa svet okolo nás, ale záhada nezmyselného konania človeka zostáva nedotknutá. Žiarlivosť, intrigánstvo, zrada, falošnosť, krutosť si človek neustále berie so sebou cez hranice rokov. Najtragickejšie je, že si svet okolo nás meníme na svoj obraz bez toho, aby sa zmenilo niečo aj v nás. A o tom rozpráva jeden z najväčších dramatikov, Shakespeare. Ledecký s Johansonom to pochopili a tak nepotrebovali meniť charakterovú kostru postáv, ich vzťahov a motívov ich činov. Navyše sa im podarilo posilniť základnú líniu, ktorá nie je vražedná. Sú to vášne vyvierajúce z intríg a zrady. Nekonečná túžba každého po tom, čo má ten druhý, byť tým, kým je jeho sused, priateľ, postúpiť na miesto v živote, odkiaľ sa dajú ovládnuť iní. V úprimnom monológu na záver inscenácie to vyjadruje aj sám Ledeckého a Johansonov IAGO: „Keď sme holí, chceme byť chlpatí, keď sme chlpatí, necháme si vyholiť hlavy....“. Shakespearov masaker na Novej scéne, kde v závere vlastne predčasne, ešte pred poslednými slovami IAGA, umierajú všetci dôležití speváci a herci, dostal nový, úprimnejší rozmer.

Premiéra muzikálu IAGO predstavila náročnú a umelecky pozoruhodnú inscenáciu. Americký partner, režisér a spoluautor libreta muzikálu Robert Johanson priniesol do Bratislavy broadwayský vietor plný dynamiky a presvedčivého kumštu. Úspešne zvládol základný problém, ktorým prechádza každý muzikál. Čo je dominantnejšie, hudba, či dráma? V prípade IAGA mal situáciu uľahčenú tým, že Janek Ledecký podriadil celý hudobný materiál príbehu. Preto sa ani nesnažil byť žánrovo v hudbe jednoznačný. Od rocku, cez rockabilly, country, pop až po šansón a swing sa striedali hudobné motívy. V melodike sa vyhol lacným postupom a harmóniám. Aj kompozície jednotlivých árií hlavných postáv nezneužívali overené, niekedy už dostatočne ošúchané, melodické stereotypy. Najmä swingová časť hudby bola elegantná a vkusná. Určite k vyzneniu hudby pomohla aj živá kapela a zbor. Po rokoch sa z orchestriska vyklonila hlava dirigenta. Na premiére IAGA to bola dirigentka Iveta Weis Viskupová, ktorá oddirigovala hudobnú drámu tak, ako sa to v minulosti na Novej scéne robilo pravidelne – so živým orchestrom sediacim v jame pod javiskom.

Základom každého muzikálu sú v prvom rade muzikálové hviezdy. Aj napriek tomu, že Slovenská scéna hudobného divadla je malá a nemožno očakávať, že sa nám tu budú rodiť hrajúci speváci a speváčky ako huby po daždi, na Novej scéne sa zišli tí, ktorí na to majú. V IAGOVI nestačilo dobre odspievať sólo, duet, či tercet. Herecké podanie bolo minimálne rovnako dôležité ako spev. Na porovnanie s hereckými výkonmi v opere sú operní speváci neraz akoby vytesaní z dreva. V muzikáli, ale najmä v IAGOVI stáť na scéne ako drevo nemá nikto šancu. Na prvej premiére sa IAGA ujal Martin Kaprálik (alternuje Janek Ledecký). Jeho dvojúlohu, postava v príbehu na jednej strane a rozprávač v prvej osobe na druhej strane, zvládol bravúrne, s ľahkosťou a humorom. Jeho IAGO nebol zamračený zloduch. S eleganciou stál nielen nad postavou, ale aj príbehom. Nebolo ťažké mu uveriť, že práve on je autorom a strojcom príbehu, ktorý sa odohráva na javisku. Patrik Vyskočil (alternuje Juraj Bača) využil svoj spevácky a herecký talent v úlohe Cassia. Nežná Mirka Partlová (alternuje Dominika Richterová) v úlohe Desdemony opäť potvrdila, že dnes patrí k špičke protagonistov slovenskej (ale aj českej) muzikálovej scény. Jej ária Vŕba sklonená strhla obecenstvo k búrlivému potlesku. Práve táto pieseň by mohla ašpirovať na muzikálový hit. Lukáš Pišta (alternuje Lukáš Adamec) dostal príležitosť stvárniť Othella, ústrednú „vedľajšiu“ postavu, ktorá sa nesie celou inscenáciou. Je náročná nielen na interpretáciu piesní, ale aj na herecké vyjadrenie pocitov od lásky až po nenávisť a krutosť. Aj ďalší sa úspešne zhostili svojich postáv. Či už to bol mladý a nádejný Dárius Kočí, Michaela Kapráliková, či Peter Makranský. Aj ostrieľaný Štefan Kožka (alternuje Karol Čálik) dostal priestor na svojej domovskej scéne v úlohe senátora Bradyho.

Za každou inscenáciou stoja jej tvorcovia. Popri skladateľovi, textárovi Jankovi Ledeckom a spoluautorovi libreta, režisérovi Robertovi Johansonovi si očividne svoj diel práce oddreli aj ďalší spolutvorcovia náročnej inscenácie. Scénograf Martin Černý vytvoril mohutný priestor pevnosti s viacerými mizanscénami a s možnosťou rýchlej prestavby aj počas predstavenia. Striedmosť farieb kulís sa vhodne dopĺňala s invenčným svetelným dizajnom Matúša Gazdíka, ktorý až surrealisticky dopĺňal emotívne nálady jednotlivých výstupov. Celkové vkusné a striedme scénické vyjadrenie vhodne doplnila Simona Vachálková so svojimi kostýmami. Neodmysliteľnou súčasťou hudobnej drámy je tanec a choreografia. Silvia Beláková, známa bratislavská choreografka, opäť dokázal nielen roztancovať celé pódium, ale aj rozhýbať v niekoľkých javiskových plánoch všetkých účinkujúcich. Určujúce boli charaktery jednotlivých postáv a dej, ktorý nedovoľoval ľubovoľne využívať tanečné výstupy. Aj tam však bolo cítiť cielenú a istú ruku choreografky, ktorá viedla nielen tanečnú skupinu, ale aj hercov a spevákov. Pri spolupráci na hudobnom naštudovaní a neraz aj na hudobných dovetkoch inscenácie bol určite nepostrádateľný Michal Kovalčík, známy aj zo spolupráce so slovenským spevákom Petrom Nagyom. Do partie tvorcov nesporne patrí aj všadeprítomný pomocný režisér a zároveň herec, spevák a predstaviteľ Abdula Asiho, Martin Hudec. Práve on bol akousi predĺženou rukou režiséra Roberta Johansona na prekonanie jazykovej bariéry a realizátorom predstáv zahraničného hosťa.

To, že diváci prijali premiéru pôvodného muzikálu IAGO s veľkým dlhotrvajúcim aplauzom netreba ani podčiarkovať. Určite to však nebol potlesk zo slušnosti, ale úprimné vyjadrenie nadšenia a spokojnosti tých, ktorým je takéto dielo venované, divákov. Nová scéna na čele s jej ambicióznou riaditeľkou Ingridou Fašiangovou opätovne dokázala, že aj v divadle, ktoré potrebuje nevyhnutnú technologickú rekonštrukciu sa možno púšťať do veľkých projektov, akým bola svetová premiéra muzikálu IAGO od Janka Ledeckého a Roberta Johansona. Shakespearov Masaker na Novej scéne sa premenil na oslavu tvorivosti v hudobnom divadle.

17.9.2016

Ľubo Belák